Poetika

Oblasti vedného poznania:

Autor:

Ekvivalent pojmu v iných jazykoch

Poetik (D)
Poetics (En)
Poetika (Sk)

Explikácia pojmu

Poetika [z gréc. techne poietike = umenie básnické]: náuka o špecifickej výstavbe a tvare literárnych diel s estetickou a umeleckou hodnotou. V rámci poetiky sa skúmajú príznakové vlastnosti textov umeleckej literatúry, ich obsahové, odrazové, informačné, významové, znakové, tematické, štylistické a žánrové osobitosti, ktorými sa líšia od textov vecnej literatúry, ale aj od iných foriem komunikácie [výtvarné umenie, architektúra, film, prenos správ svetelnými signálmi atď.]. Poetika pomáha spoznávať svojbytnú štruktúru umeleckých diel a správne ich hodnotiť. Súčasná poetika dostáva najviac podnetov z teórie komunikácie[i], pod vplyvom tejto vednej disciplíny sa jej náplň postupne mení a neustále dotvára.

Veda o literatúre čiže literárna veda dnes pozostáva z troch súčastí [teória literatúry, literárna história, literárna kritika], ale v čase zrodu sa ešte nediferencovala v rámci vlastného systému, lebo literatúra si to jednoducho nevyžadovala. Toto tradičné delenie sa dnes už komplementárne dopĺňa o genológiukomparatistiku čiže o teóriu žánrov a porovnávaciu literárnu vedu. Na vysvetlenie istých javov a zákonitostí literárneho diela kedysi vystačila poetika, ktorá - napriek zmenám - aj v súčasnosti má kľúčové miesto v rámci literárnej vedy. V tradičnom poňatí je poetika náukou o výstavbe a tvarovaní literárneho diela, náukou o podstate a tvorbe básnického textu.

---

Poetika je najstaršia vedná disciplína o literatúre. Vznikla zároveň s rétorikou v  antickom Grécku a za jej zakladateľa pokladáme významného starovekého učenca Aristotela [384-322 pred Kr.], ktorý patrí k najproduktívnejším autorom v dejinách  ľudstva. Aristoteles napísal väčšinu svojich diel za 12 rokov; medzi nimi osobitné  miesto zaujíma Rétorika [základy rečníctva]  (Mistrík 1978, 12-13).

Z hľadiska súčasnej literárnej vedy je Aristotelova Poetika chudobná a málo rozpracovaná. Pozornosť sa venovala iba niektorým, aj v súčasnosti evidovaným žánrom – tragédii, komédii a eposu. Aristoteles sa však podrobne zaoberal kompozíciou, t. j. výstavbou dramatických diel, ale aj jazykové prostriedky podrobil dôkladnej analýze: opísal vzťah medzi myšlienkou a slovným výrazom, časťami reči a druhmi podstatného mena. Okrem toho sa sústredil aj na výklad špecifických vlastností poézie – na problematiku metra, trópov, najmä metafory.  V jeho Poetike osobitné miesto zaujíma mimesis ‚napodobňovanie‘ ako základ pre umeleckého stvárnenie skutočnosti, ako východisko pre vznik literárneho diela. Podľa neho tragédia napodobňuje ľudí so vznešenými vlastnosťami, komédia ľudí so zlými a podlými vlastnosťami. Popri dramatických žánroch spomína aj epos, ktorý sa viac  približuje k tragédii svojím obsahom, lebo napodobňuje vážne činy alebo ľudí básnickým metrom. Už u neho sa objavuje rozdiel medzi vecnosťou a umeleckosťou,  keď tvrdí, že historik opisuje udalosti, ktoré sa už stali, básnik zase udalosti, ktoré by  sa mohli stať. Aj mená hrdinov sú zväčša vymyslené, ale v samotnom deji sa môže  vyskytnúť aj autentická postava. Poetika obsahuje aj časť, ktorá pomerne podrobne  opisuje slovné druhy a gramatické prostriedky jazyka z hľadiska literárneho textu. Až  napokon sa Aristoteles dostáva aj k metafore ako básnickému prostriedku. Vcelku je táto Poetika dobrým základom pre ďalší vývin tejto vednej disciplíny.

