Vtip

Oblasti vedného poznania:

Autor:

Ekvivalent pojmu v iných jazykoch

Witz (D)
Jokes (En)

Explikácia pojmu

Vtip je krátky epický žáner, podobajúci sa anekdote. Anekdota je  východiskovým a modelovým žánrom pre vtipy. Patrí medzi pomerne nové žánre; v súčasnosti je to najčastejší, ústnym podaním sa šíriaci žáner folklóru, hlavne v kruhoch intelektuálov a obyvateľov miest. Aj na dedine sa rozprávajú vtipy, ale je podstatný rozdiel medzi dedinským a mestským vtipom. Mestský vtip vyniká hlavne tým, že má pointu, je jadrný, koncízny, obmedzuje sa iba na najstručnejšiu výpoveď s nečakaným záverom, čo charakterizuje napr. aj škótske vtipy, v ktorých je Škót obrazný pojem pre skupáňa, držgroša:

Škót stretne priateľa v Benátkach:

  Čo tu robíš?

       Som na svadobnej ceste

       A kde máš ženu?

       Tá už v Benátkach bola.

Literárna veda obyčajne definuje anekdotu, ale vtip sa zriedkavejšie objavuje v slovníkoch či encyklopédiách (Žilka, 2011, s. 375-376). V zbierkach vtipov sú tieto dva pojmy obyčajne synonymami, ale v istých prípadoch sa rozlišujú. Ťažko sa dá nahradiť škótsky alebo arménsky vtip výrazmi škótske a arménske anekdoty. Najmä stručný text je vždy skôr pomenovaný výrazom vtip, ak má svojho konkrétneho hrdinu (Kohn, Nasredin, Nácko, rabin atď.), sme náchylnejší použiť anekdotu ako termín. Anekdoty obyčajne bývajú explicitnejšie, dlhšie. Anekdotické postavy sú často výsledkom tematizácie skutočných osôb, spravidla z oblasti kultúry, politiky, vedy, športu a zábavy (Mocná – Peterka, 2004, s. 10). Niekedy ide o skutočný príbeh s istou nadsádzkou, inokedy o číru fikciu. Vtipy viac inklinujú k fikcii, sú skôr výmyslom a nemajú vždy reálny podklad, v iných prípadoch vychádzajú z reality. Najpodstatnejším rozdiel medzi anekdotou a vtipom je dĺžka textu: kratučký text je obyčajne vtipom a dlhší zase anekdotou. Kedysi v Sovietskom zväze, ale aj po svete sa šírili otázky a odpovede jeravanského rozhlasu, presnejšie Rádia Jerevan. Príklad:

       Prečo sú jeravanské vtipy také hlúpe?

       Lebo ich vymýšľajú v Tbilisi.

O rozkrádaní tzv. socialistického majetku na konci komunistickej éry vznikol takýto vtip:

       Mohol by sa budovať socializmus na Sahare?

       Mohol, ale po dvoch rokoch by tam nezostal ani piesok.

V týchto prípadoch jednoznačne možno hovoriť o vtipe, nie o anekdote.

 --- 

Pokúsme sa rozdeliť ľudí do dvoch extrémnych skupín: sú typy, ktoré si zo všetkého robia dobrý deň, ktoré sa uspokoja tým, že si z autorít môžu vystreliť a sú dušou spoločnosti; ich protipólom sú typy nezdravo ambicióznych ľudí,  bažiacich po moci. Odcitujem v tejto súvislosti Jana Wericha, jedinečnú osobnosť českého humoru:

       Tá touha být Falstaffem je v každém chlapovi. Hýřit, pít, jíst, chvástat se, mít plno ženských. Ale zároveň je v každém chlapovi touha být králem a mít moc. To je dilema některých mužských postav u Shakespeara: Kdo chce být králem, musí v sobě zabít Falstaffa. A kdo chce být Falstaffem, musí sobě potlačit krále. Ono to nejde dohromady.

