Teória interdiskurzov

Jürgen Link patrí k pionierom analýzy diskurzov v nemeckom prostredí. Deklaratívne sa pridržiava teórie diskur­zov Michela Foucaulta. Foucaultovo uvažovanie a ním motivované analýzy literatúry zároveň viacerými smermi presahuje. Linka zaují­ma však primárne vzťah, ktorý je vo Foucaultovej analýze diskurzov menej elaboro­vaný: je to vzájomný vzťah špeciálnych diskurzov a interdiskurzov.

Foucaultov záujem bol primárne orientovaný na diskurzné formácie, systémy poznania, pri analýzach ktorých sa snažil zotrvať v dimenziách daného diskurzu. Istú nad­stavbu môžeme vidieť v externej perspektíve procedúr exklúzie, ktorú per­traktoval v diele Rád diskurzu (L’ordre du discours, 1971). V každom prípade je jeho fókus zacielený na mechanizmy produkcie vedomostí prostredníctvom regula­tórií špeciálnych diskurzov. Link však upriamuje pozor­nosť na fakt, že v literatúre poznanie predstavuje konštitutívny prvok popri iných prvkoch poznania iných špeciálnych diskurzov. Link uvažu­je dialekticky o vzťahu medzi diskurzívnou špecializáciou a interdiskurzívnou reintegráciou vedomostí. Rozhodujúcim faktorom je špecifickosť historických konštelácií, z ktorej vyplýva odborná špecializácia a v konečnom dôsledku monopolizácia vedy, jej typická inštitucionalizácia v moderných spoločnos­tiach a s tým súvisiaca „scientifikácia“ (pozri heslo poznanie). Link ponúka istým spôsobom extenziu a elaboráciu Foucaultovho nálezu a navrhuje v rámci analýzy diskurzívnych formácií rozlišovať medzi prvkami poznania špeciálnych diskurzov a interdis­kurzívnymi prvkami (Link 1988, 285). Vo Foucaultových dispozitívoch vidí tieto „interdiskurzívne siete (resp. montáže alebo rizómy), prostredníctvom ktorých možno selektívne spájať poznatky, resp. postupy a inštitucionálne ri­tuály rôznych špeciálnych diskurzov (napríklad medicínskych, ekonomických a právnych) a takto zviazané ich použiť“ (Link 1988, 285). Link vidí v interdis­kurzívnych dispozitívoch korelát toho, čo sa realizuje v literatúre, a to explicitne nie iba na úrovni tematickej, ale na úrovni štrukturálnej a funkcionálnej. Sú to hlavne formy názornosti, ako je kolektívna symbolika, v ktorých sa prejavuje sklon k reintegrácii poznania špeciálnych diskurzov. Link vo svojej ana­lýze zdôrazňuje, že popri interferencii kanonizovaných diel môže byť interferen­cia anonymných diskurzov prostredníctvom kolektívnych symbolov pre analýzu literatúry relevantná. Pre daný druh