Štrukturalizmus

Ekvivalent pojmu v iných jazykoch

Strukturalismus (Cz)
Strukturalismus (D)
Structuralism (En)
Štrukturalizmus (Sk)

Explikácia pojmu

Štrukturalizmus a postštrukturalizmus

Štrukturalizmus ako myšlienkový smer začal získavať dominantnejšie postavenie v humanitných vedách v tridsiatych rokoch 20. storočia, pričom z jeho teoretických východísk čerpali viaceré vedecké disciplíny (lingvistika, estetika, sociológia, antropológia, etnografia, psychológia, filozofia, literárna veda). Jeho počiatky však siahajú do desiatych rokoch 20. storočia, kedy vznikla štrukturalistická lingvistika. Na štrukturalizmus v sedemdesiatych až deväťdesiatych rokoch minulého storočia nadviazal aj postštrukturalizmus. Aj napriek tomu, že jeho viaceré teoretické východiská kriticky koriguje, resp. sa voči nim kriticky vymedzuje, je považovaný za súčasťou štrukturalistickej tradície.

Ústredným pojmom štrukturalizmu je pojem štruktúry (lat. structura), čo označuje budovu alebo stavbu. Definícia štruktúry sa opiera o hľadisko celku, ktoré je tvorené kombináciou prvkov, tie však samy nič neoznačujú, sú len rečou znakov tvoriacich „mlčanlivý“ diskurz[1]. Jan Mukařovský v tejto súvislosti hovorí o estetickej funkcii, ktorá sa stáva priehľadnou, nestavia sa k iným funkciám nepriateľsky, ale kooperuje s nimi[2].

Status konkrétneho prvku štruktúry nie je teda definovaný jeho samotnou existenciou, ale prostredníctvom vzťahov s inými prvkami štruktúry (nadradenosť, podobnosť, totožnosť, odlišnosť a pod.). Proces štruktúrovania je  ustavičným tvorením poznateľných a opakovateľných foriem, štruktúra nie je teda statická, pretože transformačné procesy a sebaregulácia sú konštituované prostredníctvom vzťahov s inými prvkami. Pre štruktúru je príznačný priestor bez ohraničenia, štruktúra preto nie je zjednoteným celkom v zmysle „systému“, môže napríklad existovať viacero štrukturálnych rovín, ktoré rôznymi formami navzájom kooperujú a vnútorne sa organizujú. Štrukturalizmus tak analyzuje základné opozície na základe hierarchického a dialektického usporiadania. V štruktúre sa kladie dôraz prevažne na synchrónnosť, resp. ako sa k sebe jednotky vzťahujú v danom okamihu, no viacerí štrukturalisti zároveň integrovali do svojho teoretického aparátu aj diachrónny aspekt. V podstate akýkoľvek systém môže byť opisovaný ako štruktúra. V tejto súvislosti sa vynára problém formalizácie, na čo upozorňuje J. Piaget. Každá formalizácia je totiž limitovaná a tým je aj definovaný rozdiel medzi abstrahovanou štruktúrou, ktorá je súčasťou štrukturalistického teoretického aparátu a prírodnou „štruktúrou“, ktorá nemusí byť nutne spojená s procesom formalizácie, resp. konceptualizácie [3]. Štrukturalizmus bol v tomto zmysle ovplyvnený aj prírodnými vedami[4], najmä pokiaľ ide o proces formalizácie, ktorá mal byť „porovnateľný“ s ich exaktnosťou (z náhodných a chaotických procesov vytvoriť koherentný a logický systém). Štrukturalizmus však v tomto zmysle nereprezentuje systém, je skôr abstraktným modelom, kde viac než samotná „štruktúra“ je relevantnejší kontext (centrum štruktúry je prázdne). V tom sa odlišuje od prírodnej či „exaktnej“ štruktúry, ktorú opisujeme prostredníctvom deskripcie.    

