Transfikčnosť
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
Transfiktionalität (D)
Transfictionality (En)
Explikácia pojmu
Transfikčnosť predstavuje
špecifický prípad intertextuality, ktorý charakterizuje migrácia imaginárnych
svetov za hranice konkrétneho diela. Pojem označuje textovú modalitu a prax,
ktorá môže mať podobu cirkulácie protagonistov (napr. v Balzacovej Ľudskej komédii), existencie románových
cyklov a televíznych seriálov (napr. Harry Potter, Star Trek) či
pokračovania príbehov (napr. pani Bovaryovej a ďalších postáv Flaubertovho
románu, Hamleta) vypĺňajúceho medzery pôvodiny (ide napr. o „dopovedanie“
príbehu a pod.). Transfikčnosť sa týka tak produkcie ako i recepcie
diela.
Pôvodcom pojmu je francúzsky
literárny teoretik Richard Saint-Gelais, ktorý definuje transfikčnosť ako jav, keď
sa minimálne dva texty toho istého autora alebo rôznych autorov spoločne
vzťahujú k tej istej fikcii, či už tým, že z nej preberajú postavy, rozširujú
jej dej alebo zdieľajú fikčný svet[1]
(2011, 7). Saint-Gelais má pod textom na mysli nielen literárne dielo, resp. naratívny
text, ale aj iné formy umeleckého vyjadrenia, ako film, komiks alebo videohru
(7). Pojmom transfikčnosť chce obsiahnuť klasickú i žánrovú literatúru
(detektívku, krimi, sci-fi a i.) (2011, 9).
Saint-Gelais
rozoberá pojem v knihe Fictions
transfuges. La transfictionnalité et ses enjeux (2011), ktorá vyšla
v čase rastúceho záujmu o problematiku fikčných svetov.[2]
Koncept transfikčnosti nadväzuje na predchádzajúci výskum vzťahov medzi
viacerými textami (najmä na Genettovu paratextualitu, Fitchovu „intra-intertextualitu“ a i.),
no vo väčšej miere zohľadňuje fikčný rozmer týchto vzťahov (9). Transfikčnosť má
blízko k tomu, čo Genette definoval v diele Palimpsestes (1982) ako hypertext, ktorý sa navrstvuje na hypotext.
Avšak podľa Saint-Gelaisa každý hypertext nie je transfikčný, rovnako ako nie
je hypertextuálna ani každá transfikcia. Rozdiel medzi nimi spočíva v tom,
že hypertextualita je založená na medzitextovej imitácii a transformácii,
zatiaľ čo transfikčnosť charakterizuje migrácia prvkov diegézy (10-11).
Najčastejšie ide o medzitextovú migráciu literárnych postáv, napr. Eugèna
de Rastignaca, ktorý „migruje“ z románu Le père Goriot (1835; slov. Otec
Goriot, 1946) do ďalších častí Balzacovej La Comédie humaine (Ľudská komédia, 1829-1850), najmä do románu La Maison de Nucingen (1837; čes. Firma Nucingen, 1926), pričom vzťah
uvedených textov je transfikčný (nie hypertextuálny). Saint-Gelais vychádza vo
svojich úvahách z poznatkov teórie možných svetov a fikcie, či filozofie jazyka,
predovšetkým z prác Thomasa Pavela (2012) či Johna Searla (2007). Transfikčnosť
tiež implikuje, že prebraté fiktívne prvky treba chápať v kontexte
pôvodného diela, t. j. ich funkcia sa v neskorších transfikčných textoch
nemení. Príkladom sú postavy z románu Paul
et Virginie (Paul a Virginie, 1788)
francúzskeho preromantického spisovateľa Bernardina de Saint-Pierra, ktorý číta
Flaubertova hrdinka Emma Bovaryová. Paulov a Virginiin idylický príbeh rezonuje
s Emminým rojčením a naznačuje dej románu (Saint-Gelais 2011, 23). Dielo
klasickej svetovej literatúry Madame
Bovary (1857; slov. Pani Bovaryová, 1963),
podobne ako séria príbehov o Sherlockovi Holmesovi Arthura C. Doyla alebo
román Pýcha a predsudok Jane
Austenovej, podnietilo viacerých autorov a autorky k napísaniu „pokračovania“
príbehu – Mademoiselle Bovary (Slečna
Bovaryová, 1991) Raymonda Jeana, La Fille
d’Emma (Emmina dcéra, 2001) Clauda-Henriho Buffarda, či Mademoiselle Bovary (Slečna Bovaryová,
1991) Maxima Benoîta-Jeannina sú románovým stvárnením príbehu dcéry Emmy a Charlesa,
Berthy Bovaryovej, ktorej Flaubert venoval v závere románu len tri riadky.