interferencie použije namiesto pojmu in­tertextuality pojmy interdiskurzivita a interdiskurzné jazykové hry, ktoré opisu­je ako „pomerne voľné prestupovanie diskurzných interferencií a diskurzných kontaktov“ (Link 1988, 288). Tento priestor sa vzhľadom na špeciálne diskurzy vyznačuje výraznou selektivitou a reduktivitou, imanentne však vykazuje vyso­kú komplexnosť. Kolektívne symboly takpovediac kondenzujú istý druh pozna­nia, inkludujú hodnotové orientácie spoločnosti, postoje, stereotypy v myslení a pod., avšak vždy v napätí konkrétnej analogickej schémy, ktorá endogénne funguje ako prenikanie hraníc istých domén. Link identifikuje na podklade ro­mánu Epigóni Karla Immermanna z roku 1836 teplovzdušný balón ako symbol pokroku a ukazuje, ako sa tento stáva vehiklom prvkov rôznych diskurzov, ako penetruje hranice vedy a viery a čoskoro sa stáva symbolom revolúcie. Zdôraz­ňuje pritom, že pre koncepciu synchrónneho systému kolektívnej symboliky nie je postačujúce venovať sa istému symbolu v jeho príslušnom kontexte, ale je potrebné vidieť daný symbol v istej ekvivalenčnej serialite symbolov, resp. daný symbol generalizovaný v zmysle istého aspektu (istej paradigmy, napr. podľa jednoduchého princípu hyponymie), ktorý podľa princípu analógie zvýrazňuje. Link teda zdôrazňuje nutnosť analyzovať konkrétne symboly v synchrónnom systéme kolektívnych symbolov a všímať si aj skutočnosť, že kolektívne symboly zostávajú do istej miery prepojené s pozíciami prvkov špeciálnych diskurzov. Kolektívne symboly prinajmenšom konotujú to, čo Link označuje ako diskurz­ný dualizmus (Link 1988, 296), čoho výsledkom je, že tieto diskurzy v danej symbolike selektívne interagujú. Rozpätie medzi istým prvkom ako kolek­tívnym symbolom a ako elementom špeciálneho diskurzu Link označuje ako symbolickú ambivalenciu (Link 1988, 293). Špecifické ambivalencie symbolov, ako Link uvádza, sa do veľkej miery dajú vysvetliť historicko-kultúrnymi špeci­fikami: „Každý kolektívny symbol má v každom okamihu presne určiteľnú his­toricko-konkrétnu ambivalenciu, ktorá je výsledkom konotačného zápisu veľmi špecifických protichodných diskurzných pozícií.“ (Link 1988, 298) Kolektívne symboly potom umožňujú viacnásobné integrácie medzi rôznymi štruktúra­mi (nielen diskurzov). Kultúrno-historické špecifiká kolektívnych symbolov, resp. ich systémov sa opäť dajú odvodiť z ich interdiskurznej integračnej a gene­ratívnej funkcie (Link 1988, 295, 301).