Poetika bola zo starovekého Grécka importovaná do Ríma, kde sa udomácnila spolu s rétorikou v rámci pomerne obmedzeného okruhu vied. Nadväznosť a  podmienenosť poetiky a rétoriky pretrvávala aj v stredoveku, ba istá vzájomná väzba a kontakty existujú medzi nimi dodnes. Už v Horáciovom básnickom diele Ad Pisones (Ars poetica) nadobúda poetika normatívny charakter, stáva sa návodom básnickej tvorby (Paveru - Všetičku 278-279).

V období klasicizmu sa začalo intenzívnejšie uvažovať o žánroch  (Boileau, 1674). V 20. stor. sa stal zakladateľom historickej poetiky ruský literárny vedec A. N. Veselovskij. Do jej vývinu významne zasiahol aj český štrukturalizmus, hlavne J. Mukařovský, ktorý položil základy nového chápania poetiky v zmenených podmienkach. Namiesto dualizmu obsahu a formy presadzuje iný druh dualizmu, dualizmus materiálu a formy. V tejto súvislosti píše: „Na jedné straně budou vlastnosti díla, které působí jeho estetickou účinnost; jejich souhrn nazveme formou. Na druhé straně bude podklad, na kterém se forma uskutečňuje; nazveme je materiálem“ (Mukařovsky 1971, 103-104).V štrukturalizme sa najviac pozornosti venovalo zvláštnej a jedinečnej výstavbe literárneho diela čiže jeho štruktúre. Aj novšie práce o poetike zdôrazňujú jednotu dvoch základných zložiek výskumnej tradície poetiky – ontologickú a epistemologickú zložku (Doležel 2000, 14). Na estetickej kvalite textu sa významnou mierou podieľa práve forma, ktorú skúma poetika. Poetika je súčasťou dejín európskej kultúry, kultúry európskeho myslenia: „Myšlenka literatury jako struktury je základním tematem okcidentální poetiky od jejich počátků“ (Doležel 2000, 14).  Z hľadiska predmetu sa poetika rozčleňuje na štyri základné časti: a/ štylistika literárneho diela; b/ teória básnického [literárneho] jazyka; c/ versológia; d/ genológia. V druhej polovici 20. stor. nadobudla osobitný význam aj naratológia čiže náuka o próze [teória prózy].

V súčasnosti  poetika už nie je jedinou vednou disciplínou skúmajúcou literatúru, lebo sa značne rozšíril diapazón teórií, podieľajúcich sa na jej rozvoji. Ako súčasť teórie literatúry [niektorí teoretici stotožňujú teóriu literatúry s poetikou] sa tvorivo rozvíja pod vplyvom teórie komunikácie, teórie textu, teórie znaku, lingvistiky a štylistiky, dnes už aj hermeneutikydekonštruktivizmu.

Poetika aj v minulosti podliehala metódam, ktoré v istom období charakterizovali výskum literatúry. V 20. stor. dochádza k podstatným zmenám pod vplyvom rozvoja vied a zmenou spoločenských štruktúr. Vývoj prírodných vied zasahuje aj do spoločenskej oblasti. Ustavične vznikajú nové vedné disciplíny, ktoré podstatne ovplyvňujú aj literárnovedné myslenie. Na literárnu vedu podnetne pôsobí hlavne moderná psychológia, sociológia a teória textu, ktorá sa zrodila v rámci lingvistiky. Čoskoro však nadobudla interdisciplinárny ráz a stala sa všeobecnou teóriou pre výskum textu. Jej primárna funkcia spočíva vo vysvetlení podstaty základných vlastností, kompozičných i štylistických osobitostí jazykového prejavu, ale aj vzniku a pôsobenia textu. Výskum vzniku [genézy] a recepcie textu si však vyžaduje zapojiť do analýzy aj ďalšiu vednú disciplínu – teóriu komunikácie. Prenos informácií od autora k príjemcovi sa uskutočňuje za istým cieľom, s konkrétnym zámerom a je determinovaný mnohými činiteľmi, medziiným funkciou textu, psychosociálnymi vlastnosťami expedienta a percipienta a ďalšími aspektmi. Funkcia literárneho textu je zásadne iná ako funkcia náboženského, administratívneho, vedeckého, publicistického, rečníckeho, alebo i v bežnej reči sa vyskytujúceho textu. Teória textu i teória komunikácie pomáhajú literárnej vede – osobitne poetike – vymedziť a vysvetliť spoločensky determinovanú funkciu literárnych diel, ich význam, zmysel a pôsobenie na príjemcu.

