Stylistika

Štylistika  

Pojem

Štylistika (zo slova stylus ‘rydlo’, neskoršie spôsob písania) je náuka, ktorá sa zaoberá so štýlom. V užšom zmysle slova je to vedná disciplína, skúmajúca ako jazykovedná disciplína  opis jazykových prostriedkov z aspektu ich funkčného využitia v konkrétnych textoch. Z funkčného aspektu sa však klasifikujú nielen prostriedky jednotlivých rovín jazykového systému (zvukovej, lexikálnej, morfologickej, syntaktickej), ale aj nadvetné kontextové jednotky, ktoré sú prvkami kompozičného plánu textu (odsek, kapitola, priama reč, nepriama reč, nevlastná priama reč, polopriama reč atď.). Jazykovedná štylistika teda skúma možnosti využitia jazykových prostriedkov a kompozičných postupov (rozprávací, informačný, opisný a výkladový slohový postup) v jazykových prejavoch.

Explikácia

Štylistika je náuka o štýle. Slovo štýl je gréckeho pôvodu, ale Gréci slovo stylos používali vo význame stĺp. U Rimanov toto slovo pôvodne slúžilo na označenie vtedajšieho prostriedku na písanie (stylus ‚rydlo). Rimania rydlom písali s ŕydlonačenie vtedajšieho prostriedku na písanie (stylus pozičných riama reč)tky, ktoré sú prvkami kom‘). Rimania rydlom písali (ryli) písmená na drevenú, voskom potretú tabuľu. Tento nástroj na písanie bol na jednom konci tupý, na druhom konci ostrý. Ostrým koncom sa písalo na tabuľu a tupým koncom sa zotierali písmená, vyryté na vosk.

V neskoršom období rímskych dejín slovo stylus nadobúda dnešný význam: znamená spôsob reči, spôsob vyjadrovania myšlienok jednotlivcom. V takomto význame ho používa aj Cicero, najvýznamnejší rečník starového Ríma. Z toho vyplýva, že štýl sa prvotne vzťahoval na jazykový prejav a až z tohto významu sa odvodili ďalšie významy.V súčasnosti sa s pojmom štýl nestretávame iba v jazykovede, ale aj v iných vedných disciplínach, medziiným aj v literárnej vede. Ale o štýle sa hovorí aj v súvilosti s konkrétnymi dielami výtvarného umenia (architektúra, maliarstvo, grafika), ba v bežnom prejave sa často spomína aj štýl jazdy, životný štýl a pod.        

