Veršový systém

Podľa toho, ktoré rytmotvorné prvky sa stávajú normou organizácie verša, rozoznávame rozličné veršové (verzifikačné) systémy. V každom jazyku môže jestvovať a súbežne sa uplatňovať viacero druhov veršových systémov, pričom ich množstvo a charakter závisí od prozodických vlastností toho-ktorého jazyka. Tak sa v slovenskej poézii obdobia klasicizmu uplatňoval časomerný i sylabotonický veršový systém, v súčasnej poézii sa sylabotonizmus používa popri dominantnom voľnom verši.

 

Bezrozmerný (asylabický) verš

 Nie je v ňom normovaný ani počet slabík, ani rozloženie prízvukov. Pestoval sa najmä v stredoveku v opozícii voči sylabickému veršu. Má tendenciu k rytmicko-syntaktickému paralelizmu a k spájaniu veršov do dvojverší rýmom. Dôležité miesto má v dejinách českej literatúry (Dalimilova kronika, literatúra husitského obdobia):

 

Sluší každému věděti,

a budúcím to pověděti,

kterak sú kniehy Viklefovy do Čech přišly

a mezi mistry vešly.

                        (Počátkové husitství)

 

Časomerný verš

 Z prozodických vlastností je v ňom určujúca kvantita, preto sa niekedy nazýva aj kvantitatívnym veršom. Iný jeho názov – antický – vyplýva z jeho dominantného postavenia v antickej poézii. Je založený na pravidelnom striedaní dlhých a krátkych slabík. V slovenskej literatúre je jeho výskyt obmedzený na obdobie klasicizmu a najvýraznejšie sa prejavoval v tvorbe Jána Hollého používajúceho bernolákovčinu. Hlavným dôvodom, prečo v slovenskej poézii zostal len historickou epizódou, boli fonologické vlastnosti slovenčiny – nedostatočný pomer medzi dlhými a krátkymi slabikami: kým ideálom pre časomieru je 1 : 2 (jedna dlhá slabika na dve krátke), v spisovnej slovenčine je tento pomer 1 : 4,5. 

            Základnou jednotkou časomerného veršového systému je móra označujúca čas potrebný na vyslovenie krátkej slabiky. Dlhá slabika obsahuje dve móry. Najmenšou metrickou jednotkou vytvárajúcou normu opakovania vo verši je stopa. Skladá sa z ťažkej doby (téza, –), ktorá nesie metrický dôraz (iktus) a ľahkej doby (arza, ∪) bez iktu. Ťažká doba je v časomiere podložená dlhou slabikou, ktorej dĺžka môže byť prirodzená  alebo polohová (pozičná). Za pozične dlhú sa slabika pokladá vtedy, ak po jej samohláske nasledujú dve alebo viac spoluhlások, nevynímajúc rozhranie slov.  V Hollého verši „Umko milá, jestliž mne si v mých kedy prispela pesňách“ sú prirodzene dlhé slabiky –lá, mých a -ňách, polohovo zasa slabiky Um-, jest-, -liž, pri- a pes-. Antická metrika rozoznávala široký diapazón metier, od dvojslabičných (dibrach, trochej, jamb, spondej) cez trojslabičné (daktyl, anapest, amfibrach), štvorslabičné (peón, choriamb) až po päťslabičné (dochmij). Umožňovali to prozodické vlastnosti starej gréčtiny, najmä fonologická funkcia slabičnosti a melodický prízvuk. Podľa počtu mór sa stopy delili na dvoj- až osemmórové. Trochej a jamb sa zaraďovali medzi trojmórové,  daktyl a spondej medzi štvormórové stopy. Medzi najrozšírenejšie verše časomernej poézie patrili pentameter a hexameter, používané v elegickom distichu, dialogické pasáže v dráme sa písali v jambickom trimetri (verši so šiestimi úplnými jambickými stopami). Hexameter sa skladá zo šiestich stôp (5x daktyl alebo spondej + trochej alebo spondej), pričom piata stopa musí byť záväzne daktylská. Po prvej slabike tretej stopy nasleduje cezúra – polveršová prestávka, ktorá delí tak verš, ako aj stopu. Pentameter sa vyskytoval len v spojení s hexametrom (vedno tvorili elegické distichon, žalospevné dvojveršie). V podstate ide rovnako o šesťstopový verš, ktorý však má dve neúplné stopy (tretia a šiesta), preto sa nazýva dikatalektický. Verš končiaci sa úplnou stopou sa nazýva akatalektický, neúplnou stopou katalektický.

