Svetová literatúra
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
Weltliteratur (D)
World literature (En)
Explikácia pojmu
Pojem svetová literatúra je úzko spätý s literárnou
komparatistikou. Ako prvý ho použil významný nemecký básnik a prekladateľ 18.
storočia Christoph Martin Wieland. Pojem svetová literatúra sa však stal známym
až vďaka J. W. Goethemu, ktorý ho použil v roku 1827. Tento pojem (Weltliteratur) je u Goetheho spätý s
ďalšími podobnými pojmami, ktoré označujú nadnárodné predstavy:
"Weltkommunikation", "Weltfrömmigkeit",
"Weltbildung", ako aj starší pojem svetoobčan "Weltbürger".
Pôvod tejto predstavy možno nájsť v Goetheho záujme o noviny a časopisy, ktoré
prinášali správy o iných krajinách. "Ako si tieto časopisy," tvrdil
Goethe, "postupne získavajú väčšie
publikum, účinne prispejú k očakávanej všeobecnej svetovej literatúre"
(Corbineau-Hoffmann 2004, 20). Pre Goetheho bola svetová literatúra forma
literárnej komunikácie medzi žijúcimi, ale aj mŕtvymi autormi rozličných
národov, t. j. určitý druh duchovnej výmeny s cieľom spoločenského pôsobenia.
Svetová literatúra sa podľa Goetheho nevzťahuje na niečo klasické či kánonické,
práve naopak, vzťahuje sa na súčasné, aktuálne, moderné. Treba ju teda chápať
procesuálne. Nedá sa presne určiť, ktoré diela do nej patria, lebo ako sa
permanentne mení aktuálnosť, mení sa aj svetová literatúra. Pojem literatúra je
u Goetheho veľmi široký. Znamená všetko napísané (Schrifttum), bez ohľadu na to, či to má nejaké literárne kvality
alebo nie. Preto tento pojem, ktorý je svojou procesuálnosťou veľmi blízky
poňatiu svetovej literatúry slovenského teoretika Dionýza Ďurišina, môžeme
chápať ako "literatúru sveta" založenú na permanentnom dialógu medzi
"lokálnym" a "univerzálnym", na komunikačnej schopnosti
jednotlivých literatúr vzájomne sa poznávať. Goetheho predstava v sebe nesie
víziu do budúcnosti postulovaného "sna", pričom básnikovo
"Gemeingut" tu znamená literatúru ako ideálne duchovné vlastníctvo
spoločné celému ľudstvu bez akýchkoľvek bariér.
Na začiatku 20. storočia sa k svetovej literatúre vyjadril
estetik Benedetto Croce, ktorý o nej hovoril axiologicky ako o špecifickej
vrstve slovesnosti a tiež zdôrazňoval jej hermeneutické chápanie: svetovosť nie
je fixnou kvalitou literárnych diel, ale vzniká ako výsledok nového spôsobu
čítania, historickej interpretácie poézie, nadväzujúcej na Herderovu filozofiu
ľudských dejín. Croce odvolávajúci sa na monografické štúdie E. Meriana-Genasta
Voltaire und die Entwicklung der Idee der
Weltliteratur oživuje tri odlišné poňatia pojmu svetová literatúra:
kozmopolitické (národná literatúra zjednocujúceho charakteru, ktorá prekračuje
svoje hranice ako istý komunikačný "univerzálny jazyk"), kanonické
(normatívne chápanie literárneho celku ako istého súboru diel, ktorým sa
priznáva všeobecná platnosť bez ohľadu na historickú determináciu) a organické
(prirodzené koncipovanie svetovej literatúry ako univerzálnej, utváranej ako
totalita básnickej tvorby ľudského rodu). Podľa Croceho iba posledné určenie
vystihuje kvalitu a podstatu svetovej literatúry, pretože predpokladá
existenciu všeobecného kultúrneho "vkusu", čo plne umožňuje pochopiť
a prežiť diela najrôznejších národov a zároveň poskytnúť podmienky pre vznik
nových textov.