Štrukturalizmus sa v priebehu svojho vývoja postupne približuje k semiotike a oba myšlienkové smery sa čoraz viac prekrývajú a ovplyvňujú. Na literatúru ako systém kódov a „tematických štruktúr“ odkazujúcich ku kanonizovaným a autoritatívnym kultúrnym formám upozorňuje najmä francúzsky štrukturalizmus, pričom väčší dôraz sústreďuje na výskum jazyka, ktorý je reflektovaný ako autonómny semiotický systém.

Saussurov model štruktúry

Za základné východiská štrukturalizmu sa považujú Saussurova lingvistika, ruský formalizmus a Pražská škola (1926-1948). Model štruktúry, aj keď nie na úrovni metódy a systému,  viacerí štrukturalisti a postštrukturalisti identifikovali už v Marxovej filozofii a Freudovej psychoanalýze. V počiatočnej fáze štrukturalistického myslenia sa kládol dôraz na systémovosť, ktorá bol abstrahovaná  z jedinečného, individuálneho a náhodného, štruktúra fungovala teda ako nevedomý (explicitne nevyjadrený, neprítomný) regulátor, mimosystémový determinant či invariant.

Práve tento koncept sa stal východiskom pre Saussurovo chápanie lingvistického modelu štruktúry. Podľa Saussura by sa jazyk nemal skúmať len diachrónne, ale aj synchrónne, z hľadiska toho, ako sa k sebe jednotky vzťahujú v danom okamihu. Prostredníctvom synchrónneho teda nepoznávame objekty ako udalosti prebiehajúce v čase, ale, naopak, akoby mimo čas, pričom si viac všímame štruktúru objektu (zoskupenie prvkov vedľa seba). Na ilustráciu uvádza názorný príklad z anatómie rastlín   – kým pri reze, ktorý vedieme naprieč stonkou, vidíme obraz vytvárajúci plošné geometrické útvary, pozdĺžny rez odhaľuje vlákna rastliny a vypovedá viac o ich raste, ktorý je spojený s diachrónnou perspektívou (obr.1). 

Názorne možno obe perspektívy rozlíšiť aj na príklade šachovej hry, zatiaľ čo pri diachrónnej perspektíve sledujeme vývoj hry, pri synchrónnej aktuálne rozloženie figúr.

Kým teda syntagmatické vzťahy sú organizované v horizontálnom smere, kde dominuje časová následnosť, asociatívne vo vertikálnom smere, kde je dominantné priestorové usporiadanie. Z toho Saussure odvodil fungovanie jazykovej komunikácie, ktorá je možná len na základe znalosti jazykovej štruktúry - hodnota jazykového znaku nesúvisí s jeho väzbou na skutočnosť (každý znak je arbitrárny), ale z postavenia v systéme jazyka. Saussure preto rozlišuje medzi jazykom ako znakovým systémom (langue), ktorý ako abstraktná entita existuje nezávisle od prehovoru a jazykom, ktorý je aktualizovaný v konkrétnom akte hovorenia (parole)[5]. Jazyk teda na strane jednej konotuje to, čo je ako invariant stabilné a reverzibilné, na druhej strane čo je premenlivé a reverzibilné.

Saussure tak opúšťa koncept znaku chápaného ako jednotu idey a výrazu, ale znak definuje ako spojenie pojmu (označované) a akustického obrazu (označujúce).  Medzi označujúcim a označovaným však neexistuje nejaké prirodzené puto, označované je vo vzťahu k označujúcemu arbitrárne. Jazyk si môžeme v jeho celistvosti znázorniť ako rad súvislých pododdelení znázornených na neurčitom pláne neusporiadaných ideí (A) a na neurčitom pláne zvukov (B) (obr. 2). Aj samotné myslenie Saussure prirovnáva k hmlovine, kde nie je nič nutne vymedzené, jazykový fakt sa prostredníctvom fónickej matérie generuje z prostredia neusporiadaných ideí, jazyk je len prostredníkom medzi myšlienkou a zvukom:

