Surrealizmus

Surrealizmus spomedzi historických avantgárd trval najdlhšie, zrodil sa na troskách dadaizmu ako jeho priamy pokračovateľ a rozšíril sa do všetkých umeleckých oblastí. Vstúpil oficiálne na scénu roku 1924, keď André Breton uverejnil svoj surrealistický manifest, hoci názov surrealizmus vymyslel Guillaume Appolinaire už roku 1917. O konci surrealizmu sa vedú spory, niektorí kladú koniec surrealizmu do obdobia konca druhej svetovej vojny, iní ho kladú do obdobia po smrti André Bretona roku 1966. Niektorí kritici nachádzajú dedičstvo surrealizmu najmä v oblasti vizuálnych umeleckých smerov aj v druhej polovici dvadsiateho storočia, v niektorých krajinách je toto dedičstvo živé podnes, napríklad v Českej republike pôsobí skupinka surrealistov, ktorí sa považujú za priamych nasledovníkov pôvodných českých surrealistov.

André Breton, zakladateľ a vodca surrealizmu, okrem svojej umeleckej dráhy pôsobil ako lekár psychiater a znalec Freuda a prebádal najmä jeho teóriu podvedomia. Vychádzal z predpokladu, že psychické procesy sa utvárajú vo forme obrazov, aby obsahy podvedomia mohli vyplávať na povrch. Breton dospel k záveru, že umenie dokáže generovať obrazy, prostredníctvom ktorých je možné vydolovať obsahy z najhlbších vrstiev podvedomia. Umelecký výtvor už teda nie je nástroj na zobrazenie javovej skutočnosti, ale nástroj, ktorý dokáže vyjaviť a viditeľne zobraziť najskrytejšie tajomstvá ľudskej psychiky tým, že prekoná snahu vedomia (freudove super ego) udržať disciplínu. V tomto procese vystupuje do popredia podvratná činnosť surrealizmu, ktorej cieľom je uvoľniť zábrany stavu vedomia, odstrániť brzdy spoločnosti, ktorá vyvíja na človeka nátlak, aby žil v súlade so zákonmi morálky. Surrealizmus vyzdvihuje silu inštinktívnosti a snovej činnosti, ktoré problematizujú ľudské istoty tým, že kladú vedľa seba obrazy a asociácie, ktoré by boli v stave vedomia neprijateľné alebo nepochopiteľné. Umenie má mať silu oslobodiť tieto obsahy cenzurované spoločnosťou a morálkou z područia podvedomia. Surrealizmus v snahe dosiahnuť tento cieľ využíva prostriedky, ktoré slúžili už futuristom a dadaistom, ako napríklad fotomontáže a tzv. Merz, objekty zbavené pôvodnej funkcie a zasadené do nového kontextu, a bude využívať aj prostriedky tradičnej maľby, ale na vytvorenie nečakaných vizuálnych skladieb. Podľa Bretona základný princíp je v tom, že “surrealistický obraz zapôsobí najsilnejšie vtedy, keď dosiahne najvyšší stupeň náhodnosti, ktorý vyžaduje čo najdlhší čas, aby bol preložený do praktického jazyka a obsiahne obrovskú dávku zdanlivej rozporuplnosti”.

Snaha klásť vedľa seba  obrazy s čo najprekvapivejšou odozvou si vyžaduje kompozičný mechanizmus založený na automatizme, bez zasahovania vedomých zložiek a preto nachádza svoj najlepší výraz v kompozičnej hre ”krásnych mŕtvol”. Krásne mŕtvoly sa prvý raz objavili roku 1927 v časopise “Surrealistická revolúcia”, hoci sa už pár rokov dozadu používali ako literárna hra, no ešte neboli uverejnené. Na tomto texte môžeme doložiť spôsob, akým surrealisti pracovali. Išlo o spoluprácu viacerých autorov, niekto napísal na papierik náhodné podstatné meno a posunul papierik ďalej ďalším zúčastnením, oni pripísali na papierik náhodné prídavné meno, potom pripísali sloveso, ďalšie podstatné meno s funkciou predmetu a tak ďalej...každý autor pripísal slovo, bez toho, že by vedel, čo napísali autori pred ním...čiže nakoniec sa k čitateľovi dostal celkom nečakaný text. Duch surrealizmu celkom dobre vystihoval obraz “náhodného stretnutia dáždnika a písacieho stroja na chirurgickom stole”. Texty vytvorené touto metódou sú prekvapivé, ale nie nečakané, pretože poučený čitateľ pozná pravidlá hry a vznikli nevedomky, čo umožňuje nebrať do úvahy individualitu autorov. Nikto úmyselne nenapísal krásne mŕtvoly, a predsa sú tu a kladú čitateľovi otázky, ktorý za zjavnou nesúrodosťou textu vycítil jestvovanie ďalšej významovej roviny.

[WORK IN PROGRESS]

Táto práca bola podporená Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy  č. APVV-20-0179.