Pravda, literatúra a jej súčasný trend kladú čoraz väčší dôraz na vedomé [zámerné] aktivizovanie čitateľa, na prenos esteticky relevantných informácií prostredníctvom inovovania kompozície, jazyka a pod. Badateľné je nadbiehanie príjemcovi aj v umelecky náročných dielach, systematicky sa hľadajú nové možnosti, ako získať čitateľa pre text. Prirodzene, neraz sme svedkami aj iného javu. Stáva sa, že umenie [hlavne poézia] sa občas uzatvára do seba, akoby sa kritériá autora a kritikov dostali do rozporu s očakávaním príjemcu. Literatúra sa v období tzv. panvizualizmu nesporne ocitá v nepriaznivej situácii, lebo záujem primárne vzbudzujú hlavne produkty vizuálnej kultúry [film, televízne hry, prípadne komiks]. V tejto situácii literatúra musí hľadať nové spôsoby zobrazenia a stvárnenia skutočnosti a bojovať o priazeň príjemcu. Niekedy si tieto prostriedky čerpá z vlastných zdrojov, niekedy si ich požičiava z iných druhov umenia. Dôsledkom tohto stavu je väčšia otvorenosť literárneho systému k iným umeleckým systémom, no zároveň je literatúra so svojou bohatou tradíciou stálym zdrojom pre ostatné druhy umenia.

Doterajšie teórie rozlišujú poetiku historickú, skúmajúcu premenu výstavby a tvaru literárnych diel, resp. vývin jednotlivých žánrov; oproti nej stojí opisná [deskriptívna] poetika, zaoberajúca sa literárnym dielom z hľadiska súčasného stavu bez prihliadnutia na jeho vývin. Uplatnením poznatkov literárnej komunikácie vzniká nový typ náuky o štruktúre a pôsobení literárnych textov v spoločenskej sfére – tzv. komunikačná poetika.         

Komunikačná poetika  (Žilka 2014, 128-135) zahŕňa v sebe vznik a príjem literárneho diela, skúma text ako špecifický druh umenia, jeho znakové, informačné, tematické, štylistické a kompozičné osobitosti s estetickou funkciou, podáva súhrnný prehľad literárnych žánrov a žánrových foriem, hodnotí žánre inklinujúce k umeleckým a načrtáva problematiku intertextuality, t. j. tvorby intertextov [texty vytvorené na základe už jestvujúcich textov]. Východiskom pre uchopenie podstaty literárnych textov, vzniku a pôsobenia ich prvkov a štruktúry sa takto stáva literárna komunikácia.

Ukazuje sa, že je teda veľa dôvodov odkrývať osobitosti slovesného textu, v ktorom má primárne postavenie téma. Téma však vyžaduje špecifické jazykové spracovanie, osobitné stvárnenie mimojazykovej skutočnosti. Súčasná teória textu podrobne rozpracúva vznik textu na podklade tematického plánu, ktorý zahŕňa aj komunikačný zámer a komunikačný plán, t. j. voľbu stratégie pri rozvíjaní témy a preferenciu niektorých jej aspektov. Osobitný dôraz sa kladie aj na vymedzenie postupov pri rozvíjaní témy, spravidla sa rozlišujú tri postupy: 1. informovanie čiže sprostredkovanie faktov príjemcovi, 2. aktivizovanie príjemcu, jeho ovplyvnenie, presvedčenie atď., 3. výklad čiže poúčanie príjemcu.   