 

Idea istého diskurzu na pomedzí, ktorá už bola vo vyššie uvedenom Foucaultovom diele (1969) v základoch načrtnutá, sa od polovice 70. rokov 20. storočia v Nemecku systematicky rozvíjala ako koncepcia analýzy interdiskurzov. Venuje sa skúmaniu vzťahov medzi špeciálnymi diskurzmi a interdiskurz­mi, procesmi špecializácie vedomostí a procesmi ich transformácie a distribúcie v širších kultúrnych kontextoch ponad hranice špeciálnych diskurzov. Systema­ticky sa tento smer venuje hlavne povahe a spôsobom fungovania interdiskur­zov. Teória interdiskurzov vychádza, podobne ako systémová teória, z pozoro­vania špecializácie moderných spoločností a inštitucionalizácie celého spektra špeciálnych diskurzov vo vednom systéme. Priestor medzi týmito špeciálnymi diskurzmi nie je v žiadnom prípade prázdny, je vyplnený systémom interdiskur­zov a tento systém má špecifickú vlastnosť, a to, že je do tej miery nešpecifický a predstavuje protipól k špecializácii a diferenciácii systémov, že je schopný pre­pájať sociálne subsystémy a vzájomne ich uvádzať do súvislostí.

 

Metateória interdiskurzov

Na metateoretickej úrovni predpokladáme, že (nielen metaforické) konštrukcie reality sú založené na analógiách. V tomto prípade môžeme v príslušných sú­vislostiach odkázať na závery Karla Bühlera a Hansa Georga Coenena. Coenen vyjadril túto základnú myšlienku nasledovne: „Nie každá analógia je základom metafory, ale každá metafora predpokladá analógiu.“ (Coenen 2002, 97) Tieto analogizačné postupy spôsobujú, že istý prvok špeciálneho diskurzu sa stane štruktúrujúcim momentom iného diskurzu. Tento mechanizmus transformácií pôsobí dvoma smermi, smerom selekcií a redukcií na jednej strane a smerom k reintegráciám a kombináciám, v konečnom dôsledku ale vždy k produkcii komplexnosti na strane druhej. Pointovane môžeme tvrdiť, že komplexnosť našich orientačných priestorov vyrastá z redukcií. Reintegrácie vedomostí sa teda týkajú istého výberu prvkov poznania, ktoré v podobe informácií spôso­bujú zmeny skúsenostných štruktúr poznania predmetných systémov a sys­tému spoločnosti vo všeobecnosti, keď hovoríme o poznaní všedného dňa. Interdiskurzy tvoria všeobecný interdiskurzívny rámec systému diskurzov spo­ločnosti, zabezpečujú integračnú väzbu spoločnosti. Systém takýchto postupov (re)integračného nadväzovania možno definovať ako kultúru. Interdiskurzy ako prvky systémov produkujú relatívne stabilné štruktúry. Štruktúry sú nut­nými podmienkami existencie autopoiézy každého systému. Obmedzujú roz­sah prepájania operácií systému a sú zodpovedné zároveň za nárast vnútornej komplexnosti systémov. Pojem štruktúra sa teda vzťahuje na selekciu vzťahov medzi prvkami, ktoré sú systemicky, v našom prípade ponad hranice špeciál­nych diskurzov, akceptované. Systém musí operovať, aby mohol produkovať a aplikovať svoje štruktúry. Štruktúry pritom sú a zostávajú opismi pozorujúce­ho systému. Preto Luhmann uvádza nasledujúce konštatovanie: „Štruktúry sú očakávania týkajúce sa prepojenia operácií.“ (Luhmann 2004,103) Hoci systé­my bez štruktúr neexistujú, teda štruktúry môžu byť vždy len štruktúrami ne­jakého systému, tieto dva pojmy označujú dva úplne odlišné fenomény. Zatiaľ čo prvky systému sú operácie, ktoré sa všeobecne musia neustále reproduko­vať, štruktúry predstavujú kondenzáty, ktoré vznikajú opakovaním rovnakého v rôznych kontextoch. Bez štruktúr by systém nemohol vedieť, že je produ­centom vlastných operácií. Bol by konfrontovaný s neurčitosťou operatívnych prepojení a bolo by nemožné rozvinúť autopoiézu. Humberto R. Maturana za­ viedol pojem štruktúrne determinovaných systémov (Maturana – Varela 1980), ktorý je v tomto kontexte dôležitý. Tento pojem znamená, že každý prvok, ktorý systém pozná a používa, je produktom daného systému bez vstupu elementov (informácií) z prostredia. Tak napríklad obsah vedomia preto nemôže byť obsa­hom komunikácie, ani myšlienky nemôžu byť prvkami komunikácie.

Prvky systému a ich vzťahy nie sú jednoducho dané, ale sú definované v kontexte systému, ktorý je v interakcii s prostredím. Preto aj Jean Piaget defi­nuje štruktúru ako systém transformácií: „V prvom rade je štruktúra systémom transformácií, ktorý ako systém (na rozdiel od vlastností prvkov) má svoje vlast­né zákony a udržiava sa alebo obohacuje prostredníctvom svojich transformácií bez toho, aby tieto pôsobili ponad jeho hranice alebo aby si vyžadovali externé prvky. Stručne povedané, štruktúra následne zahŕňa tri vlastnosti: celistvosť, transformáciu a sebareguláciu.“ (Piaget 2015, neuvedená strana) Pre Piageta sú kľúčové dva pojmy: štruktúra a funkcia. Štruktúra sa skladá z prvkov, kto­ré podliehajú určitým zákonitostiam. Štruktúra sa podľa Piageta reguluje sama a pozostáva zo systému transformácií. Štruktúry Piaget dáva do kontrastu s dvo­ma funkciami: s asimiláciou a akomodáciou. Tieto sa ako adaptácia následne spájajú do celkového kognitívneho procesu.