 „Charakteristickou úlohou jazyka se zřetelem k myšlence není vytvářet materiální fónický prostředek k vyjadřování idejí, ale sloužit jako prostředník mezi myšlenkou a zvukem, a to za podmínek, za kterých jejich spojení nutně vyústí ve vzájemnou delimitace jednotek. Myšlenka, jež je svou podstatou chaotická, je v procesu své dekompozice přinucena se zpřesnit. Nejde tudíž ani o materializaci myšlenek, ani o spiritualizaci zvuků, ale o onen poněkud záhadný fakt, že ,myšlenka-zvuk’ implikuje členění a že jazyk se kontituuje mezi dvěma amorfními masami. Představme si vzduch ve styku s určitou vodní plochou: když se atmosférický tlak změní, povrch vody se rozčlení do řady částí, totiž vln. A právě toto vlnění nám dáva určitou představu tohto sjednocení, tohto takříkajíc spřažení myšlenky s fónickou matérií.“[6]    

Saussurov model znaku je preto binárny, na základe binárnych opozícií (vnímanie fonologických rozdielov medzi hláskami) fungujú všetky jazyky, Saussure priamo hovorí, že v jazyku existujú iba rozdiely. Tento  Saussurov predpoklad (zdôrazňovanie diferencií) potom pri formulovaní dekonštruktivistického konceptu zradikalizoval J. Derrida.

Ruský formalizmus

Aj ruskí formalisti (desiate až tridsiate roky 20. storočia) sústredili svoju pozornosť na jazyk - predmetom literárnej vedy nie je literatúra vo svojom celku, ale literárnosť, jej forma, resp. ako je literárne dielo „urobené“, ako sa líši od bežného jazyka a vďaka čomu sa stáva literárnym artefaktom[7]. Šklovskij v tejto súvislosti hovorí o princípe „ozvláštenenia“, ktorý sa odlišuje od bežného spôsobu vnímania, literárny jazyk spôsobuje nielen ozvláštnenie, ale je aj zvláštny, Propp na modeli morfológie rozprávky ukazuje na stále sa opakujúce štruktúry (všetky rozprávky sú homogénne a fungujú podľa určitých funkcií a okruhov konania), Tomaševskij zase upozorňuje na „index štýlu“, vďaka ktorému sa literárne prostriedky stávajú nepostrehnuteľné a nepovšimnuteľné, aby vyzerali čo najprirodzenejšie (napríklad generovanie efektu reality pri mimetickom zobrazovaní). Na Suassurov lingistický model nadviazal najmä Šklovskij, podľa ktorého literatúru možno chápať ako autonómnu štruktúru, ktorá existuje na základe fungovania tichých (zamlčaných, konvencionalizovaných) štruktúrnych pravidiel, ktoré sú fakultatívne a sú dobovo podmienené, pričom určujú, čo v konkrétnom období literatúrou je a naopak v inom nie je (napríklad sub-žánre sa postupne stávajú súčasťou kánonu tzv. vysokej či inštitucionalizovanej literatúry). 

Šklovského teoretický model je založený na prísnom rozlišovaní medzi sujetom a fabulou. Kým fabula je reprezentovaná kauzálnym radením udalostí za sebou, je čírou matériou, sujet predstavuje formu, ktorou je fabula organizovaná (ozvláštnená) a tvorivo uchopená. Základnou funkciou sujetu je literárny hrdina, tu Šklovskij kladie dôraz na literárne uvedomovanie si seba, na literárne formovanie (prototypom takéhoto typu prózy je pre Šklovského Sterneho román Tristram Shandy). Podľa F. Jamesona formalizmus predstavuje pri reflexii literárneho diela radikálnu zmenu priorít – pred mimézis (zobrazovanie skutočnosti) uprednostňuje formu, všetky literárne diela totiž vysielajú aj určitú vedľajšiu správu o procese tvorby, o tom, ako sú skonštruované, resp. akt čítania len čiastočne vymaže predchádzajúci akt čítania[8].          