V priebehu 20. storočia sa pojem svetovej literatúry stáva
predmetom teoretických reflexií, ktoré môžeme zjednodušene traktovať v troch
významoch: 1. svetová literatúra ako súhrn všetkých národných literatúr, či už
tým máme na mysli, že literatúra sama osebe má "svetový" charakter,
alebo že "svetovou" sa môže stať za určitých podmienok každá
literatúra; 2. svetová literatúra ako výber, kompendium alebo "kultúrny
panteón" literárnych textov. Idea "kánonu" sa tu axiologicky a
esteticky vzťahuje na dopredu anticipovanú "vzorku" diel, ktoré sú
vďaka svojmu ohlasu považované za "klasické"; 3. svetová literatúra
ako "literatúra sveta", napr. v zmysle intertextuálnej a
transkultúrnej siete či "mreže" ideí, poetík, žánrov, diskurzov a
ďalších heterogénnych kontextov, prostredníctvom ktorých sa realizuje nenásilný
dialóg kultúr.
Z hľadiska výskumnej orientácie môžeme svetovú literatúru vymedziť
v ontologickom epistemologickom význame: v prvom význame je svetová literatúra
historicky sa vyvíjajúcou formou existencie literárnych diel a ich vzťahov.
Základom tejto koncepcie sa stáva morfologické poňatie svetovej literatúry ako
súhrnu tvarov a štruktúr nadmiestneho a nadčasového určenia. V druhom
epistemologickom význame má svetová literatúra podobu skôr výskumnej orientácie
a vystupuje ako špecifický aspekt pohľadu na literárnu komunikáciu, v ktorej sú
nachádzané isté idey.
Ak sa vrátime k prvému významu, v ontologickom
poňatí svetová literatúra označuje pevne nedefinovanú množinu umeleckých
výtvorov, ktorá sa reálnou entitou zahŕňajúcou literatúry celého sveta stáva už
od staroveku, od vzniku univerzalistických ideí, a to napriek tomu, že takto
chápaná svetová literatúra nemá ešte novodobý globálny charakter. Napr. český
slavista Frank Wollman v období medzi dvoma svetovými vojnami interpretoval
svetovú literatúru ako dialektický a dynamický pomer slovesných tvarov a
štruktúr s tým, že do nej nevstupujú mechanicky jednotlivé národné literatúry,
ale iba konkrétne texty. Dôraz na skúmanie analógií v literárnych tvaroch bez
ohľadu na ich sprostredkovaní kontaktom, vplyvom či pôsobením, vytváralo
základy "historicko-porovnávacieho štrukturalizmu" a anticipovalo
rozvoj typologickej metódy v komparatívnych výskumoch v polovici 20. storočia
(V. M. Žirmunskij).
Myslenie o svetovej literatúre v súvislosti so všeobecnou
komparatistikou najviac ovplyvnil v 20. storočí Paul van Tieghem, ktorý sa
svojím rozlíšením littérature générale
(všeobecná literatúra ako druh komparatívneho výskumu zaoberajúci sa
literárnymi faktami spoločnými viacerým literatúram) a littérature comparée ("porovnaná" literatúra ako druh
komparatívneho výskumu študujúci binárne vzťahy medzi dvoma literárnymi javmi)
pokúsil o reinterpretáciu svetovej literatúry ako výberovej koncepcie
"literárnych klasikov" vychádzajúcej
ešte z dedičstva pozitivistickej vplyvológie. Takisto francúzsky komparatista
Simon Jeune zväčšil pomyselný rozdiel medzi všeobecnou a "porovnanou"
literatúrou tým, že "litteratúre comparée" sa má orientovať na
chronológiu, zatiaľ čo "littérature générale" na výskum žánrových
štruktúr prebiehajúci mimo časový rozmer. Van Tieghemovo poňatie, ktoré svojím
geografickým a predmetovým vymedzením znamenalo hodnotový predstupeň svetovej
literatúry záslužne prekonávalo zastaralú predstavu svetovej literatúry ako
mechanického súboru národných literatúr. V polovici 20. storočia túto koncepciu
podrobil radikálnej kritike americký komparatista českého pôvodu René Wellek.
Svetová literatúra musí obsiahnuť súhrn všetkých textov v písomnej či orálnej
podobe bez etnolingvistickej a politicko-náboženskej diskriminácie, ktorú v
minulosti vytvárali viaceré europocentrizmy. Podobne Wellkovi myšlienkovo
blízky René Étiemble spochybnil hranicu medzi všeobecnou a
"porovnanou" literatúrou. Vo svojej monografii Essais de littérature (vraiment) générale (1974) upozornil na
terminologickú a sémantickú mnohoznačnosť označenia littérature générale, littérature
universalle (univerzálna literatúra) a littérature
comparée: ich situovanie do oblasti presahujúcej hranice výskumu jednej
národnej literatúry kolísalo od kontaktových vzťahov v bilaterálnych
komparáciách až po historické syntézy niekoľkých literatúr.