Keďže literatúra je špecifickým druhom komunikácie, pod vplyvom teórie komunikácie, teórie textu, semiotiky a štylistiky sa zrodila komunikačná poetika. Komunikačná poetika je založená na rešpektovaní špecifickosti literárnych diel ako osobitného druhu textov. Umelec v záujme tematickej a kompozičnej ucelenosti diela dotvára i pretvára realitu podľa istých kritérií, resp. vytvára svojskú, iba v texte jestvujúcu realitu [príbeh, fiktívny svet, neskutočné dianie]. V poviedke Ten druhý napr. sedemdesiatročný Borges stretne seba ako mladého muža. Jednak je to špecifické borgesovské cestovanie v čase, na druhej strane ide o vytvoranie dvojníka, čím spisovateľ spochybňuje jedinečnosť postavy. V tejto poviedke Borges ruší hranicu medzi snom a realitou – jedna z postáv prežíva stretnutie vo sne, kým tá druhá v bdelom stave.

Stratégia autora získať príjemcu sa začína už výberom témy, ale aj žánru. Sám žáner môže plniť nielen informačnú funkciu, ale aj aktivizujúcu: v „predstihu“ môže mať za úlohu mobilizovať k činnosti, čiže k prečítaniu textu alebo vzbudiť záujem o text. Túto stratégiu [zámer] v rámci komunikačného plánu využíva nemálo autorov. V poslednom čase sa napríklad v slovenskej literatúre na na tento účel vyberajú populárne štruktúry, ktoré sa napĺňajú esteticky relevantným obsahom. Ako príklad možno uviesť detektívku, ktorú s obľubou využívajú aj viacerí slovenskí autori [Pavel Vilikovský, Dušan Mitana, Daniela Kapitáňová]. Aplikovanie detektívky do vysokej literatúry nesporne plní aktivizujúcu funkciu: pomáha získať čitateľa a prostredníctvom známej štruktúry ho núti čítať text, ktorý sa svojou obsahovou náplňou vymyká z bežného rámca detektívky známej z populárnej literatúry. A naopak: samotná schéma, žánrová štruktúra detektívky prinúti aj autora držať sa požiadaviek na naráciu, na dej, pôsobiaci na príjemcu. V samom žánri je teda čitateľ implicitne prítomný, väčšmi sa na neho prihliada než v obyčajnom románe s klasickou výstavbou. Ide teda o intenčne [zámerne] zvolený žáner s využitím istej, vopred danej štruktúry [žánrovej schémy] na prenos aktuálnych, ale aj esteticky účinných informácií. V tom spočíva stratégia autora, ktorý sa implicitne stvárňuje v diele ako rozprávač inovovaním obsahu populárneho žánru z hľadiska príjemcu, z aspektu čitateľa.

Aktivizujúce prvky literárneho textu majú bezprostredný vplyv na väčší komunikačný dosah [efekt] umeleckého diela. Aktivizácia vychádza z potrieb súčasnej komunikácie a dá sa skúmať na všetkých úrovniach textu: popri populárnej štruktúre v samom žánri môže mať pragmatickú funkciu významovo-tematická rovina diela [téma, dej, postava, prostredie], inovačné prvky v pláne kompozície (či sa literárne dielo vyznačuje klasickým typom kompozície alebo v ňom prevládajú menej známe postupy], zvýšená alebo málo nápadná realizácia témy prostredníctvom jazykovo-štylistických komponentov [ide tu hlavne o menší alebo väčší stupeň príznakovej lexiky a gramatiky textu]. Veľmi často aj rozličné formy adaptácie spätne zvýrazňujú prvovzory, ako napríklad rozličné filmy, televízne a rozhlasové hry viažuce sa na východiskový text [napr. Jakubiskov film v značnej miere zvýšil záujem o literárne dielo P. Jaroša Tisícročná včela].

Žáner disponuje väčším alebo menším stupňom potenciálnych možností aktivizovať čitateľa. Osobitné miesto prislúcha tematickej rovine textu. Už výber témy môže vzbudiť záujem o text. Aktuálnosťou vyniká téma o ekológii, aktivizujúci účinok majú niektoré historické romány, ak sa zameriavajú na obdobie zaujímajúce čitateľa [rímske dejiny, isté obdobie národných dejín a pod.]. Svedčia o tom romány A. Hykischa známe pod názvom Čas majstrov a Milujte kráľovnú. Zároveň sa vyžaduje od textu zvýšená dejovosť, silné zastúpenie akčných a interakčných motívov v rámci príbehu. Možno tvrdiť, že epický príbeh prežíva v súčasnosti renesanciu, čiže sám dej je aktivizujúcim činiteľom. Čitateľský úspech zabezpečuje dej s kriminálnou zápletkou alebo životopisné romány s dôrazom na udalosti, na dejové peripetie [román Umberta Eca Meno ruže].