Uvedený
príklad predstavuje podľa Sainta-Gelaisa jeden z elementárnych typov
transfikčnosti, ktorým sú rozšírenia (expansions)
pôvodnej fikcie z časového a diegetického hľadiska (2011, 71). Medzi
ďalšie patria jej verzie (versions),
resp. reinterpretácie alebo modifikácie, ktoré korigujú predchádzajúci text, resp.
ponúkajú perspektívu iných postáv, ako napr. diela Madame Homais Sylvèra Monoda (1988) a Monsieur Bovary Laury Grimaldi (1991). V rámci druhého typu sa
vyskytujú aj prípady „meta-transfikčnej interpretácie“ (une interprétation
méta-transfictionnelle), keď transfikčnú prax sprevádza jej reflexia. Príkladom
je román spisovateľky Jean Rhysovej Wide
Sargasso Sea (1966; slov. Šíre
Sargasové more, 1973), ktorý rozvíja príbeh šialenej Rochesterovej manželky
z románu Jane Eyre (1847; slov. Jana
Eyrová, 1958) Charlotte Brontëovej (Saint-Gelais 2011, 148 – 152). Tretím
typom sú kríženia a pripojenia (croisements
et annexions), pri ktorých je zrejmé, že určitá fikcia čerpá
z viacerých pôvodných fikcií, ako napr. knihy Lorena D. Estlemana Sherlock Holmes vs Dracula (1978) alebo Dr. Jekyll and Mr. Holmes (1979).
Posledným, sporným typom sú zabavenia (captures), ktoré označujú pohltenie
jednej fikcie druhou (pojem „capture“ zaviedol literárny teoretik Jean Ricardou
na označenie situácie, keď rozprávanie náhle degraduje predchádzajúce udalosti
na úroveň reprezentácie) (Saint-Gelais 2011, 232). Saint-Gelais označuje tento
jav aj Genettovým pojmom „metaleptické pokračovania“ (continuation
métaleptique) (232) a ako príklad uvádza druhú časť Cervantesovho románu El ingenioso hidalgo Don Quijote de la
Manche (1604, 1615; slov. Dômyselný
rytier Don Quijote de la Mancha, 1950), v ktorej hlavné postavy
stretávajú čitateľov prvej časti románu. Fikcia, ktorá takto zachytáva inú
fikciu, sa tak javí o čosi reálnejšia ako zachytená fikcia.
Transfikčnosť
umožňuje klásť otázky týkajúce sa okrem iného postavenia autora/autorky k textu
ako aj jeho jednotlivých derivátov. Podľa Saint-Gelaisa autoritou disponuje iba
pôvodný text. Pre posúdenie transfikčnosti je však relevantný aj širší
kultúrny, inštitucionálny a pragmatický kontext. Pojem sa dobre etabloval
predovšetkým vo frankofónnom prostredí, ale čoraz väčšmi rezonuje aj
v medzinárodnom meradle (Marie-Laure Ryan, Thiago Mittermeier a i.)
[1] „Par „transfictionnalité“, j’entends le phénomène par lequel au moins deux textes, du même auteur ou
non, se rapportent conjointement à une même fiction, que ce soit par reprise de
personnages, prolongement d’une intrigue préalable ou partage d’univers
fictionnel.“ ( Saint-Gelais 2011, 7)
[2] V súvislosti s transfikčnosťou ide
napr. o výskum Anny Besson (2004) či Daniela Arandu (2001) týkajúci sa
otázky návratu literárnych postáv a sci-fi románu.
Bibliografia
Aranda, Daniel. 2001. „Usages esthétiques du retour de personnages.“ In Partages de la littérature - partages de la fiction, Jean Bessière – Philippe Roussin (eds.), 147 – 178. Paris: Champion.
Austen, Jane. [1813] 1968. Pýcha a predsudok. Prel. Rudolf Koštial. Bratislava: Tatran.
Balzac, Honoré de. [1835] 1939. Otec Goriot. Prel. Helena Turcerová-Devečková. Turčiansky Sv. Martin: Matica slovenská.
Balzac, Honoré de. [1837] 1926. Firma Nucingen a jiné novely. Prel. Jiří Guth. Praha: Jos. R. Vilímek.
Benoît-Jeannin, Maxime. 1991. Mademoiselle Bovary. Paris: Balland.