(Janoušek, 1982, s. 17).

Politici bažiaci po moci sú často terčom výsmechu, sú stredobodom pozornosti vtipkárov. Mocnári sveta sú objektom vtipov, nie ich šíriteľmi. Popri politikoch aj iné profesie, založené na autorite, sú vystavené žartom, vtipkovaniu. Predovšetkým sú to dôstojníci, lekári, pedagógovia, kňazi. Vtip ako žáner často slúži na ich zosmiešnenie. Vtip je krátky epický žáner s výraznou pointou. Patrí medzi pomerne nové žánre; z anekdoty a z trufy (Voigt, 2014, s. 476-477) sa vyčlenil približne pred 500 rokmi. Trufa ako slovo má taliansky pôvod a označoval žáner zábavnej poézie. Je ekvivalentom v latinčine rozšíreného žánru pod názvom facetia, francúzskych žánrov fabliaufarce. Pôvodne to bol tzv. praktický vtip, založený na vystrelení si z niekoho. Veľmi často sa viaže takýto vtipný príbeh k istým osobám: k napoly fiktívnej postave akou je Till Eulenspiegel alebo k legendárnemu Nasreddinovi hodžovi. V Uhorsku sa rozšíril tento žáner v stredoveku, dokonca aj drobné príbehy o kráľovi Matejovi sa často vyznačujú vlastnosťami trufy. V neskoršom období v sedliackych, školských a literárnych anekdotách badať jej vplyv. Tento žáner vedno s anekdotou možno pokladať za predchodcu vtipu. Mestský vtip vyniká hlavne tým, že má pointu, je jadrný, koncízny, obmedzuje sa iba na najstručnejšiu výpoveď s nečakaným záverom, čo charakterizuje napr. aj škótske vtipy:

 

– John, povedz mi, kde máš snubný prsteň?

 – Tento týždeň ho nosí moja žena...

 

Vtip však možno aj ľubovoľne predlžovať, subjektívne formovať. Z formálneho hľadiska vtip zvyčajne obsahuje jednu, prípadne dve epizódy. Obľubuje tradičné členenie a vtedy je dlhší, príprava pointy náročnejšia. Vtipy aj podľa obsahu sa dajú rozdeliť do viacerých skupín: vojenské, žiacke, rodinné, mnohé sa vzťahujú na sex a politiku. Politické vtipy sú tematicky ako ostatné druhy, ale lepšie, pohotovejšie reagujú na nové udalosti, čiže sústavne sa aktualizujú. Čím bohatšie sú politické udalosti, tým viac vtipov vzniká. Európske politické vtipy sú internacionálne, každé hlavné mesto ich produkuje vo veľkom množstve, no popri spoločných vlastnostiach majú aj svoje národné osobitosti. V súčasnosti vtip využíva aj umelecká literatúra, stávajú sa súčasťou niektorých epických diel alebo z nich autori čerpajú impulzy. Vtipy sa vydávajú aj knižne. Za najznámejšiu publikáciu v slovenčine možno pokladať knihu Jána L. Kalinu Tisíc a jeden vtip po päťdesiatich rokoch (Bratislava, Slovart, 2019). Už z názvu vyplýva, že kniha prvýkrát vyšla v roku 1969 v 25-tisícovom náklade a rozpredala sa za pár mesiacov. Dvadsať kapitol knihy autor venoval rozličným druhom vtipov: sú v nej anekdoty antiky, židovský humor, slovenské vtipy založené na fígloch v krpcoch s haluškami a so slivovicou, šibeničný humor za fašizmu, protektorátu a za slovenského štátu, vtipy za socializmu u nás i v Sovietskom zväze, ale je zastúpený aj čierny humor, aj dada a absurdita, samé fóry okolo zvierat či politické vtipy z čias normalizácie. Keďže totalita nemá pochopenie pre humor, najprv Ján Kalina stratil zamestnanie, ba v roku 1972 v rámci procesu proti nemu bol odsúdený na dva roky väzenia. Po odsedení polovice trestu ho prepustili, ale šikanovanie naďalej pokračovalo, až sa spolu s manželkou Agnešou Kalinovou rozhodli pre opustenie republiky (1978). Do nového vydania knihy sú zahrnuté aj vtipy o normalizačnom období. Aspoň jeden príklad:

 

   ­-- Prezraď mi konečne, prečo si vlastne vstúpil do Komunistickej strany Československa?