Iný pohľad v tejto súvislosti ponúkajú Maturana a Varela, keď na defino­vanie jednoty systému zavádzajú pojem organizácie a odlišujú ho od pojmu štruktúry. Podľa ich definície sa systémy realizujú prostredníctvom štruktúr, ale nie sú s nimi v zhode. Inými slovami, tá istá organizácia sa môže realizovať prostredníctvom rôznych štruktúr. Luhmann nadväzuje na toto uvažovanie, keď píše: „Je zrejmé, že v systéme existuje štruktúra, ktorá nie je čistým odra­zom diferencií prostredia, ale vyznačuje sa generalizáciami.“ (Luhmann 2004, 325) Štruktúry Luhmann opisuje ako očakávania očakávaní (Erwartungserwar­tung33), ktoré selektujú komunikačné a kognitívne udalosti, avšak na rozdiel od udalostí štruktúry disponujú adaptívnymi vzormi poriadku. Štruktúry sú podmienky obmedzujúce rozsah prepojení operácií systému, a preto sú pred­pokladom autopoiézy každého systému, teda obmedzujú možnosti rekombi­nácie prvkov: „Realita štruktúry spočíva v jej citovanosti. [...] Aké štruktúry potom vznikajú, aké sú potrebné, spomínané, opätovne použité alebo nepouži­té, závisí od vyvolania a uvádzania operácií v príslušnom systéme.“ (Luhmann 2004, 329)

Štruktúry sa dajú teda definovať ako výbery výberov, ako úspešné opakova­nie35 istých mechanizmov selekcie, pričom by sa dalo hovoriť aj o ich relatívnej (dynamickej) stabilite – štruktúry zaručujú reverzibilitu výberov, hoci výbery ako udalosti sú efemérne.36 Pomocou štruktúr možno určiť rozsah komplexnos­ti systému, inými slovami, jeho identitu. Identita systému v tomto zmysle nie je konštituovaná vďaka stabilite štruktúr, ale tým, že tieto štruktúry umožňujú prechod od jednej operácie k druhej. Luhmann preto uvádza: „Nemá zmysel budovať koncept štruktúry tak, akoby sa predpokladalo niečo nemenné [...].“ (Luhmann 2004, 327)

V súvislosti s pojmom štruktúry v kontexte teórie autopoietických systémov môžeme uvažovať aj o štruktúrach interdiskurzov. Teória interdiskurzov vy­chádza z ustálených procedúr reintegrácie prvkov poznania. Tu môžeme iden­tifikovať relatívne stabilné, často sa opakujúce štruktúry, napr. symboly, ktoré sa používajú naprieč diskurzom. Teória interdiskurzov tieto prvky nazýva ko­lektívne symboly. Tieto môžu v konkrétnych špeciálnych diskurzoch nadobud­núť vyhranený špecifický význam (napr. v podobe definícií), ale používame ich aj mimo takejto špecializácie v širokej škále diskurzov. Ich úlohou je prepájať systémy s ich systémovým prostredím. Teória autopoietických systémov hovorí o štruktúrnom prepojení. Koncept štruktúrneho prepojenia je jedným z kľúčo­vých konceptov v rámci teórie autopoietických systémov. Štruktúrne prepojenie je predpokladom komunikácie. Pôvodne tento koncept pochádza od čilských biológov Humberta Maturanu a Francisca Varelu, u ktorých tento pojem zna­čí, že poznanie je emergentnou autopoietickou operáciou systému, teda že poznanie operuje výlučne prostredníctvom endogénnych štruktúr systému samotného. Koncept štruktúrneho prepojenia autori zaviedli na definovanie vzťahu medzi systémami a ich prostredím. Týka sa teda vzťahu systému k pred­pokladom prostredia, ktoré musia byť splnené, aby sa autopoiéza mohla vôbec realizovať. Každý autopoietický systém je prispôsobený svojmu prostrediu, v opačnom prípade by neexistoval.