 

Aj, zde leží zem ta, před okem mým slzy ronícím,              hexameter (akatalektický verš)

–    ∪    ∪ –   ∪ – ∧ ∥ ∪   ∪   –      –    –  ∪ ∪  –  –

někdy kolébka, nyní národu mého rakev.                             pentameter (dikatalektický verš)

–    ∪    ∪  –   ∪   ∪ – ∧∥–  ∪  ∪    –   ∪  ∪  – ∧

 

Sylabický verš

 Zakladá sa na rovnakom počte slabík vo veršoch (izosylabizmus alebo rovnoslabičnosť), nie je však stopovo organizovaný, čiže nemá normované rozloženie prízvučných a neprízvučných slabík. V slovenskej literatúre bol hlavným veršom ľudovej piesne, umelá poézia ho využívala v baroku (Hugolín Gavlovič) a najmä v romantizme (štúrovci ). Po nástupe Hviezdoslavovej školy a návrate sylabotonizmu stratil svoje postavenie. Z prozodického hľadiska pritom nejestvuje nijaká výraznejšia prekážka (tak ako pri časomiere nedostatok kvantity), ktorá by znemožňovala jeho používanie.

            V európskych literatúrach je sylabizmus charakteristický pre francúzsku a poľskú poéziu. V súčasnej slovenskej literatúre možno o sylabizme hovoriť v súvislosti so subštandardnou a archaizujúcou poéziou autorov regionálneho významu, poetologicky ustrnutých v minulosti, blízko k sylabizmu majú aj ponášky na ľudovú pieseň:

 

Ako mladé dievča

už je to za nami

po stromoch som liezla

s našimi chlapcami

 

A vždy keď na strome

zlomili halúzku

hádzali mi chlapci

čerešne za blúzku

                        (Milan Lasica: Čerešne)

 

Ako konštatuje Mikuláš Bakoš, na modelovaní sylabického verša slovenskej poézie sa väčšmi ako prvky slovnej fonológie (prízvuk, medzislovný predel) podieľajú prvky vetnej fonológie (členenie na polverše, intonácia). Prisudzuje mu spevný charakter v porovnaní s  neskorším hviezdoslavovským deklamačným veršom. Okrem izosylabizmu ako konštantného znaku sylabického verša vyčleňuje aj ďalšie prvky, ktoré majú charakter dominánt alebo tendencií (nevyskytujú sa bez výnimky):

 

a) dieréza – polveršová prestávka, v dlhších veršoch (12- alebo 13-slabičnom, slovenskej obdobe alexandrínu) má charakter konštanty po šiestej, resp. siedmej slabike, v 8-slabičnom verši sa nachádza po štvrtej slabike:

 

Horí ohník, horí ∣∣ na Kráľovej holi.

                        (Ján Botto: Smrť Jánošíkova)

 

Často blúdim, táram sa ∣∣ cez celý boží deň

                        (Janko Kráľ: Zakliata panna vo Váhu a divný Janko)

 

Jajže, bože, ∣∣ strach veliký:

padli Turci ∣∣ na Poniky;

padli, padli ∣∣ o polnoci:

Jajže, bože, ∣∣ niet pomoci.                     

                         (Samo Chalupka: Turčín Poničan)

 

b) rytmicko-syntaktický paralelizmus – prejavuje sa aj intonačnej zhode medzi vetou a veršom, sprevádza ho metrická pauza na konci verša:

 

Zleteli orli z Tatry, tiahnu na podolia,

ponad vysoké hory, ponad rovné polia;

preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu,

sadli tam za pomedzím slovenského rodu.

