Teória komunikatívneho konania

Teória komunikatívneho konania je koncepcia nemeckého filozofa Jürgena Habermasa. Ide o formálno-pragmatickú teóriu komunikácie, ktorá sa zaoberá každodennou interakciou a komunikáciou jednotlivcov. V centre tejto koncepcie, ktorú predložil v diele s rovnomenným názvom z roku 1981, stojí presvedčenie, že v sociálnej forme ľudského života je kľúčovým momentom komunikačná racionalita. Komunikačná racionalita u Habermasa znamená, že každý, kto používa jazyk, vždy predpokladá možnosť racionálnej interakcie a tvrdí, že čím slobodnejšie interakcia prebieha, tým viac racionality je v hre. Zároveň sleduje, že kontrolné mechanizmy moderných štátov (trh, menový systém, právo, administratíva) majú sklony obmedzujúco zasahovať do životného sveta (Lebenswelt)[1], a tým potláčať komunikáciu.

Predmetom komunikácie sa môžu stať aj samotné mechanizmy výstavby životného sveta. Prostredníctvom takéhoto komunikatívneho konania sa životný svet môže meniť a racionalizovať.[2] Habermasovu teóriu komunikatívneho konania možno chápať ako pokus o kritickú obhajobu modernity a dedičstva osvietenstva.

Komunikačná racionalita má ako koncept u Habermasa pevné miesto v uvažovaní o sociálnej praxi. Vychádzajúc z neho a v snahe uchopiť sociálnu dynamiku Habermas formuluje typológiu sociálneho konania, pričom rozlišuje jeho dve orientácie: Na jednej strane je to konanie orientované na úspech (strategické konanie), na druhej strane konanie orientované na komunikáciu (komunikatívne konanie). Cieľom konania orientovaného na úspech je dosiahnuť určitý úžitok. Konanie orientované na komunikáciu sa zameriava na dosiahnutie konsenzu s druhou stranou prostredníctvom vyjednávania bez toho, aby bol definovaný konkrétny cieľ (úžitok). Habermas sleduje funkcie, ktoré komunikačná racionalita a komunikatívne konanie zohrávajú v spoločnosti a sú pre jej vývoj kľúčové. Sleduje, ako sa konštituuje životné prostredie, v ktorom aktéri interakcií komunikatívne konajú.

Habermas pertraktoval v rámci jeho teórie komunikatívneho konania teóriu spoločnosti, ktorá by vedela vysvetliť jej vnútornú organizáciu emergujúcu z konania interagujúcich subjektov. Racionalite pripisuje kľúčový význam. Racionalita konania je podmienkou interakcie na úrovni historických subjektov. To si vyžaduje komunikáciu nadviazanú prostredníctvom porozumenia medzi aktérmi a tým, kto rozumie ich prejavom.

Základnými konceptami Habermasovej teórie je porozumenie a racionalita. Porozumenie treba chápať ako proces dohody medzi subjektmi schopnými reči a konania. Dohoda však neznamená vzájomné súznenie, ale skôr racionálne založenú dohodu. Racionalitu treba vnímať ako dispozíciu subjektov schopných reči a konania. Racionalita je atribútom tých, ktorí svoje konanie orientujú na intersubjektívne uznané nároky na platnosť. Racionalita sa teda vzťahuje na prax argumentácie. V rečových aktoch sa konštituujú referencie na skutočnosť, na sociálny svet, ako aj na subjektívny svet. Referencie na svet pritom predstavujú spoločný interpretačný rámec, v ktorom sa realizuje porozumenie. Tvrdenia o ich platnosti môžeme v rečových aktoch prijať alebo spochybniť.

V Habermasovej teórii je pojem komunikatívneho konania konštituujúci. Explikuje ho na podklade analýz rečových aktov. Minimálne dva subjekty schopné reči konajú komunikatívne, keď vstupujú do interakcie a usilujú sa o porozumenie interakcie v danej situácii s cieľom organizovať (koordinovať) svoje konanie na základe vzájomnej dohody. Koordinačné efekty sú efektom tvrdení o platnosti dôvodenia v danom výseku životného sveta. V takejto komunikačnej praxi si subjekty uvedomujú svoj spoločný intersubjektívne zdieľaný životný svet bez toho, že by museli predpokladať jeho ontologickú existenciu. Dorozumievanie Habermas konceptualizuje ako mechanizmus koordinácie konania tak, že účastníci interakcie sa zhodnú na nárokovanej platnosti svojich výrokov. Habermas hlavne analyzuje  podmienky, za ktorých je možný racionálny konsenzus, pričom vychádza z predstavy ideálnej rečovej situácie (ideale Sprechsituation).

Každý komunikačný proces prebieha v limitoch životného kontextu, teda súhrnu interpretácií, ktoré možno nazvať aj kultúrnym poznaním.

Habermas svojou teóriou komunikatívneho konania polemizuje s filozofickými konceptami racionality a pristupuje k ním zo špecifickej perspektívy. Racionalita je podľa neho emergenciou poznania, reči a konania, no jeho filozofické skúmanie nemožno obmedzovať na formálne podmienky racionality, ale treba ich vidieť v širšom kontexte jeho teórie spoločnosti, ktorou sa hlási k zámerom kritickej teórie.