V starovekom Grécku sa vyvinuli tri vedné disciplíny, ktoré boli predchodcami štylistiky – rétorika, poetika a dialogika (Mistrík 1997, s. 7-8). Základy štylistiky sa vytvorili predovšetkým v rétorike, ktorá rozlišovala nízky, stredný a vysoký štýl.  Je zaujímavé, že politické prejavy reprezentovali nízky štýl, súdne prejavy stredný štýl a slávnostné prejavy vysoký štýl. Prvé dva typy sa pokladali za praktické prejavy, tretí typ za esteticky pôsobivý. V antickom Grécku sa kládol veľký dôraz na rečnícky prejav, ba akoby z povolania existovali tzv. logografi, ktorí pripravovali reči na objednávku. Mohol vystúpiť prejavom každý, čo sa aj využívalo v tom období. Bolo to obdobie, keď ešte písanú podobu reči málokto ovládal. Rozšírenie gramotnosti malo vplyv na postupné znižovanie významu rečníctva. Ďalším predchodcom štylistiky je poetika. Poetika obsahovala základné kategórie, ktoré charakterizujú poéziu a literatúru vcelku. Dialogika bola náuka o rozhovore. Vedenie rozhovoru v tom čase bolo pokladané za umenie. Postupne sa dialogika stala súčasťou štylistiky. V období stredoveku sa štylistika nemohla rozvinúť, napokon – až do obdobia reformácie – pre umenie, vedu a administráciu bola úradným jazykom latinčina. Až keď sa začal klásť dôraz na národné jazyky, sa postupne stala štylistika nevyhnutnou pre ich rozvíjanie. V noveku sa vytvorili podmienky pre vznik štylistiky ako samostatnej vednej disciplíny. Na jednej strane bolo treba vypracovať isté návody na genézu textov rozličnej proveniencie, na druhej strane na pozornosť zameriavala na individualitu štýlu, hlavne v súvislosti s umeleckým štýlom. Pozoruhodným dielom je aj z hľadiska vývinu štylistiky L’Art poétique (1674) Nicolasa Boileau-Despréauxa, ktoré obsahuje časti, venované štylistickým osobitostiam jazyka. Hovorí sa tu o troch štýloch: stylus altus s výrazmi, ktoré sú vhodné pre umelecké diela, stylus mediocris s výrazmi, ktoré používa tzv. vyššia spoločnosť, stylus humilis s výrazmi, ktoré charakterizujú jazykové prejavy „nižšej“ spoločnosti (Mistrík 1997, s. 10-11).  Samotný výskum štýlu prešiel vývinom dlhými stáročiami, zakladateľom štylistiky v dnešnom zmysle slova sa stáva Ch. Bally, ktorý vo svojom diele Francúzska štylistika (Traité de stylistique francaise. Paris 1909) položil základy tzv. fukčnej štylistiky. Ide zároveň o štylistiku, ktorá vznikla na báze skúmania jazyka a jazykových prostriedkov so zameraním na ich funkciu. Pozornosť sa začína sústreďovať na jazykové prostriedky, charakterizujúce sociálne rozvŕstvenie spoločnosti. Z tohto hľadiska slang alebo žargon nielen pomenúva predmety a javy, ale je charakteristickým vyjadrovacím prostriedkom ľudí, ktorí tvoria istú sociálnu skupinu a sú nositeľmi rovnakých alebo podobných postojov. U Ballyho ustupuje do úzadia princíp indivídua a dôraz sa presúva na kolektív. Zároveň však tvrdí, že jazykové prostriedky v reči nemajú iba pojmový obsah, ale vyjadrujú aj emócie. Expresívnosť výrazu u neho nadobúda veľký význam. Jeho štylistiku možno pokladať za jazykovo-expresívnu.  K rozvoju štylistiky v tomto období značne pomohli výskumy z oblasti modernej sémantiky, náuky o význame slova, najmä diala K. O. Erdmanna Die Bedeutung des Wortes (Leipzig, 1900) a H. Oertela Lectures on the Study of Languange (New York – London, 1902).

Medzníkom pre ďalší vývin štylistiky sa stala pražská škola ako samostatný smer štrukturalizmu. Tu sa vytvorila štylistika, ktorú nazývame funkčnou štylistikou. Na jej rozvoji sa podielali takmer všetci predstavitelia pražského lingvistického krúžku (Roman Jakobson, Vilém Mathesius, Jan Mukařovský), ale aj mladší predstavitelia tohto vedeckého smeru (Karel Hausenblas, Milan Jelínek, Lubomír Doležel).  Veľkému rozvoju štylistického bádania sme svedkami po druhej svetovej vojne. Práca L. Doležela pod názvom O stylu moderní české prózy (1960) bola prelomová, lebo bola zameraná na samotnú štruktúru umeleckého textu. Po nej nasledovala publikácia Zdeňka Kožmína Umění stylu. Úloha jazyka v současné próze (1967).  Osobitný význam má aj zo štylistického hľadiska zborník vydaný pri príležitosti 75. narodenín J. Mukařovského pod názvom Struktura a smysl literárního díla (1966), v ktorej sa etablovala tzv. tretia generácia pražskej školy (Lubomír Doležel, Jiří Levý, Květoslav Chvatík, Felix Vodička atď.).