  --  Z troch dôvodov.

  --  A to sú?

  --  Manželka a dve deti.

 

Vtip vychádza z každodenného života, no jej náplň je nevšedná a vyvoláva smiech. Ako žáner opisuje nejakú smiešnu, ale jednoduchú udalosť a má svojich stálych predstaviteľov, konštantné postavy. Podmienkou dobrého vtipu nie je hodnovernosť, ale krátky rozsah a nečakaná pointa. Má zábavnú, detabuizačnú a kompenzačnú funkciu (Mocná – Peterka, 2004, 18-19). Kompozične ju možno rozdeliť na dve časti: na vstupnú, obyčajne vážnu situáciu a na komicky vyznievajúcu pointu. Možno uviesť príklad, ktorý v rozličných obmenách sa nachádza vo viacerých zbierkach židovských vtipov (Holinová, 1998, s. 302):

       Nad vchodom do synagógy je nápis: „Ak vojdeš s odkrytou hlavou, je to rovnaký hriech ako zviesť manželku blížneho“

       Ktosi rukou pripísal: „Vyskúšal som oboje, nedá sa to porovnať.“

       Tento vtip sa súmerne rozdeľuje na vstupnú, veľmi vážnu časť ako príkaz na vstup do synagógy. Ale druhá časť svojím erotickým zmyslom priam neguje, detabuizuje to, čo sa prikazuje, čo sa tvrdí v úvodnej pasáži.

       Jednotlivé národy vytvárali celý okruh vtipov okolo známej postavy, akou bol napr. Aj v židovských vtipoch často vystupuje rabín, ďalej Kohn, ale aj ďalšie postavy s menami germánskeho pôvodu, ktoré možno pokladať za typicky židovské (Stern, Goldmann, Grünwald, Grün, Bierbaum, Rosenzweig atď.) Popri vymyslených, fiktívnych postavách sa stretávame aj s reálnou postavou ako je napr. boháč Rotschild.  Aspoň jeden príklad:

Na pohrebe baróna Rotschilda kráča za pohrebným sprievodom plačúci otrhaný Žid. Muž, ktorý ide vedľa, sa ho sústrastne spýta:

Boli ste jeho príbuzný?

Nie, - zavzlyká Žid, - veď preto plačem.

Anton Heretik uvádza aj iný variant tejto anekdoty, v ktorom za najväčší posun možno pokladať zámenu „baróna Rotschilda“ na „multimilionára“ (Heretik, 2019, s. 166). K tejto zámene dochádza hlavne preto, lebo už mladšie generácie sotva poznajú Rotschilda, už sa eviduje celá plejáda známejších multimilionárov na svete (Fiala – Sobotková, 2009, s. 61). Možno spomenúť aspoň jedného z nich, ktorý je emblematickým typom multimilionára s negatívnou konotáciou pre všetkých antisemitov v strednej Európe. Tým je Žid maďarského pôvodu George (György) Soros. V uvedenom vtipe najviac oplakáva stratu multimilionára práve človek, ktorý nie je  príbuzným multimilionára, lebo ľutuje, že po jeho smrti nič nezdedí z jeho majetku. Pointa je dokonalá, tá je napokon príznačná pre všetky židovské vtipy.

   Vtip však možno aj ľubovoľne predlžovať, subjektívne formovať. Z formálneho hľadiska vtip obyčajne obsahuje jednu, prípadne dve epizódy. Obľubuje tradičné členenie a vtedy je dlhší, príprava pointy náročnejšia.