Odkrývanie spomenutých vlastností a osobitostí diela nám umožňuje komunikačná teória textu. Komplexný výskum literatúry je zároveň spoľahlivou zárukou, že hodnotiace kritériá neovplyvní trhová ekonomika, často negujúca špecifické znaky i funkciu umeleckého diela. Pravý umelecký artefakt sa totiž nikdy nemôže úplne podriadiť zákonitostiam trhu, lebo potom chtiac-nechtiac skĺzne do banalít a stane sa podporovateľom nežiaducich tendencií a javov. Umelecký obraz sa konštituuje a vytvára zvláštnymi postupmi a prostriedkami, obsiahnutými práve v komunikačnej poetike.

Uvedenému okruhu otázok ako aj interpretácii umeleckého textu sa systematicky venoval pod vedením A. Popoviča [zomrel v r. 1984] tím, ktorý sa sústreďoval okolo Vedeckovýskumného pracoviska literárnej komunikácie a experimentálnej metodiky [v súčasnosti Ústav jazykovej a literárnej komunikácie na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre]. Okrem F. Mika, A. Popoviča a T. Žilku sa o rozvoj teórie komunikácie v minulosti najviac pričinili P. Zajac, J. Kopál, P. Liba, P.Plutko, V. Obert, V. Mikula, E. Tučná a Š. Knotek, v neskoršom období – po roku 1989 – aj ďalší spolupracovníci: V. Šabík, Ľ. Plesník, M. Žilková, I. Sulík, E. Kapsová, D. Inštitorisová, R. Beličová, J. Malíček, M. Malíčková, Z. Rédey, J. Fuják a M. Režná, čiastočne aj niektorí anglisti a amerikanisti z príslušných katedier [E. Gromová, S. Pokrivčáková, D. Petríková, D. Bačová, A. Smiešková, A. Pokrivčák a L. Rákayová]. Východiskom pre interpretáciu umeleckých diel sa stala Mikova výrazová koncepcia štýlu, Popovičova teória metatextov a neskoršie teória intertextuality, rozpracovaná pod vedením T. Žilku. Aplikácia Mikovej výrazovej sústavy je v publikácii zjednodušená a prispôsobená pre príjem a využitie v škole, hoci sa zdá, že jej použiteľnosť vo vyučovacom procese je zatiaľ značne obmedzená.

 Komunikačná poetika v tejto podobe vysvetľuje a interpretuje hlavne literárny text a jeho rôznorodé vzťahy k iným systémom súvisiacim so slovesným umením [na jednej strane je to systém iných umeleckých druhov, na druhej strane veda, publicistika atď. ako súbor vecných textov]. Literárnohistorické poznatky mladého čitateľa dopĺňa o vývin lyrických, epických a dramatických textov [žánrov], literárna kritika sa zase pertraktuje na princípe intertextuálneho nadväzovania na primárny text [pretext]. Vademecum poetiky tým pomáha preklenúť hranice, postavené medzi jednotlivé zložky literárnej vedy v období pozitivizmu.

Literatúra nežije izolovane, nadväzuje na iné systémy spoločenskej komunikácie. Ale aj v rámci nej jestvujú dva osobitné podsystémy. Na jednej strane sú to texty s estetickou funkciou, na druhej strane písomné pamiatky ľudstva slúžiace na uchovanie vecných informácií, ktoré dopĺňajú súčasné výtvory vedeckého, publicistického, administratívneho, právneho a iného zamerania. Jestvuje však plynulý prechod medzi vecnou a umeleckou literatúrou, dokonca odjakživa sa vyčleňovali isté žánre, nachádzajúce sa na pomedzí. Žánre tohto typu síce vychádzali z faktov a hodnoverných údajov, no mnohými vlastnosťami pripomínali umeleckú literatúru [subjektívnosť, zážitkovosť, príbehovosť, používanie trópov a figúr, prvky fikcie a pod.]. V súčasnosti sa rozšírili o niektoré nové žánre z publicistiky [reportáž, fejtón, glosa, feature atď.], ktoré už nemožno nespomenúť v komunikačnej poetike, lebo istými vlastnosťami inklinujú k umeleckému štýlu. Žánre vecnej literatúry s výraznými umeleckými črtami majú svoje pevné miesto aj v komunikačnej poetike.