Po druhej svetovej vojne sa však ťažisko výskumu štylistiky presúva predovšetkým na Slovensko, kde popri J. Mistríkovi a J. Findrovi sa venuje štylistike hlavne F. Miko, ktorý si vypracoval aj osobitnú koncepciu štylistiky, založenú na tzv. výrazovej sústave (Mika 2011, 25-32). Táto štylistika sa stala východiskom interpretačných sond do literárnych textov nitrianskej školy, kde sa od roku 1967 koncentruje práca literánych vedcov na rozbor umeleckých textov rozličnej provenience. Štylistické kategórie vo výrazovej sústave tvoria systém a sú základom pre interpretáciu i funkčné zaradenie textov rozličnej povahy. Výrazová sústava sa orientuje na uplatnenie funkčného aspektu v jazykovom prejave, ktorý sa vždy realizuje istými, zámeru zodpovedajúcimi štyli­tickými kategóriami. Výrazová sústava je podrobne rozpracovaná vo viacerých publikáciách F. Mika,ale najdôkladnejšie v knihe Text a štýl (1970, s. 35-110), zhrnutá v tabuľke (s. 80). Výstižný výklad jej aplikácie je obsiahnutý v úvode slovníka estetických výrazových  kategórií, ktorý bol zostavený a vyšiel pod vedením Ľubomíra Plesníka pod názvom Tezaurus estetických výrazových kvalít (2011, s. 22-30).  Vychádza sa pritom z funkčného modelu samej komunikácie. Jazyková komunikácia sa primárne diferencuje opozíciou operatívnosť – ikonickosť, t. j. buď sa kladie dôraz na bezprostredný kontakt s príjemcom (poslucháčom, čitateľom) alebo na zobrazenie mimojazykovej skutočnosti s uceleným, kompozične dotvoreným textom. Prvému typu komunikácie zodpovedá aspekt JA (MY) ↔ TY (VY) čiže úsilie o priamy kontakt medzi hovoriacim (autorom) a príjemcom (poslucháčom, čitateľom); druhému typu zodpovedá väčšia zameranosť na samu realitu, čím sa zvyšuje význam zobrazovacieho aspektu reči s uprednostnením 3. slovesnej a zámennej osoby v štylizácii. Ku každej z nich sa pripája ďalšia elementárna opozícia vystihujúca funkčný zámer textov. Pri operatívnosti sa na jednej strane zdôrazňuje a uprednostňuje aspekt hovoriaceho, čím sa uplatní v štýle subjektívnosť; na druhej strane zas úsilie o rešpektovanie aspektu príjemcu a jeho očakávaní, čo voláme sociatívnosťou výrazu. Subjektívnosť a sociatívnosť sa budujú na všeobecných kategóriách operatívnosti (výzva, hodnotenie, oznam), ktoré sú podložím operatívnej komunikácie. Ikonickosť sa podľa funkcie textu rozčleňuje na pojmové a zážitkové zobrazenie, pričom dochádza k tematizácii mimojazykového materiálu a osobitný dôraz sa kladie na štrukturáciu textu:

výzva                              Subjektívnosť                                  Zážitkovosť

    ↑                                      ↑                                            ↑

hodnotenie      ←        OPERATÍVNOSŤ     ←→    IKONICKOSŤ          →        tematizácia

    ↓                                      ↓                                            ↓

oznam                                Sociatívnosť                                    Pojmovosť

Každá z týchto základných štylistických kategórií má dominantnú funkciu v istom funkčnom štýle. Subjektívnosť charakterizuje hovorový, sociatívnosť administratívny, sčasti aj publicistický a rečnícky štýl, pojmovosť je centrálnou kategóriou vedeckého (odborného)  a zážitkovosť umeleckého štýlu.