Bernardin de Saint-Pierre, Jacques-Henri. [1787] 1925. Paul a Virginie. Prel. J. M. Augusta. Praha: Ludvík Bradáč.
Besson, Anne. 2004. D’Assimov à Tolkien. Cycles et séries dans la littérature de genre. Paris/ CNRS Éditions.
Brontëová, Charlotte. [1847] 1958. Jana Eyrová. Prel. Štefan Kýška. Bratislava: Mladé letá.
Buffard, Claude-Henri. 2001. La Fille d’Emma. Paris: Grasset.
Carrier-Lafleur, Thomas. 2012. „Richard Saint-Gelais, Fictions Transfuges. La Transfictionnalité Et Ses Enjeux.” @Nalyses 7, 3: 461–81. Dostupné na: https://uottawa.scholarsportal.info/ottawa/index.php/revue-analyses/article/view/809 [cit. 25.12.2023]
Cervantes, Saavedra Miguel de. [1615] 1950. Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha. Časť druhá. Prel. Jozef Félix. Bratislava: Tatran.
Conan Doyle, Arthur. [1891] 1947. Klub červenovlasých. Prel. J. Zepo. Bratislava: Pravda.
Conan Doyle, Arthur. [1902] 1957. Pes baskervillský: výber z noviel. Prel. Alfons Bednár. Bratislava: Slovenský spisovateľ.
Conan Doyle, Arthur. [1893] 1958. Poklad z Agry: výber z noviel. Bratislava: Slovenský spisovateľ.
Estleman, Loren D. 1978. Sherlock Holmes vs. Dracula or The Adventure of the Sanguinary Count. New York: Ibooks.
Estleman, Loren D. 1979. Dr. Jekyll and Mr. Holmes. New York: Doubleday.
Fitch, Brian T. 1982. The Narcissistic Text. A Reading of Camus’s Fiction. Toronto: University of Toronto Press.
Flaubert, Gustave. [1857] 1963. Pani Bovaryová. Prel. Soňa Hollá. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry.
Genette, Gérard. 1982. Palimpsestes. La littérature au second degré. Paris: Seuil.
Grimaldi, Laura. 1991. Monsieur Bovary. Milano: Leonardo.
Jean, Raymond. 1991. Mademoiselle Bovary. Arles: Actes Sud.
Monod, Sylvère. 1988. Madame Homais. Paris: Belfond.
Pavel, Thomas G. [1986] 2012. Fikční světy. Prel. Zikmund Hynek. Praha: Academia.
Rabau, Sophie. 2007. „Transfictionnalité d’Homère.“ In La Fiction. Suites et variations. René Daudet – Richard Saint Gelais (eds.), 291-309. Québec/Rennes: Nota bene/Presses universitaires de Rennes.
Ricardou, Jean. 1973. Le Nouveau Roman. Paris: Seuil.
Ryan, Marie-Laure. 2007. „La transfictionnalité dans les médias.“ In La Fiction. Suites et variations. René Daudet – Richard Saint Gelais (eds.), 131-153. Québec/Rennes: Nota bene/Presses universitaires de Rennes.
Ryan, Marie-Laure. 2013. „Transmediales Storytelling und Transfiktionalität.“ In Medien. Erzählen. Gesellschaft.: Transmediales Erzählen im Zeitalter der Medienkonvergenz, Karl N. Renner – Dagmar von Hoff – Matthias Krings (eds.), 88-117. Berlin, Boston: De Gruyter.
Rhysová, Jean. [1966] 1973. Šíre Sargasové more. Prel. Kornélia Richterová. Bratislava: Smena.
Ryan Marie-Laure. 2013. „Transmedial storytelling and transfictionality.“ In Poet. Today 34, 3: 361 – 388.
Saint-Gelais, Richard. 2022. „Au-delà du Quichotte : explorations de la transfictionnalité dans les littératures hispaniques.“ In HispanismeS (online). Dostupné na: https://journals.openedition.org/hispanismes/16205 [cit. 25.12.2023]
Saint-Gelais, Richard. 2011. Fictions transfuges. La transfictionnalité et ses enjeux. Paris. Seuil.
Searle, John. [1979] 2007. „Logický status fikčního diskurzu“, prel. Josef Línek. In Aluze: časopis pro literaturu, filosofii a jiné, 1: 61 – 69. Dostupné na:
https://web.archive.org/web/20120523235240/http://aluze.cz/2007_01/07_Studie_-_Searle.pdf [cit. 25.12.2023]