                        (Samo Chalupka: Mor ho)

 

c) spájanie veršov do dvojverší – rys prevzatý z ľudovej piesne

d) združený rým – je dôsledkom spájania veršov do dvojverší.

 

Napriek tomu, že sylabický verš sa tradične vníma ako nestopový, viacerí teoretici (napr. Štefan Krčméry, Viktor Kochol) konštatovali v slovenskom sylabizme nezanedbateľné sylabotonické tendencie, čo možno vnímať aj ako predznamenanie ďalšieho vývinu slovenského verša smerom k sylabotonizmu.

 

Sylabotonický (slabično-prízvučný) verš

 Charakterizuje ho ustálený počet slabík a ich normované rozloženie vo verši v zmysle pravidelného striedania prízvučných a neprízvučných slabík. Základnou jednotkou sylabotonického veršového systému je stopa, na rozdiel od časomerného verša sa však neutvára striedaním dlhých a krátkych, ale prízvučných a neprízvučných slabík. V slovenskej poézii sylabotonický veršový systém používali predovšetkým v klasicizme autori píšuci biblickou češtinou (Juraj Palkovič, Bohuslav Tablic, Pavol Jozef Šafárik), po medziobdobí štúrovcov s príklonom k sylabickému veršu ho opätovne kanonizovala hviezdoslavovská škola a popri prevládajúcom voľnom verši sa používa aj dnes.

            Dominantou sylabotonického verša je neprízvučnosť na príslušných slabikách verša a potenciálna prízvučnosť ostatných slabík verša. Zo stôp sa v ňom uplatňujú hlavne trochej (–∪), jamb (∪ –) a daktyl (–∪∪), zriedkavejšie amfibrach (∪ – ∪) a anapest (∪∪ –).

            Na určovanie metrického pôdorysu sylabotonickej poézie je dôležité prízvukovanie jednoslabičných predložiek. Výskum Jána Sabola a Júliusa Zimmermanna  ukázal, že v umeleckých textoch prevláda v spojení jednoslabičnej predložky a 1– a viacslabičného slova tendencia prízvukovať predložku. Naproti tomu v publicistickom a hovorovom štýle so zvyšovaním počtu slabík v slove stúpa aj možnosť presunu prízvuku na jeho prvú slabiku. Treba dodať, že v poézii hrá nezanedbateľnú úlohu aj faktor vetného prízvuku (dôrazu), ako aj faktor rytmickej zotrvačnosti, ktorý v takomto spojení ovplyvňuje miesto prízvuku:

 

Dva ďalšie živly užijú si služby

na cestách k tebe a na cestách späť.

Vzduch mojej myšlienky a oheň túžby

pendlujú stále, sú, a zas ich niet.

                        (William Shakespeare: 45. sonet, preložil Ľubomír Feldek)

 

V druhom verši uvedenej ukážky v prvom spojení na cestách na sebe predložka na prirodzene strháva prízvuk, v druhom však rytmická zotrvačnosť jambu „tlačí“ prízvuk na prvú slabiku slova ces-. Podobne v ukážke z Rúfusovej básne „Rodisko“ trochejský metrický pôdorys umiestňuje prízvuk v spojení do Jeruzalema na predložku, hoci v inom rytmickom kontexte by nepôsobilo rušivo ani prízvukovanie prvej slabiky slova:

 

Hniezdi zver i vták. A človek nemá

kam dať sviecu, keď ju zhasína.

 

Ako oslík do Jeruzalema

tak ho nesie sivá krajina.

 

Trochej

 Dvojslabičná (dvojdobá) stopa s prvou slabikou prízvučnou a druhou neprízvučnou (– ∪). Intonačná línia smeruje nadol, ide preto o zostupné metrum. V sylabotonickom veršovom systéme (využíva sa aj v časomernom) sa rytmicky realizuje dominantou neprízvučnosti na párnych slabikách, pričom nepárne slabiky charakterizuje potenciálna prízvučnosť:

 

Prší, prší jednotvárne...