Ak sa Wellek s Étiemblom v chápaní svetovej literatúry
pokúsili do jej obsahu integrovať špecifické hľadisko estetickej hodnoty (intrinsic approach), nemecký teoretik
Max Wehrli novo postuluje vedu o svetovej literatúre ako špecifický typ
komparatívnych reflexií, ktoré sa tematicky a odborovo profilujú trojakým
spôsobom: ako pomocnú vedu národných literárnych dejín, ako medzinárodnú
encyklopediku národných histórií literatúr či ako nadnárodnú vedu vlastného a
vyššieho charakteru. Samotná svetová literatúra je pre Wehrliho jednotou živých
literárnych tradícií, nie statických poetík. Preto je potrebné k jej syntézam
pristupovať skepticky. Súčasné realizácie totiž žánrovo oscilujú medzi
fabulačnou tvorivosťou snaživého jednotlivca a kompilátorskou kronikou, za
ktorou stojí bádateľskými direktívami zviazaný autorský kolektív. Písanie
svetových literárnych dejín vytvára autonómny žáner, ktorý musí podľa
maďarského komparatistu G. M. Vajdu zachytávať najvšeobecnejší "souvislosti, podrobnosti a typologické
korespondence" (Vajda/Rákos, 1986, 336) a ktorý sa systémovo vyjavuje
a technologicky realizuje nasledujúcimi spôsobmi: 1. ako dejiny ideí (napr.
spor idealizmu s realizmom a pod.); 2. ako dejiny formy, resp. tých žánrov,
ktoré presahujú rozmer národnej literatúry a 3. ako dejiny umeleckých a
literárnych prúdov, t. j. histórie poetík, zlučujúcich aspekty štylistické a
ideologické.
V druhom epistemologickom význame svetová literatúra
filozoficky predstavuje hodnotový ekvivalent všeobecných ideí univerzalizmu a zároveň
aj vrcholnú formu bytia literárnych vzťahov. V obsahu svetovej literatúry je
tak prítomný výrazne antropologický podtext: dejiny svetovej literatúry sú
dejinami hľadania zmyslu ľudskej histórie. Toto typologické rozlíšenie svetovej
literatúry odráža jej vnútornú štruktúrovanosť a prirodzenú heterogénnosť,
vyjadrenú dvoma významovými rovinami: svetová literatúra ako pojem a koncepcia.
Zatiaľ čo pojem existuje ako všeobecne uznávaná a verbálne vyjadrená predstava
javu, koncepcia je intencionálny, pragmatický konštrukt, teda súbor zásad
modelujúci štruktúru svetovej literatúry, napr. v materiálnej podobe knižnej
publikácie. Pojem v sebe koncentruje "filozofiu javu", koncepcia zase
jeho technológiu. Svetová literatúra, ktorá v epistemologickom zameraní vychádza
z tradície filozofickej hermeneutiky, tu stráca status fixnej kategórie, ide
skôr o historicky premenlivú víziu "svetovosti" ako procesu
postupného konštituovania topologického poľa, v ktorom sa realizuje vedomie
multikultúrnosti, relácie medzikultúrne a medziregionálne ako vzájomné
stretávanie, ako komunikácia a transfer hodnôt a ideí. Svetová literatúra
generovaná momentom recepčnej ústretovosti a komunikačného prelínania
jednotlivých textov prechádza do aspektu svetovosti ako viacúrovňový, pozvoľný
a komplikovaný proces formovania axiologicky rovnocennej "medziliterárnej
siete". "Svetovosť" vzniká ako výsledok subjektívnej
interpretačnej aktivity, ale ide aj o bežnú schopnosť literárneho javu recepčný
stimul pozitívne a trvalo prijať. V konkrétnej podobe sa "svetovosť"
akéhokoľvek artefaktu intenzívne prejavuje napr. pri zistení, ako individuálny
text kultúrne i poetologicky zasiahol odlišné a geograficky vzdialené oblasti,
medzi ktorými sa hľadajú analogické komunikačné plochy. Napr. taliansky komparatista
Armando Gnisci demonštruje tento proces na literárnej tvorbe Stredomoria ako
polycentrického modelu svetovej literatúry, kde sa kontinuálne odohráva
transfer, výmena a preklad literárnych hodnôt.
