Štruktúrne prepojenie
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
strukturelle Kopplung (D)
Structural Coupling (En)
Explikácia pojmu
Pôvodne tento koncept pochádza od čilských biológov
Humberta Maturanu a Francisca Varelu, u ktorých tento pojem značí, že
poznanie je emergentnou autopoietickou[1] operáciou systému, teda že
poznanie operuje výlučne prostredníctvom endogénnych štruktúr[2] systému samotného. Niklas
Luhmann tento koncept preberá, aj keď nie doslovne.
Koncept
štruktúrneho prepojenia zaviedli Maturana a Varela na definovanie vzťahu medzi
systémami a ich prostredím. Koncept štrukturálnej väzby sa týka vzťahu systému
k predpokladom prostredia, ktoré musia byť splnené, aby sa autopoiéza mohla
vôbec realizovať. Každý autopoietický systém je prispôsobený svojmu prostrediu,
v opačnom prípade by neexistoval.
Štruktúrne
prepojené prvky systémov vytvárajú „teritóriá“ vzájomnej koordinácie bez toho,
aby sa navzájom v kauzálnom zmysle determinovali. Pod prostredím preto
rozumieme ten priestor, ktorý umožňuje, avšak nedeterminuje tvorbu štruktúr, resp.
ich zmeny. Luhmann v tejto súvislosti uvádza: „Povedzme, že pozorovateľ
sám konštruuje štruktúru. V okamihu, keď pozoruje, vníma určité veci, určité
rozdiely alebo identity ako smerodajné pre jeho identifikáciu objektu.“
(Luhmann 2004, 334) Tak aj mediálne systémy štruktúrne prepájajú sociálne
systémy s kognitívnymi systémami, ako aj sociálne systémy medzi sebou.
Kognícia
a komunikácia koexistujú na základe kompatibility definovanej ako
štruktúrne prepojenie.
Ide
o výsostne antideterministický[3] a antiontologický
koncept, podľa ktorého žiadna diferenciácia v rámci formácií zmyslu nie je
determinovaná prostredím (biologickým, psychologickým či sociálnym) systému;
ale ide o efekty koorientácie systémov.
Štruktúrne
prepojenie sociálnych a psychických systémov sa navyše vyznačuje tým, že
komunikáciu môžu iritovať len systémy vedomia, nie však systémy nižšieho radu
(na úrovni neurofyziologických procesov); tie môžu komunikáciu iritovať len
prostredníctvom kognitívnych operácií. Udalosti prostredia preto môžu perturbovať
komunikáciu len cez dvojitý filter: cez filter selekcií psychického a cez
filter selekcií sociálneho systému.
V rámci štruktúrneho prepojenia
systémy vykonávajú svoje operácie autonómne. Štruktúrne prepojenie a
autonómnosť systému sa vzájomne podmieňujú v príslušnej cirkulačnej
logike, a aj keď môžeme tvrdiť, že sa navzájom predpokladajú, nemôžeme
zároveň tvrdiť, že sa navzájom determinujú. Luhmann preto uvádza nasledujúce
konštatovanie: „Štruktúry sa vyvíjajú len vďaka vlastným operáciám a ich vlastné
štruktúry zasa determinujú operácie. [...] Štruktúry závisia od operácií,
pretože operácie závisia od štruktúr.“ (Luhmann 2004, 108, 109)
To
však neznamená, že operácie alebo stavy systému musia zodpovedať podmienkam
existencie daného systému. Štruktúrne prepojenie dvoch systémov teda nikdy
nevedie k ich zlúčeniu a následnej petrifikácii koordinácie príslušných
operácií. Naopak, štruktúrne prepojenie dvoch systémov zaniká udalosťou,
v ktorej toto prepojenie vzniklo. Štruktúrne prepojenie má teda charakter
udalosti. Z toho vyplýva, že jedna udalosť môže byť potenciálne prvkom
sociálneho systému ako komunikácia, ako aj prvkom psychického systému v podobe
kognitívnej operácie. Avšak selektivita psychického systému funguje podľa radikálne
iného modu ako selektivita sociálneho systému. Preto sa nedá vychádzať z
kongruencie psychických a sociálnych procesov. To isté platí
o selektivite rôznych sociálnych systémov.[4]
Štruktúrne
prepojenie ako koncept chápeme ako komplement konceptu autopoiézy. Rozdiel
spočíva v tom, že štruktúrne prepojenie operuje na úrovni štruktúr,
autopoiéza na úrovni sebareprodukcie systémov. V oboch prípadoch zostáva
autonómnosť systémov na úrovni produkcie ich vlastných prvkov, ako aj pri
určovaní väzieb zachovaná.
Štruktúrne
prepojenie sa realizuje prostredníctvom bytia psychického systému v tomto
médiu.
[1] Luhmann preberá tento pôvodne
Maturanov pojem a vysvetľuje: „Ide teda o ,poiesis‘ v gréckom alebo prísne
tradičnom zmysle ako o produkciu, výrobu nejakého diela, v kombinácii s ,auto‘,
t. j. systém je vlastným dielom.“ (Luhmann 2004, 112)
[2] Tu treba uviesť, že v rámci
operacionalistickej teórie sú štruktúry relevantné (účinné) iba v tom
okamihu, keď systém operuje.
[3]
V Maturanovom a neskôr Varelovom a Luhmannovom chápaní
konceptu autopoiézy sa nehovorí o závislosti alebo nezávislosti od prostredia.
[4] Aj tá istá komunikácia môže byť
elementom viacerých sociálnych systémov bez toho, aby tým zanikla ich
diferenciácia.
Bibliografia
Luhmann, Niklas. 1991. Soziale Systeme. Grundriß einer allgemeinen Theorie. 4. Auflage, Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Luhmann, Niklas. 1998. Die Gesellschaft der Gesellschaft. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Luhmann, Niklas. 2004. Einführung in die Systemtheorie, ed. by Dirk Baecker, 2. Auflage, Heidelberg: Carl-Auer-Systeme Verlag.