Jak to líce zeme starne,

vädne, bledne mladou ženou,

oklamanou, opustenou!

                        (Ivan Krasko: Prší, prší...)

 

Siedma slabika prvého verša tvár- je napriek požiadavke metra neprízvučná (kvantita tu nezohráva úlohu), rovnako sú neprízvučné aj tretia a siedma slabika štvrtého verša.

            Vzhľadom na metrické požiadavky prízvuku a jeho postavenie v jazyku je trochej pre slovenčinu prirodzeným metrom; je hovorovejší a ľudovejší ako umelý a vznešenejší jamb. Mnohé ľudové piesne – hoci primárne ich zaraďujeme k sylabickému veršovému systému –  majú prinajmenšom tendenciu k trocheju:  „To ta Heľpa“, „Sedemdesiat sukieň mala“, „Čerešničky, čerešničky“. S istou dávkou zjednodušenia by sme mohli trochej v hudobnom rytme prirovnať k polke.

            V slovenčine sa trochej väčšinou vyskytuje ako stopový (hranica slova sa kryje s hranicou stopy), pričom sa v ňom realizujú dierézy a potláčajú cezúry. Ak je verš trochejského spádu zakončený úplnou stopou (akatalektický), hovoríme o ženskom zakončení (klauzule) – prízvučná slabika spadá na párnu slabiku od konca: Po písmenku, po písmenku ďalšie... Ak je zakončený neúplnou stopou (katalektický), vtedy je zakončenie mužské (prízvučná slabika spadá na nepárnu slabiku od konca verša): Ani toľkých v abecede niet. Variantom mužského zakončenia je daktylské, pri ktorom je prízvuk na tretej slabike od konca: Myslel by som, nemám na koho.

 

Jamb

 Dvojslabičná (dvojdobá) stopa s prvou slabikou neprízvučnou a druhou prízvučnou (∪ –). Intonačná línia smeruje nahor, jamb je teda vzostupné metrum. Realizuje sa dominantou neprízvučnosti na nepárnych slabikách verša (okrem prvej slabiky), párne slabiky charakterizuje potenciálna prízvučnosť (v Kraskovom verši Je milostivé ráno, svetla plné ráno prízvuk na štvrtej slabike chýba).

            V slovenčine výrazne prevažuje nestopový jamb, v ktorom sa hranica slova nekryje s hranicou stopy, v uvedenom Kraskovom verši dokonca ani v jednom prípade. V jambickom verši sa realizujú cezúry a pritlmujú dierézy.

            Výnimka neprízvučnosti prvej slabiky je v slovenčine vzhľadom na ustálenosť slovného prízvuku na prvej slabike a na nemožnosť realizovať stopový jamb nevyhnutná: počet jednoslabičných neprízvučných slov, ktoré by v takom prípade museli  stáť na začiatku verša, je obmedzený, preto sa ako istá „rytmická licencia“ pripúšťa umiestnenie jedného daktylotrocheja na začiatok verša (inými slovami, prvé dve slabiky si vymenia prízvučnosť), ako vidieť v nepárnych veršoch ukážky z básne Jána Stacha „V modrom svetle blesku“ (párne verše sa začínajú „predpísaným“ neprízvučným slovom):

 

Mlčíme, žiari zlatá kôra chleba,

X   x  x    X   x  X   x   X  x    X   x

kým tichá mama poumýva riad.

x       X   x   X    x    X  x  x  x    X

Rozbila tanier. Mesiac zmizol z neba:

X    x  x  X  x        X   x      X    x     X   x

Keď žmýka vecheť, začína sa liať.

x      X     x     X   x      X  x  x   x    X

 

            Nestopový jamb sa niekedy v teórii označuje len ako trochej s predrážkou (anakrúzou). Ján Sabol argumentuje, že tento názor nerešpektuje vertikálnu veršovú štruktúru a celkové intonačné vyznenie verša, v ktorom sa pociťuje vzostupná intonačná línia. Podľa Josefa Hrabáka  zasa vzostupnosť verša indikuje uplatnenie vetného prízvuku, ktorý sa tlačí ku koncu verša; metrum sa tým čiastočne neutralizuje a nedeliteľnou jednotkou sa stáva celý verš.