Vtipy aj podľa obsahu sa dajú rozdeliť do viacerých skupín: vojenské, žiacke, rodinné, mnohé sa vzťahujú na sex a politiku. Politické vtipy sú tematicky ako ostatné druhy, ale lepšie, pohotovejšie reagujú na nové udalosti, čiže sústavne sa aktualizujú. Čím bohatšie sú politické udalosti, tým viac vtipov vzniká. Európske politické vtipy sú internacionálne, každé hlavné mesto ich produkuje vo veľkom množstve, no popri spoločných vlastnostiach majú aj svoje národné osobitosti (Žilka, 1987, s. 301). Politické vtipy zriedkavo nazývame anekdotami práve kvôli aktuálnemu obsahu. Aj anekdoty s politickým obsahom existujú, ale tie sa vzťahujú na politikov či politické udalosti z dávnejšej minulosti (šesťdňová izraelsko-arabská vojna, totalita sovietskeho typu, Židia a Gestapo a pod.).

V súčasnosti vtipy využíva aj umelecká literatúra, stávajú sa súčasťou niektorých epických diel alebo z nich autori čerpajú impulzy. Vtipy sa vydávajú aj knižne. Ich vznik súvisí s urbanizáciou spoločnosti, ktorá siaha v Európe do 19. storočia, lebo odvtedy nadobúda čoraz väčší význam mestský folklór (Voigt, 2014, s. 510).

Niekedy ťažko rozlíšiť anekdotu od vtipu. Existujú škótske vtipy, ale v tomto prípade nehovoríme o anekdote. Keďže anekdota je starší žáner ako vtip, fiktívne židovské príbehy nazývame skôr anekdotami ako vtipmi, hoci svojím obsahom a stručnosťou mohli by sme ich často pokladať aj za vtipy. Niekedy duchaplný vtip je namierený na zosmiešnenie kresťanskej viery. Treba však pripomenúť, že nasledujúci príklad neobsahuje žiadnu zákernosť, iba mierne odtabuizuje nádej na kresťanský zázrak:

Lemberger si prezerá katedrálu v Lurdoch. Keď vyjde von, kričí: „A teraz už môžem ísť po vlastných!“

Všetci sa k nemu zbiehajú a pýtajú sa: Zázrak?“

„Nie,“ odpovedá Lemberger, „niekto mi ukradol auto!“

       Humor zväčša predpokladá súcit, láskavosť, zhovievavosť, ba istú úctu k druhej (zosmiešnenej) osobe. Tolerantnosť a vystihnutie menej podstatných deformácií vo vývoji vcelku dobre prosperujúcej spoločnosti, sympatie ku kritizovanému, to sú vlastnosti humoru, schopného vyjadriť smiešne stránky nielen všedných, ale i vznešených javov. Možno sa vysmievať z istej chyby či nedokonalosti človeka, ktorého vcelku máme radi: môže to byť roztržitosť profesora, úsmev nad rečou cudzinca, jeho jazykovými skomoleninami atď. Tento smiech nie je zraňujúci, vyznačuje sa zhovievavosťou, ba aj sympatiou. Ak príjemca má cit pre humor, text v ňom vyvoláva celý komplex protirečivých pocitov (posmech a súcit, radosť a žiaľ, úsmev a trpkosť); rovnováha medzi nimi sa stáva zdrojom sebauspokojenia. Tento zvláštny pocit sa často zakladá na spojení výsmechu s úctou. Zhovievavosť voči drobným spoločenským nedostatkom alebo ľudským chybám, ktoré sú vyvážené dobrými, prípadne šľachetnými vlastnosťami, spadá do oblasti humoru, nie satiry. Humor sa vysmieva z toho, čo je príliš striktné, meravé, nedotknuteľné až nekritizovateľné. Berie si na mušku isté povolania, hlavne lekárov, učiteľov, policajtov, farárov, úradníkov s istou mocou, politikov. V. J. Propp venuje osobitnú pozornosť pedagógom, ktorí sa sami síce nesmejú, ale napriek tomu sa stávajú smiešnymi (Propp, 1976, s. 20-21).  Humor odkrýva tajomstvo, zmýva nános neomylnosti, no zväčša nezraňuje. Nemusí byť terčom ľudskej zloby, skôr mieri na to, čo je mrzké, škaredé, nenormálne (Arisztotelész, 1974, s. 13).