Na druhej strane pojem svetovosti môže negatívne konotovať i "módnosť", ak explicitne označuje
skutočnosť, že konkrétny text "odpútaný" od svojho prostredia a
historického času sa stáva univerzálne zrozumiteľným slovesným produktom, ktorý
sa v ére masmediálnej komunikácie planetárne rozširuje a ktorý je mechanicky
konzumovaný bez ohľadu na svoju estetickú hodnotu.
Jedným z najvýznamnejších bádateľov, ktorý zasiahol v druhej
polovici 20. storočia do diskusie o podstate, vývoji a fungovaní svetovej
literatúry, je slovenský komparatista Dionýz Ďurišin, ktorý jej prirodzenú
heterogénnosť vidí v objektívnejšej systematike založenej na kľúčových pojmoch:
"medziliterárnosť", "medziliterárne spoločenstvá" a
"medziliterárne centrizmy". V koncepcii svetovej literatúry Ďurišin
vyšiel z pojmu F. Wollmana, ktorý tento projekt traktoval v troch rovinách: 1.
ako súhrn národných literatúr celého kontinentu; 2. ako hodnotový výber toho
najlepšieho, čo vzniklo v národných literatúrach; 3 ako útvar zahrnujúci
vzájomne determinované vzťahy a súvislosti, t. j. geneticky a typologicky
podmienené literárne javy, ktoré fungujú v medziliterárnom procese. V
monografiách Čo je svetová literatúra? (1992)
a Teória medziliterárneho procesu I (1995)
Ďurišin zhrnul tri možné definície svetovej literatúry a zároveň vedy o
svetovej literatúre: 1. aditívna, mechanická, priraďovacia, z ktorej vychádzali
historiografické syntézy väčších literárnych celkov; 2. axiologická, výberová,
literárnokritická koncepcia založená na platforme všeobecnej literatúry a
prihliadajúca k školským a čitateľským potrebám; 3. literárnohistorické,
funkčné poňatie ako prienik a presah predchádzajúcich dvoch kategórií
odrážajúce literárne vzťahy a súvislosti medziliterárneho procesu. Ďurišin
dospieva k názoru, že svetová literatúra je konečný medziliterárny fenomén pohybujúci
sa na synchrónnej a diachrónnej ose slovesného vývinu. Svetová literatúra má
svoj dôsledne ideálny rozmer, pretože zahrnuje skúsenosti a výsledky, ktoré
literatúra ako umenie nadobudla vo svojom historickom vývine. Miera jej
"svetovosti" zároveň závisí na "dodatočnom včleňovaní"
hotových diel do literárneho systému. Z toho vyplýva bádateľovo presvedčenie,
že svetová literatúra jednak vzniká v procese interpretácie, jednak existuje
iba v podobe vývinovej historickej štruktúry, ktorú je možné anticipovať v
každom jave literárneho procesu. Ďurišin tak v chápaní svetovej literatúry
zavŕšil semiotickú premenu historickej štruktúry v rovine komunikácie na kód,
na jej konštituovanie recepčným subjektom.
Ďurišinovo členenie veľkých medziliterárnych procesov na
medziliterárne spoločenstvá (celky definované jazykovo etnickými kritériami) a
medziliterárne centrizmy (celky definované geograficko-administratívnym
princípom) je zároveň diferenciou medzi metaforickou intrakultúrnosťou a
metonymickou interkultúrnosťou. Táto diferenciácia v podstate vytvára dva
protikladné, komplementárne sa dopĺňajúce modely svetovej literatúry: prvý
model vychádza z medziliterárnych spoločenstiev, redukuje svetovú literatúru na
monokultúrnu jednotu, zatiaľ čo druhý sa opiera o teóriu centrizmom a vďaka
recepčnému aspektu postuluje svetovú literatúru ako symbolickú polycentrickú
množinu, ktorá uchováva individualitu jednotlivých častí. Výmena literárnych
hodnôt medzi nimi prebieha ako dialóg, v ktorom sa prijímajúca kultúra dobrovoľne
otvára "inakosti", aby lepšie porozumela sebe samotnej.