[i] Podrobnejšie pozri v publikácii R. Mikuláša „Literatur als Kommunikationssystem. Systematische Betrachtungen“, najmä časť o literárnej komunikácii, kde autor hodnotí aj prínos nitrianskej školy z obdobia 70. rokov minulého storočia v rámci zexaktnenia tejto vednej disciplíny (s. 66-73).

Bibliografia

Arisztotelész. 1974. Poétika. Budapest: Magyar Helikon.
Boileau, Nicolas. 1970. Básnické umenie. Bratislava: Tatran.
Brukner, Josef – Jiří Filip. 1968. Větší poetický slovník. Praha: Československý spisovatel.
Doležel, Lubomír. 2000. Kapitoly z dějin strukturální poetiky. Brno: Host.
Horváth, Kornélia. 2009. Irodalom, retorika, poétika. Budapest : EditionPrinceps Kiadó.
Hrabal, Josef. 1973. Poetika. Praha: Československý spisovateľ.
Gazda, Gregorz – Slowina Tynecka-Machowska, eds. 2006. Slownik rodzajów i gatunków literackich. Kraków: UNIVERSITAS.
Кoпистянська, Н. Х. 2005. Жанр, жанрoва систeма у прoстoрi лiтeратурoзнавства. Львiв: Видавництвo «ПЛIС».
Lotman, Jurij, M. 1990. Štruktúra umeleckého textu. Bratislava: Tatran.
Macey, David. 2000. The Penguin Dictionary of Critical Theory. London: Penguin Books.
Miko, František. 1973. Od epiky k lyrike. Bratislava: Tatran.
Miko, František – Anton Popovič. 1978. Tvorba a recepcia. Bratislava: Tatran.
Mikuláš, Roman. 2013. Literatur als Kommunikationssystem. Systematische Betrachtungen. Nümbrecht: KIRSCH-Verlag.
Mikuláš, Roman – Andrea Mikulášová. 2011. Grundfragen der Literaturwissenschaft. Theorien, Methoden, Tendenzen. Teil I. Nümbrecht: KIRSCH-Verlag.
Mukařovský, Jan. 1971. Cestami poetiky a estetiky. Praha: Československý spisovatel.
Nünning, Ansgar, ed. 2006. Lexikon teorie literatury a kultury. Brno: Host.
Pavera, Libor – František Všetička. 2002. Lexikon literárních pojmů. Olomouc: Nakladatelství Olomouc.
Plesník, Ľubomír ed. 2011. Tezaurus estetických výrazových kvalít. Nitra: Univerzita Konštantina Filozofa v Nitre.
Popovič, Anton. 1971. Poetika umeleckého prekladu. Bratislava : Tatran.
Staiger, Emil. 1969. Základní pojmy poetiky. Praha: Československý spisovatel.
Štraus, František. 2003. Príručný slovník literárnovedných termínov. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov.
Tomaševskij, Boris. 1971. Poetika. Teória literatúry. Bratislava : Smena.
Žilka, Tibor. 1987. Poetický slovník. Bratislava: Tatran.
Žilka, Tibor. 2011. Vademecum poetiky. Nitra: Univerzita Konštantina Filozofa v Nitre.
Žilka, Tibor. 2014. Communication Poetics. World Literature Studies, 6 (23), 3: 128 – 135.
Žilka, Tibor. 2015. Dobrodružstvo teórie tvorby. Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Fakulta stredoeurópskych štúdií.
Žilka, Tibor. 2015. Od intertextuality k intermedialite. Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Fakulta stredoeurópskych štúdií.

<< späť