Travestia

Zámerná transformácia štýlu konkrétneho diela, v ktorej sa prejavuje zosmiešňujúci či satirický zámer autora. V minulosti sa chápala ako samostatný žáner, v súčasnosti je vnímaná skôr ako istý typ či druh paródie. Definuje sa v úzkom spojení so satirou a burleskou.

  

Etimologický význam slova (tal. travestire – prezliecť, prestrojiť niekoho; zamaskovať sa) dobre vystihuje podstatu travestie. Metaforicky odkazuje na jej zakladajúci štýlotvorný postup: na zmenu „jazykového rúcha“ nejakého známeho, klasického alebo z rôznych iných dôvodov uctievaného textu. A toto štylistické „zamaskovanie“ sa robí s cieľom karikovať daný pretext, ktorý je veľmi často signalizovaný už v názve či podnázve travestie.

  

Travestiu teda zakladá autorská operácia na rovine štýlu, smerom od vysokého k nízkemu spôsobu vyjadrovania, čo sa môže konkretizovať vo forme od tragického ku komickému, od vážneho k ironickému, od patetického k malichernému, od sakrálneho k profánnemu, od úctivého k vulgárnemu a pod. Vo všeobecnom zmysle sa travestuje každý taký jazyk, ktorý sám seba berie príliš vážne, ktorý je dosť vyhranený, „zabehnutý“ a preto do istej miery už automatizovaný. Literárna travestia, ako aj paródia prostredníctvom smiechu a kritiky koriguje túto jednostrannú vážnosť vznešeného jazyka (Bachtin 1980).

 

Táto výrazová tendencia je zjavná už v raných antických podobách travestie (travestovanie mytologických príbehov, tragédií a eposov) a v stredovekých formách tzv. svätej paródie (paródia sacra), hlavne v tých, ktoré posmešne a satiricky parafrázujú konkrétne biblické a nábožensko-rituálne texty (Bachtin 1973, 129-130) a pokračuje aj

v neskorších obdobiach (barok, klasicizmus, postmoderna), ktoré priali duchu travestie.

 

Už z tejto krátkej úvodnej charakteristiky je zjavné, že travestia patrí do užšieho okruhu paródie, až natoľko, že niekedy sa chápe ako istý typ alebo istá varianta paródie. V historicko-poetických prácach M. Bachtina sa napríklad paródia a travestia striktne nerozlišujú, skôr tu vidíme permanentné prelínanie a spájanie dvoch pojmov. Na niektorých miestach hovorí autor dokonca o parodizujúcej travestii (Bachtin 1980).

 

Ak sa predsa rozlišujú, tak sa rozdiel vidí najčastejšie v tom, že travestia sa obyčajne viaže na jedno konkrétne dielo, ktoré je dostatočne známe, kým paródia môže byť namierená aj proti skupine textov, resp. proti charakteristickým výrazovým vlastnostiam väčších alebo špecifických textových útvarov (autorský idiolekt, žánrový štýl, štýl literárneho smeru, funkčné štýly).

 

Ako ďalšia dištinktívna vlastnosť medzi nimi sa spomína odlišný vzťah témy a spôsobu jej jazykového spracovania. Obidve formy budujú na disonancii medzi témou a štýlom, čo je základným faktorom ich komického efektu, avšak travestia je osobitná v tom, že tému predlohy ponecháva v zásade nezmenenú, transformuje však jeho štýl (štýl konkrétneho textu), kým paródia ponecháva, imituje štýl parodovaného diela (i keď aj s istými nadsádzkami a miernymi deformáciami), mení však jeho tému. Na takýto spôsob chápania odkazuje aj Gérard Genette (1997, 22), ktorý vo svojej klasifikácii zaraďuje travestiu medzi formy satirickej transformácie, pokladá ju teda za samostatnú kategóriu popri paródii, ktorú kvalifikuje ako hravú. Podrobnejšie rozoberá francúzske príklady burlesknej travestie z obdobia medzi 17. a 19. storočím (Virgile travesti, Homere travesti, Le Lutrin) a zo začiatku 20. storočia (Carnaval des chefs-d´oeuvre, Canard Sauvage), zdôrazňuje však, že je to iba jedna z možných foriem travestie všeobecne (58).

 

Rozdiel medzi travestiou a paródiou z hľadiska spôsobu umeleckého modelovania vidí Ivo Osolsobě v tom, že kým paródia je dielo o diele, travestia vzniká na námet iného diela, je to „zpráva o události, o níž vypráví jiná zpráva“ (2007, 54). Preto je travestia obmedzená na príbehové žánry. Paródia zobrazuje parodované dielo priamo, travestia

iba nepriamo, akoby mimochodom, cez prerozprávanú udalosť. Vďaka reprodukčno-transformačnému charakteru sa travestia môže ponímať, ako zvláštny prípad parafrázy, a tým pádom patrí do oblasti synonymity či quasi-synonymity (tamtiež). Osolsobě však poznamenáva, že v praxi sa travestia často prelína s paródiou a niekedy i s parafrázou.       

 

Ťažkú rozlíšiteľnosť najmä súčasných paródií a travestií zdôrazňuje i Tibor Žilka,  dodávajúc, že rozdiel medzi nimi je azda iba v tom, že „paródia zasahuje širšiu oblasť spoločenských a umeleckých javov a nezužuje sa iba na umenie“ (Žilka 2011, 377).