       Humor tohto typu je priamym následkom celospoločenských javov, vzťahujúcich sa na také oblasti života, ktoré presahujú kompetenciu jednotlivca. Poetika spisovateľov či básnikov môže byť presýtená jemnou iróniou, ale zároveň sa v týchto dielach vyskytujú aj prvky paródie.

       Humoristický postoj nemusí mať znevažujúci charakter, aj keď napr. židovský humor si často zakladá na istej nadradenosti jedného aktéra, niekedy práve smerom ku kresťanom. Často je obsahom vtipu istý súboj či slovná výmena medzi rabínom a farárom, medzi rabínom a kresťanom, medzi Židom a moslimom či katolíkom (Žilka, 2020, s. 10). Z tohto súboja v rámci textu vždy vychádza víťazne príslušník židovskej komunity, lebo je bystrejší, prefíkanejší, svojou logikou prevýši svojho soka či súpera. Platí to aj vtedy, ak je hlavným aktérom šadchen (dohadzovač):

       Šadchen dohadzuje malomestskému boháčovi zaťa.

-        Ubezpečujem vás, že je to mládenec majetný, vzdelaný, potomok arabskej  rodiny. Hotový poklad! Má iba jednu maličkú chybičku: Koktá...

-        A stále?  - spýtala sa ustarostene matka nevesty.

-        Ale nie! – ozval sa rýchlo dohadzovač. – Iba keď rozpráva.

 

       Častým zdrojom vtipov je erotika alebo iba erotická narážka, vždy sa však zakladá na neočakávanej pointe a vyžaduje istý stupeň vzdelanosti, rozhľadenosti, navyše aj citu pre humor. Komickosť vyžaduje aktéra či aktérov, ktorí sú objektom výsmechu, žartu a osobu (postavu), ktorá je hýbateľom, hodnotiteľom situácie. Táto postava býva iniciatívna, obyčajne riadi konverzáciu. Uvedieme príklad, ktorý vyžaduje aj istú vzdelanosť, kultúrnu orientáciu, aj keď je podstata zjavná, ľahko sa dá pochopiť, no pointa je britká:

       Obchodník cestuje lietadlom a dostane sedadlo vedľa krásnej mladej ženy, ktorá číta nejakú knihu. Chce nadviazať kontakt a pýta sa jej, čo číta.

       „Sexuálnu štatistiku,“ odpovie slečna.

       „A čo zaujímavé ste sa dozvedeli?“ vyzvedá sa obchodník ďalej.

       „Že najdlhší penis majú Indiáni a najdlhšie sa vydržia milovať Židia,“ cituje mladá žena.

       „Zaujímavé,“ odpovedá obchodník, „mimochodom, dovoľte, aby som sa vám predstavil, som Vinnetou Goldberg!“

       Pre pochopenie vtipu musíme mať náležité literárne vzdelanie. Aj keď sa už mayovky menej čítajú, každý čitateľ či filmový a televízny divák musí vedieť, že Vinnetou je prototypom Indiána v románoch Karla Maya. Ďalej aj to, že Goldberg je pomerne častou postavou v židovských vtipoch. Tento vtip je dôkazom, že obchodníci sa vyskytujú v židovskom humore. Ako vieme, majetný Žid patrí k základným stereotypom aj v slovenskej spoločnosti. Ide hlavne o bankárov, továrnikov, no v židovských vtipoch majú kľúčové miesto hlavne obchodníci. Vtipy tento stereotyp nevyvracajú, skôr potvrdzujú. Žid je vždy vykreslený nie príliš pozitívnymi vlastnosťami, vyniká skôr lakomstvom, prefíkanosťou, tieto vlastnosti však prinášajú osoh, bohatstvo. Židia sa obohacujú hlavne tým, že dokážu iných oklamať, prekabátiť, prejsť im cez rozum. Brilantným sa nám javí z tohto hľadiska táto anekdota:

       Po dlhom čase stretol Kohn Sterna. Už podľa výzoru vidieť, že sa mu dobre darí.