Vznik výrazovej sústavy u Mika sa viaže na dva pramene – na Bühlerov organon-model a na Jakobsonovu teóriu binárnych opozícií. Jakobson rozpracoval funkcie jazyka v poslednej fáze svojej bohatej vedeckej dráhy, t. j. za svojho života v USA. Vyvrcholením jeho vedeckej dráhy je pôsobenie na Harvardskej univerzite v meste Cambridge, no a práve v tomto meste je aj Massachusetts Institute of Technology, technická univerzita, ku ktorej sa viaže vznik kybernetiky a teórie informácie. V čase, keď rozpracoval funkcie jazyka, už R. Jakobson bol tzv. M.I.T. profesorom na tejto univerzite. Nuž potom je už úplne jasné, skade to priľnutie k základnej schéme komunikácie - expedient (Addresser) vysiela správu (Message) adresátovi (Addressee), ale aby správa mohla pôsobiť, prenos správy vyžaduje nejaký kontext (Context), kód (Code) a kontakt (Contact). Z tejto základnej schémy autor vyvodzuje šesť (6) funkcií jazyka: 1. Ak expedient vyjadruje svoj postoj, preferuje sa emotívna (expresívna) funkcia reči; 2. Ak sa hovoriaci orientuje na adresáta, ide o konatívnu funkciu; 3. Ak sa vysielateľ správy zameriava na samotný predmet reči, hovorí sa o referenčnej (denotatívnej, poznávacej) funkcii jazyka; 4. Pri nadväzovaní kontaktu (Haló, počujete?) ide o fatickú funkciu; 5. Pri koncentrácii na kód  pri výklade istých pojmov - sa využíva metajazyk (jazyk o jazyku) (Žilka 2000, 22-32). Zostáva potom už iba posledný typ komunikácie a tou je zameranosť na správu samu, na jej vnútorné usporiadanie. A tou je vlastne poetická funkcia jazyka; s ňou sa autor najviac zaoberá, ju analyzuje do detailu. Píše doslovne: poetická funkcia nie je jedinou funkciou slovesného umenia, ale je jeho dominantnou, determinujúcou funkciou. Môže sa pritom uplatniť aj v inej jazykovej činnosti, ale iba ako podriadená, komplementárna zložka. Poetickosť (poeticitu) potom možno chápať na základe iných (praktických) funkcií jazyka. Nie je teda jedna z viacerých funkcií, ale skôr funkcia bez praktických zámerov. Pravda, aj umelecký artefakt môže byť použitý na praktické ciele: socha sa môže použiť ako zbraň, kniha sa môže podložiť pod nohy stola, Balzacova Ľudská komédia môže byť prameňom hodnoverných informácií o živote Paríža v 19. storočí. Ale ich praktické použitie je mimo zámeru, aký determinoval ich vznik. Poetickosť je podľa Jakobsona prídavok, vyšší stupeň vyjadrenia, čo je bežným javom aj v každodennej komunikácii. Aj auto, aj šaty, aj dom môžu upútať na seba pozornosť, ale vzhľad nie je primárnou funkciou auta, šiat, domu. Krása (vzhľad) sa tu pridáva ku praktickej funkcii; prvky použité pre make-up sa nazývajú umeleckými inštrumentami (prostriedkami). V poézii sa k týmto inštrumentom ráta napr. rým, asonancia, paronomázia, aliterácia, rečnícka figúra a pod. Podľa Jakobsona sa poetická funkcia uplatňuje aj vo vete "I like Ike" (Aj lajk Ajk) v súvislosti svtedajším americkým prezidentom Eisenhowerom (Ike bolo jeho familiárne meno). Poetickosť tu vyvoláva opakovanie hlások, dokonca skupiny hlások (AJ). Pravda, žiada sa tu povedať, že v súčasnosti poézia iba zriedkavo dodržiava tieto princípy, dochádza obyčajne k zámernej depoetizácii textu z hľadiska "jakobsonovských" kritérií.