Ak Ďurišinova iniciatíva vyústila aj v postmodernistickom
období krízy racionálneho myslenia do požiadavky novej disciplíny zaoberajúcej
sa teóriou a dejinami myslenia o svetovej literatúre, ďalšie pokusy o uchopenie
tohto fenoménu sa objavili až na začiatku 21. storočia. Napr. talianska
komparatistka Franca Sinopoli sa sústredila na skúmanie kľúčových teórií dejín
literatúry, predmetom ktorých sa stal pojem svetovej literatúry v období
globalizácie literárneho procesu; vychádza pritom z analýzy tzv. literárneho
kánonu a zo spôsobu jeho vyjadrenia. Svoju systematiku rozdelenú do šiestich
predstáv svetovej literatúry viaže na použitie konkrétnej metódy a
identifikácie istého myšlienkového základu: 1. svetová literatúra ako kánon
západnej literárnej kultúry; 2. svetová literatúra ako dialóg a stret kánonu
európskych literatúr a kánonu tzv. postkoloniálnych literatúr; 3. predstava
svetovej literatúry ako dekonštruovaného kánonu západoeurópskej literárnej kultúry;
4. svetová literatúra ako preklad a recepcia všeobecných literárnych hodnôt
smerovaných do národnej literatúry - rozumie sa tým recepčná teória a
translatologické výskumy; 5. svetová literatúra ako postmoderná literatúra
všeobecnej intertextuálnej siete a 6. svetová literatúra ako výraz vývinových
centrizmou svetových literárnych kultúr založených na hermeneutických
predpokladoch a intertextuálnom dialógu poetík v zmysle "rozhovoru"
rozličných literárnych spoločenstiev.
Pojem svetová literatúra ako literárnoteoretický fenomén bol
v posledných rokoch oživený v americkej komparatistike vďaka knihe Davida
Damroscha What is World Literature? (2003).
Damrosch nehovorí o svetovej literatúre ako o kánone, ale ako o cirkulácii a recepcii
literárnych diel. Tvrdí, že diela získavajú štatút svetovej literatúry
prekladom. Svetovú literatúru Damrosch vidí vlastne ako spôsob čítania:
Svetová
literatúra vstupuje plne do hry, keď v našej mysli začne súčasne rezonovať
niekoľko cudzích diel. Toto je ďalším riešením pretrvávajúcej paniky
komparatistu: svetová literatúra nie je obrovský korpus materiálu, ktorý sa
musí nejako zvládnuť, čo je nemožné; je spôsobom čítania, ktorý možno zažiť s rovnakým efektom intenzívne s
niekoľkými dielami ako extenzívne s veľkým počtom diel.
(Damrosch 2003, 298-299)
Damrosch vychádza z americkej tradície close reading. V opozícii k nej stojí prístup Franca Morettiho
(2000), talianskeho literárneho vedca pôsobiaceho na Stanforde, ktorý navrhuje distant reading, t. j. neusilovať sa
porozumieť literatúre podrobným štúdiom jednotlivých textov, ale agregovaním a
analyzovaním "veľkých dát", odhaľujúcich štruktúry literárnych javov.
Moretti navrhuje konštituovať nový spôsob definovania a výskumu svetovej literatúry,
ktorý sa inšpiruje Darwinovou teóriou evolúcie (vyjadruje heterogenitu,
premenlivosť i zložitosť foriem v historickom vývine) a ekonomickými modelmi
analytických systémov (jednota svetovej literatúry sa historicky vytvorila ako
špecifický model ekonomickej globalizácie až v období kapitalizmu, ktoré
zotrelo hranice medzi centrom a perifériou a jednotlivými prechodmi). Ak
Moretti štúdium svetovej literatúry vzhľadom k pluralite metód a neujasnenosti
predmetu skúmania v podstate považuje za problém, ktorý nie je riešiteľný
výlučne možnosťami literárnej vedy, francúzská komparatistka Pascale Casanova
prichádza s ideou "svetovej literárnej republiky" ako virtuálnej
"medziliterárnej siete" bez hraníc a bariér (La République
mondiale des Lettres), ktorá sa
vracia ku Goethovej Weltliteratur. Casanova kritizuje koncept univerzálnej
literatúry prekračujúcej národné, politické a lingvistické horizonty. Túto
predstavu totiž vytvorili "najrozvinutejšie" kultúry, ako francúzska,
nemecká či anglická, aby skryli svoju kultúrnu dominantnosť. Aby sme vymedzili
"svetovosť" spisovateľa a jeho diela, musíme tento fenomén pochopiť
prostredníctvom tzv. národnej kontextualizácie, t. j. dospieť k zisteniu, čím
tento text, písaný vždy v národnom jazyku, prispieva k tvorbe všeobecných hodnôt.