-        Z čoho tak zbohatli, pán Stern?

-        Dodávam armáde prepeličie konzervy.

-        Prepeličie konzervy? Prepelíc zase nie tak veľa, aby sa dalo na tom zarobiť...

-        Ja im to prezradím, pán Kohn. Trochu ich miešam s konským mäsom.

-        S konským mäsom? A ako?

-        Jedna ku jednej. Jedna prepelica, jeden kôň.

-         

Ukazuje sa, že smiech nemusí vždy smerovať k náprave ani k ozdraveniu spoločenských pomerov či ľudského charakteru, ale potrebuje ohlas, ozvenu. Komickosť možno iba ťažko vychutnávať, keď sa cítime osamelí, tvrdí H. Bergson (Bergson, 1994, s. 17). Najmä Kohn je často prítomným aktérom v židovských vtipoch. Raz vystupuje ako protagonista, raz ako nahrávač pre spoločníka. V tomto prípade Kohn kladie otázku Sternovi, ktorý je predstaviteľom židovskej prefíkanosti, šikovnosti, hoci aj prostredníctvom klamstva. Existujú anekdoty a vtipy o spisovateľoch, o významných osobnostiach, o celebritách (Fiala – Sobotková, 2009, s. 61).

       Z povolaní najviac vtipov sa koncentruje na lekárov. Napriek tomu, že humor si z lekárskeho prostredia často čerpá námet, nebudeme sa opierať o to, čo je obsiahnuté v knihách. Ako príklady nám môžu poslúžiť historky, ktoré som počul od MUDr. Pavla Straussa, lekára a významného spisovateľa, ktorý svoj britký a inteligentný humor si zachoval až do smrti. Ako lekár mal cit pre čierny humor. Už ako dôchodca bol prijatý na istý čas na patológiu, kde som ho  navštívil.

-        „Ako sa máš ?“ – spýtal som ho.

-        „Veľmi dobre, je tu pokoj“ – odpovedal.

-        „Ako pokoj?“ – čudujem sa.

-        „Tu sú najdisciplinovanejší pacienti.“

-         

       Inokedy hovoril o istej skúsenosti z lekárskej praxe, ktorú zažil na vizite u pacientov.

       Počas vizity sa zastavil MUDr. Strauss pri pacientovi, ktorému amputovali penis.

-        „Ako sa máte, ako to znášate“ – spytuje sa pacienta.

-        „Pán doktor, má to jednu výhodu“ – hovorí pacient.  „Nebude mi ten orgán zavadzať pri tanci.“

-         

       Jednoznačne tu ide o čierny humor z lekárskeho prostredia. Ale ani tento humor nezraňuje, skôr nás núti zamyslieť sa, trošku zameditovať o situácii, ktorá vyniká zvláštnosťou a vyvoláva asociácie, ktoré nás prenášajú do nemocničného prostredia. Zároveň nás presviedča, že aj tie najnepríjemnejšie chvíle sa dajú prežiť, ak sa k tomu pacient postaví s istou dávkou humoru.