Prvoradou úlohou štylistiky je teda výskum štýlu. Štýl (z gréc. stylos = rydlo) je komplexná kategória pre umelecké i neumelecké artefakty. Z komunikačného hľadiska je štýl zjednocujúcim a integrujúcim pojmom pre všetky prvky obsiahnuté v texte: zahŕňa autora vpísaného do textu, príjemcu v texte, špecifický odraz reality v diele a nadväznosť diela na iné texty. F. Miko komunikačný štatút štýl vysvetľuje takto:

„Špecifická funkcia štýlu nie je nič iné ako súhrnné pôsobenie výrazových hodnôt nesených prvkami, ktoré tvoria text. Pretože text nie je len jazyk, ale aj téma konštituovaná jazykom, a pretože funkcia textu – t. j. komunikácia medzi expedientom a percipientom o istej skutočnosti – sa dosahuje najmä na tematickej rovine, sú nositeľom výrazových hodnôt aj tematické prvky, ba dokonca ony sú exponentom týchto hodnôt v prvom rade. Tematické prvky sú štylisticky plne relevantné a spadajú v celom rozsahu, so všetkými svojimi aspektmi do sféry štýlu“.

                                                                                               F. Miko: Od epiky k lyrike

Komunikačná štylistika teda neobmedzila funkciu štýlu iba na jazykovú rovinu, ale rozšírila jej platnosť aj na tematický plán textu. Pod jej vplyvom sa téma stala súčasťou výskumu a analýzy štylistického ustrojenia textu, ba z hľadiska realizácie štýl sa jej prisúdila priorita. Mikova koncepcia štýl zásadne odmieta zameranosť na inventarizáciu rôznorodých prvkov textu a dôraz kladie na funkčnú homogénnosť (rovnorodosť) jazykových a tematických zložiek umeleckého diela. Autorský zámer a komunikačný postoj podmieňujú aj výber istých, cieľu primeraných prostriedkov. V súlade so stratégiou autora nadobúdajú niektoré prvky väčšiu frekvenciu, kým počet iných sa znižuje, lebo nezodpovedajú komunikačnému zámeru a funkcii textu. Z týchto premís vychádza výrazová koncepcia štýl budovaná na výrazových kategóriách, ktoré možno pokladať aj za makroštylistické kategórie. Výrazové kategórie totiž zahŕňajú v sebe viacero štylistických prostriedkov, vyznačujúcich sa funkčnou homogenitou v rámci umeleckého textu, prípadne v príbuzných textoch. Štýl teda závisí od opakovania tých istých alebo podobných tematických a jazykových komponentov ako predpokladu jeho jednoty.

Rovnorodosť prvkov v istej skupine textov nám umožňuje charakterizovať a určovať aj skupinový, dobový štýl, pri ktorom je rozhodujúca jednota umeleckej tvorby. Umenie v istom štádiu vývoja sa vyznačuje jednotným umeleckým ideálom a predstavuje určitý životný program. Na tomto pozadí sa utvára istá homogenita (rovnorodosť) viacerých textov a konštituuje sa štýl, presahujúci rámec jedného diela, ba aj jedného druhu umenia. Baroková ozdobnosť napr. nie je charakteristickou črtou iba literárnych diel, ale aj výtvarného umenia v rámci tohto slohu. Na základe kritérií homogenity sa vymedzujú aj dobové štýl a hovorí sa o antickom, renesančnom, barokovom, romantickom štýl. Podobne sa utvára aj štýl literárnej školy, mestský a regionálny, skupinový a autorský štýl.

V rámci jazyka štýl tiež možno rozdeliť podľa funkcie na viacero skupín. Rozlišujeme administratívny, vedecký, náboženský, umelecký, publicistický, hovorový a rečnícky štýl. Každý z týchto štýlov sa realizuje istými komplexnými štylistickými kategóriami, ktoré sú základom funkčného zamerania konkrétneho textu. Funkčné pôsobenie textu spočíva na uprednostňovaní makroštylistických kategórií na úkor iných, čím sa dosahuje svojráznosť jazykového prejavu. Za takéto kategórie možno pokladať operatívnosť, sociatívnosť, subjektívnosť, expresívnosť, resp. ikonickosť, pojmovosť, zážitkovosť atď. Na realizácii týchto kategórií v samom texte sa podieľajú príznakové jazykovo-štylistické a kompozičné prostriedky.