Z tejto skutočnosti vychádza slovinský bádateľ Marko Juvan,
ktorý v nadväznosti na Morettiho upozorňuje, že štruktúra svetového literárneho
procesu sa zakladá na axiologickom protiklade dominantného "centra" a
podriadenej "periférie", kam je možné napríklad zaradiť literatúry
stredo- a juhovýchodnej Európy. Ich cestu ku svetovosti preto legitimizujú
kritériá odvodené zo západného kánonu. V literárnohistorickej praxi to znamená,
že text ašpirujúci na svetovosť musí pochádzať z významnej krajiny a byť
napísaný vo svetovom jazyku, najlepšie v angličtine, s čím súvisí spojená
ekonomická sila, knižný trh, využitie intelektuálnej práce a pod. Svetová
literatúra ako "veľký globálny naratív" sa tak stáva bádateľským
predmetom ztotožňovaným výlučne s anglickým jazykom: v podtexte je zrejmá
inšpirácia špecifickým modelom ekonomickej globalizácie, ktorá síce vytvára
pomyselnú univerzálnosť svetovej literatúry, ktorej "srdce" či
"jadro" však kladie do mocensky dominantného a jazykovo monolitného
"centra", nie na bezvýznamnú perifériu. Na druhej strane však treba
konštatovať, že vízia svetovej literatúry sémioticky založená na metonymickej
interkultúrnosti, teda na rovnocennej komunikácii jednotlivých častí s
rešpektovaním prirodzenej heterogenity však znamená doteraz nedosiahnuteľný
ideál. Niektorí literárni teoretici preto hovoria skôr než o svetovej
literatúre o "literatúre sveta" (H. Saussy), ktorá sa zdá byť menej
elitárskym pojmom a ktorá intenzívne relativizuje istú homogenitu a predstavu
štandardizovaného kánonu veľkých diel. Ak americký komparatista Haun Saussy
zdôrazňuje akcent "inakosti" a odmieta sa pozerať na svetovú
literatúru len z jedného kultúrneho a teoretického hľadiska, amerikanista Di
Leo formuluje pojem "worlded literature" v zmysle literatúry poznamenanej,
zasiahnutej svetom, t.j. Literatúry prepojenej cez globálne siete, preklady,
migráciu a pod. Svetová literatúra sa tak sublimuje na literatúru
"globálnu" či "globalizovanú", na nový typ kánonu, kde
goethovsky nazeraný "výber literárnych výtvorov všetkých národov a
časov" (Courbineau-Hoffmann 2004, 26) ako spoločné kultúrne dedičstvo sa
transformuje v diktát inej politickej dominancie a kultúrnej rozmanitosti.
Heterogenita svetovej literatúry v zmysle jej viacúrovňovej
sémantiky otvára závažný problém: mala by umožniť formuláciu novej predstavy o
literárnej teórii traktovanej ako "univerzálny jazyk",
prostredníctvom ktorého literatúra prekračuje svoje národné hranice. Aj keď u
niektorých bádateľov panuje skepsa nad súdobými konceptmi svetovej literatúry,
pretože abstraktné spoločenstvo veľkých diel vystupujúcich z mediálnych,
žánrových, geografických, recepčných a ideologických kontextov považujú za
špekulatívne konštrukcie – nedajú sa totiž presvedčivo popísať ich mechanizmy
vzniku a štruktúrne transfery. Táto skepsa vyjadruje pochybnosti nad hodnotovou
prevahou kontextu nad textom. Napriek postmodernej skepse výskum svetovej
literatúry má svoje opodstatnenie a reálnu bádateľskú perspektívu, pričom
metodologický diskurz tu nedisponuje jedným spôsobom a typom štúdia, naopak
prebieha v rôznych jazykoch a v rozmanitých mocenských vzťahoch. Rozmanitosť a
"nekonečnosť" slovesnej produkcie sveta však nemôže zabrániť tomu,
aby sa svetová literatúra rozvíjala ako určitá bádateľská vízia, ktorá
paradoxne aj v období metodologického chaosu a spleti jednotlivých -izmov bude
formovať nové odvetvie literárnej vedy zaoberajúcej sa dejinami a teóriou
svetovej literatúry.
Bibliografia
Apter, Emily. 2013. Against World Literature. On the Politics of Utranslability. Verso Books: London and New York.