       P. Strauss z lekárskeho prostredia čerpal mnohé námety pre svoje texty, pre svoje úvahy. Neraz jeho historky vyznievajú anekdoticky, dokonca majú v sebe aj humor, aj v tomto zodpovedajú žánrovým požiadavkám anekdoty či vtipu. Ako vieme, mal veľmi dobrý vzťah k starému otcovi. Azda najláskavejšou je táto historka o ňom a o jeho priateľovi, MUDr. Jozefovi Bellovi, s ktorým si často sadli na kus reči pri fľaši vína:

Keď už išlo s naším starým otcom dolu kopcom, bol denne u neho aj trikrát. Raz sa smutne zahľadel na starého otca a vraví mu: „Bercko, nože sa ty napi vínka!“ „Jožko, nuž veď ja už sotva dýcham, kdeže ja môžem piť,“ – vraví starý otec. A Bella na to:„Len sa ty napi. Nech príde  veselá dušička do neba.“

 (Strauss, 1991, s. 46).

       Najmä blízkosť smrti dokázal humorom odľahčiť, vyberal si historky vyvolávajúce úsmev alebo aspoň úškrn na tvári čitateľa. O lekároch– spisovateľoch písal často, vyberal si historky z ich života a potom ich spracúval do podoby anekdot. Komická informácia vždy vyžaduje príjemcu so zmyslom pre humor, inak vyznieva hlucho, „nejapne“ a zostáva bez ohlasu (Karvaš, 1981, s. 333). Pri jej spracúvaní je teda čitateľ (aj teoretik) determinovaný typom kultúry, ku ktorému patrí. P. Strauss nesporne zostáva predstaviteľom intelektuálneho humoru, o čom svedčí aj jeho úsilie o odľahčenie tragických situácií láskavým humorom. Zároveň je dôkazom, že aj umelecká literatúra dokáže absorbovať vtip do celkovej štruktúry textu. Vtip využíva ako súčasť textu aj Alfonz Bednár vo svojej knihe Hodiny a minúty.


Táto práca bola podporená Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy  č. APVV-20-0179.


Bibliografia

ARISZTOTELÉSZ: Poétika. Budapest : Magyar Helikon, 1974.
BERGSON, Henri: Smích. Praha : Naše vojsko, 1994.
FIALA, Jiří – SOBOTKOVÁ, Marie: Anekdoty o spisovatelích. In: Pavera, Libor a kol.: Žánrové metamorfózy v středoevropském kontextu. Žánr – ponorná řeka. Gatunek – rzeka podziemna. Sv. 4. Praha : Verbum, 2009.
HERETIK, Anton: Humor. Psychológia a psychopatológia komiky. Bratislava : IKAR, 2019.
HOLINOVÁ, Hilda (zost.): Židovská múdrosť. Bratislava : NESTOR, 1998.
JANOUŠEK, Jiří: Rozhovory s Janem Werichem. Praha : Mladá fronta, 1982.
KALINA, L. Ján: Tisíc a jeden vtipov po päťdesiatich rokoch. Bratislava : SLOVART, 2019.
KARVAŠ, Peter: Komické ako proces komunikácie. In Slovenská literatúra, 1981, roč. 97, č. 4, s. 332-345.
MOCNÁ, Dagmar – PETERKA, Josef a kol. 2004. Encyklopedie literárních žánrů. Praha–Litomyšl: Paseka, 2004.
POLÁČEK, Karel: Židovské anekdoty. Praha : Mestská knihovna v Praze, 2016.
PROPP, V. J.: Problemy komizma i smiecha. Moskva : Isskustvo, 1976.
STRAUSS, Pavol: Rekviem za živých. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1991.
VOIGT, Vilmos: A folklorisztika alapfogalmai. Budapest : Argumentum Kiadó, 2014.
ŽILKA, Tibor: Poetický slovník. 2. vyd. Bratislava : Tatran, 1987.
ŽILKA, Tibor: Vademecum poetiky. Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Fakulta stredoeurópskych štúdií, Ústav stredoeurópskych jazykov a kultúr, 2011.
ŽILKA, Tibor: Židovská smiechová kultúra. In Stredoeurópske pohľady, 2020, č. 1, roč. 2, s. 7-14.

<< späť