Štruktúrne prepojenie

Ekvivalent pojmu v iných jazykoch

strukturelle Kopplung (D)
Structural Coupling (En)

Explikácia pojmu

Koncept štruktúrneho prepojenia (alternatívne aj spriahnutia) je jedným z kľúčových v rámci teórie autopoietických systémov a stáva sa rozhodujúcim pre Luhmannovu konštruktivisticky fundovanú teóriu sociálnych systémov. Štruktúrne prepojenie je predpokladom komunikácie.

Pôvodne tento koncept pochádza od čilských biológov Humberta Maturanu a Francisca Varelu, u ktorých tento pojem značí, že poznanie je emergentnou autopoietickou[1] operáciou systému, teda že poznanie operuje výlučne prostredníctvom endogénnych štruktúr[2] systému samotného. Niklas Luhmann tento koncept preberá, aj keď nie doslovne.

Koncept štruktúrneho prepojenia zaviedli Maturana a Varela na definovanie vzťahu medzi systémami a ich prostredím. Koncept štrukturálnej väzby sa týka vzťahu systému k predpokladom prostredia, ktoré musia byť splnené, aby sa autopoiéza mohla vôbec realizovať. Každý autopoietický systém je prispôsobený svojmu prostrediu, v opačnom prípade by neexistoval.

Štruktúrne prepojené prvky systémov vytvárajú „teritóriá“ vzájomnej koordinácie bez toho, aby sa navzájom v kauzálnom zmysle determinovali. Pod prostredím preto rozumieme ten priestor, ktorý umožňuje, avšak nedeterminuje tvorbu štruktúr, resp. ich zmeny. Luhmann v tejto súvislosti uvádza: „Povedzme, že pozorovateľ sám konštruuje štruktúru. V okamihu, keď pozoruje, vníma určité veci, určité rozdiely alebo identity ako smerodajné pre jeho identifikáciu objektu.“ (Luhmann 2004, 334) Tak aj mediálne systémy štruktúrne prepájajú sociálne systémy s kognitívnymi systémami, ako aj sociálne systémy medzi sebou.

Kognícia a komunikácia koexistujú na základe kompatibility definovanej ako štruktúrne prepojenie.

Ide o výsostne antideterministický[3] a antiontologický koncept, podľa ktorého žiadna diferenciácia v rámci formácií zmyslu nie je determinovaná prostredím (biologickým, psychologickým či sociálnym) systému; ale ide o efekty koorientácie systémov.

Štruktúrne prepojenie sociálnych a psychických systémov sa navyše vyznačuje tým, že komunikáciu môžu iritovať len systémy vedomia, nie však systémy nižšieho radu (na úrovni neurofyziologických procesov); tie môžu komunikáciu iritovať len prostredníctvom kognitívnych operácií. Udalosti prostredia preto môžu perturbovať komunikáciu len cez dvojitý filter: cez filter selekcií psychického a cez filter selekcií sociálneho systému.

V rámci štruktúrneho prepojenia systémy vykonávajú svoje operácie autonómne. Štruktúrne prepojenie a autonómnosť systému sa vzájomne podmieňujú v príslušnej cirkulačnej logike, a aj keď môžeme tvrdiť, že sa navzájom predpokladajú, nemôžeme zároveň tvrdiť, že sa navzájom determinujú. Luhmann preto uvádza nasledujúce konštatovanie: „Štruktúry sa vyvíjajú len vďaka vlastným operáciám a ich vlastné štruktúry zasa determinujú operácie. [...] Štruktúry závisia od operácií, pretože operácie závisia od štruktúr.“ (Luhmann 2004, 108, 109)

To však neznamená, že operácie alebo stavy systému musia zodpovedať podmienkam existencie daného systému. Štruktúrne prepojenie dvoch systémov teda nikdy nevedie k ich zlúčeniu a následnej petrifikácii koordinácie príslušných operácií. Naopak, štruktúrne prepojenie dvoch systémov zaniká udalosťou, v ktorej toto prepojenie vzniklo. Štruktúrne prepojenie má teda charakter udalosti. Z toho vyplýva, že jedna udalosť môže byť potenciálne prvkom sociálneho systému ako komunikácia, ako aj prvkom psychického systému v podobe kognitívnej operácie. Avšak selektivita psychického systému funguje podľa radikálne iného modu ako selektivita sociálneho systému. Preto sa nedá vychádzať z kongruencie psychických a sociálnych procesov. To isté platí o selektivite rôznych sociálnych systémov.[4]

Štruktúrne prepojenie ako koncept chápeme ako komplement konceptu autopoiézy. Rozdiel spočíva v tom, že štruktúrne prepojenie operuje na úrovni štruktúr, autopoiéza na úrovni sebareprodukcie systémov. V oboch prípadoch zostáva autonómnosť systémov na úrovni produkcie ich vlastných prvkov, ako aj pri určovaní väzieb zachovaná.

Štruktúrne prepojenie sa realizuje prostredníctvom bytia psychického systému v tomto médiu.


Táto práca bola podporená Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy  č. APVV-20-0179.


[1] Luhmann preberá tento pôvodne Maturanov pojem a vysvetľuje: „Ide teda o ,poiesis‘ v gréckom alebo prísne tradičnom zmysle ako o produkciu, výrobu nejakého diela, v kombinácii s ,auto‘, t. j. systém je vlastným dielom.“ (Luhmann 2004, 112)

[2] Tu treba uviesť, že v rámci operacionalistickej teórie sú štruktúry relevantné (účinné) iba v tom okamihu, keď systém operuje.

[3] V Maturanovom a neskôr Varelovom a Luhmannovom chápaní konceptu autopoiézy sa nehovorí o závislosti alebo nezávislosti od prostredia.

[4] Aj tá istá komunikácia môže byť elementom viacerých sociálnych systémov bez toho, aby tým zanikla ich diferenciácia.

Bibliografia

Luhmann, Niklas. 1991. Soziale Systeme. Grundriß einer allgemeinen Theorie. 4. Auflage, Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Luhmann, Niklas. 1998. Die Gesellschaft der Gesellschaft. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Luhmann, Niklas. 2004. Einführung in die Systemtheorie, ed. by Dirk Baecker, 2. Auflage, Heidelberg: Carl-Auer-Systeme Verlag.

<< späť