Štruktúrne elementy interdiskurzov prepájajú sféry sociálnej praxe a zá­roveň ich v kumulatívnej podobe transformujú do prostredia každodenných skúseností. K týmto štruktúrnym elementom patria tzv. kolektívne symboly, cirkulujúce analogické koncepty, ktoré majú zvyčajne metaforickú podobu. Kolektívne symboly sú interdiskurzívnymi miestami spriahnutia (ale aj kon­fliktov) prvkov špeciálnych diskurzov. V historickej perspektíve kolektívne symboly predstavujú pomerne dynamický priestor, na synchrónnej úrovni však môžeme počítať skôr s relatívne stabilným systémom. Kolektívna symbolika je pomerne komplexný systém, ktorý na synchrónnej osi pozostáva z jednot­livých symbolov, tie sú na úrovni štruktúrnych analógií navzájom prepojené a ako štruktúrne elementy sa používajú na konceptualizovanie skúseností aké­hokoľvek druhu.

Literatúru môžeme podobne ako ostatné interdiskurzy označiť za osobit­ný diskurz určený na interdiskurzívnu integráciu. Zároveň však môže literatúra fungovať aj ako špeciálny diskurz, pretože podlieha, ako každý pozorovateľný systém, vlastným pravidlám autopoiézy. Interdiskurzívny charakter literatúry je však pre systém literatúry nezanedbateľný. Literatúra akumuluje vedomosti z rôznych odvetví vedy a tento komplexný diskurzný materiál spracúva tak, že sa zvyšuje miera kontingencie možností spriahnutí elementov poznania a do hry sa dostávajú v podobe diskurzného materiálu celé štruktúry poznania prí-značné pre špeciálne diskurzy (/meta/teórie, vedecké paradigmy a pod). Jednu z podstatných úloh výskumu interdiskurzov v tomto zmysle formuloval Rolf Parr. Zaujíma ho totiž, aké „mentálne mapy“ sa v interdiskurze konštruujú po­mocou kolektívnych symbolov (Parr 2013, 15–35).

 

Analýza interdiskurzov

Metodológia analýzy interdiskurzov predpokladá ako prvý krok rekonštruk­ciu daného systému diskurzov, resp. danej diskurznej formácie. Analyzovaný literárny text bude kontextualizovaný v rámci takto vo svojej logike identifi­kovaného systému a opísaný vo svojej špecifickosti. Sama rekonštrukcia môže prípadne zahŕňať celú škálu špeciálnych diskurzov, ako aj interdiskurzov, ale môže sa sústrediť aj iba na použitie jedného diskurzného prvku, napríklad jedné­ho kolektívneho symbolu alebo istej série kolektívnych symbolov. Ďalej metó­da analýzy interdiskurzov predpokladá skúmanie pravidiel platných v danom interdiskurze, ktoré sa však vo všeobecnosti stávajú pozorovateľnými až v sé­riovosti daného empirického materiálu, teda na základe opakovaných pozoro­vaní v podobe tvorby istých štruktúr.

Ďalší analytický krok predstavuje hľadanie odpovede na otázku, ktoré oblasti diskurzívnej praxe, resp. prvky špeciálnych diskurzov sú v konkrétnych prípadoch interdiskurzivity príslušným spôsobom (re)integro­vané a ako daný prejav integrácie súvisí na úrovni imaginácie s diskurznými formáciami danej doby. Môžeme pozorovať afirmatívne alebo subverzívne pre­javy, ponuky alternatív a pod. Ďalej môžeme pozorovať, či daný interdiskurz in­tegruje diskurzné prvky koherentne v zmysle istej hodnotovej orientácie alebo paradigmy (teoretickej, metateoretickej, epistemologickej a pod.).