 

Daktyl

 Trojslabičná (trojdobá stopa) s prvou slabikou prízvučnou a ďalšími dvoma neprízvučnými (– ∪ ∪). V slovenčine je daktyl podobne ako trochej stopový, čiže hranice stôp sa v ňom kryjú s hranicami slov. Realizujú sa pritom dierézy a potláčajú cezúry. V hudobnej terminológii by trojdobému charakteru daktylu zodpovedal valčík alebo waltz.

            Keďže na rozdiel od trocheja a jambu  pri daktyle ťažká doba verša stráca prízvuk len výnimočne, jeho variabilita je menšia, preto sa aj vyskytuje zriedkavejšie. Rytmickú automatizáciu, do ktorej daktyl ľahko skĺzava, možno narušiť transakcentáciou i sprízvučnením slabiky: v dvojverší z daktylskej balady Pavla Országha Hviezdoslava Zuzanka Hraškovie sa transakcentácia uplatňuje výmenou prízvuku medzi siedmou a ôsmou slabikou (tých a bie-), posledné slabiky veršov, do ktorých sú umiestnené jednoslabičné plnovýznamové slová (pár, žiar), zasa nadobúdajú metrom nevyžadovaný prízvuk:

 

do očí blýska jej tých bielych nožiek pár,

X   x x  X   x   x    x      X    x    X   x   X

do duše dvojný žiar…

X   x  x   X   x   X

                       

            Za rytmické ozvláštnenie daktylského metra možno pokladať aj využitie neúplnej stopy na konci verša, ktorá tým nadobudne trochejský charakter:

 

Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli.

Od hory, od lesa tak plače, kvíli...!

                        (Ivan Krasko: Zmráka sa, stmieva sa...)

 

Amfibrach

 Trojslabičná (trojdobá) stopa s prvou a treťou slabikou neprízvučnou a druhou prízvučnou (∪ – ∪). Ľahšie sa uplatňuje v jazykoch s pohyblivým prízvukom (ruština, angličtina). V našej poézii sú amfibrachické básne veľmi zriedkavé, keďže podobne ako pri jambe, aj tu dochádza k rozporu s pravidlom o ustálenom slovnom prízvuku. Navyše na rozdiel od jambu pri amfibrachu nemožno umiestniť na začiatok verša daktylotrochej, čím sa amfibrach väčšmi približuje daktylu s predrážkou, preto má aj nestopový charakter. Amfibrach využil napr. Pavol Jozef Šafárik v básni „Poslední noc“:

 

Jak zapadlo slunce, jak mrákota hustá

se rozlila nebem, až stála zem pustá,

jak mlčelo všecko, jen z řeky šel chřest,

a větrové váli skrz chrasti a klest

 

u v dolině tmavé, blíž jeskyně valné,

dva mužové silní šli po cestě skalné

a kráčeli dále a nohama les

ten měřili svižně a strojili ples:

 

Anapest

 Trojslabičná (trojdobá) stopa s prvými dvoma slabikami neprízvučnými a treťou prízvučnou (∪ ∪ –). Takisto je vhodná pre jazyky s pohyblivým prízvukom, v slovenčine sa využíva skôr v prekladovej poézii, aj to len ako nápodoba pôvodného metra vytvárajúca jeho ilúziu tým, že na začiatok verša sa umiestni dvojslabičné slovo a  zároveň sa ráta s využitím vetného prízvuku:

 

Všetko vráti sa, príde to zas:                                                

nočná horúčosť, túžiace dlane

(spiaca Ázia blúzni v ten čas),

ranné slávičie vyspevovanie

                        (Anna Achmatovová: Všetko vráti sa, príde to zas..., preložil Ján Zambor)