Na Saussurov výskum nadviazala aj európska štrukturálna jazykoveda (Pražská škola a kodanský štrukturalizmus), ktorú reprezentovali najmä práce N. Trubeckého, R. Jakobsona , L. Hjelmsleva, J. Mukařovského a L. Hjelmsteva. Štrukturalizmus podstatným spôsobom formovali najmä práce R. Jokobsona, podľa ktorého sa ľudská reč manifestuje dvoma dimenziami, ktoré kryštalizujú do podoby rétorických prostriedkov: prvá dimenzia je selektívna, asociatívna a synchrónna (má povahu metafory), v opozícii voči jen stojí kombinatorická, syntagmatická a diachrónna reprezentovaná metonýmiou. Výsledkom ekvivalentného spojenia oboch dimenzií je poetická funkcia jazyka. Každý rečový akt je zároveň utváraný šiestimi konštitutívnymi činiteľmi (hovoriaci, adresát, kontakt, správa, kód, kontext). Ak je komunikácia orientovaná na kontext, potom dominuje poznávacia funkcia, ak na hovoriaceho, potom prevažuje emotívna funkcia. Ak komunikácia smeruje ku kontaktu, prevažuje fatická funkcia, ktorej úlohou je presvedčiť sa, či kontakt funguje správne (začiatok bežnej hovorovej konverzácie). V komunikácii, ktorá je orientovaná na správu ako takú, dominuje poetická alebo estetická funkcia.

Na pomedzí medzi štrukturalizmom a semiotikou sa nachádzajú práce J. Lotmana, ktorý rozlišuje medzi paradigmatickým a syntagmatickým významom textu. Umelecký text podľa J. Lotmana konštruuje sekundárny modelujúci systém, ktorá má mnohonásobne vyššiu informačnú hodnotu než bežné texty. Estetickosť je podľa Lotmana  utváraná určitým pravidlami determinovanými dobovým kontextom, spôsobom vnímania artefaktov súvisí s poznaním sociálnohistorických čŕt kultúry, ktoré v danom čase znemožňovali ich umelecké vnímanie. Pôvodne neumelecký artefakt tak môže v modernom umení prostredníctvom spájania heterogénnych prvkov štruktúry nadobúdať estetickú hodnotu. Pri spájaní heterogénnych prvkov štruktúry tak prichádza k mnohonásobnému prekódovaniu. Podobne podľa J. Cullera môže byť text vnímaný ako literárny iba vtedy, ako je v súlade s konvenciami aktuálneho literárneho diskurzu (tým vlastne nadväzuje na Šklovského formalistický model konvencionalizovaných štruktúrnych pravidiel).

S binárnymi opozíciami pracuje aj A.J. Greimas – ich vnímanie spája s hlboko uloženým „aktantným modelom“, z ktorého sa generujú povrchové štruktúry jednotlivých príbehov, podobne ako Propp je zástancom „gramatiky“ rozprávania (ustanovenie elementov štruktúry).

Na štrukturalizmus v desiatych rokoch tohto storočia nadviazala teória fikčných svetov (T.G. Pavel, L. Doležel), ktorá zradikalizovala niektoré jeho teoretické východiská – fikcia je konštituovaná prostredníctvom fiktívnosti referovania, nie je iba imitáciou aktuálneho sveta, ale je tvorená špecifickými hovoriacimi aktmi, čím svoj dôraz presúva na pragmatickú funkciu textu vzhľadom ku konkrétnemu kultúrnemu kontextu.

Francúzsky štrukturalizmus a postštrukturalizmus

Na formatívny potenciál „hĺbkových štruktúr“ upozorňuje aj Claude Lévi-Strauss, ktorý vychádza z antropologického štrukturalizmu a archaických kultúr: skúmaním príbuzenských vzťahov, identických štruktúr nevedomia a „prírodného“ myslenia nachádza v rozprávaní jeden a ten istý invariant, ktorý systém organizuje ako mimočasovú štruktúra. Lévi-Strauss nadviazal na Suaussurov lingvistický projekt najmä pokiaľ ide o zdôrazňovanie diferencií a invariantov, čím opúšťa pozitivistický koncept postupného vývoja od nižšieho k vyššiemu, od nerozumného k rozumnému. Mýty, podobne ako jazyk, nadobúdajú zmysel až vďaka vzájomným vzťahom, pričom fungujú ako diskurz,  preto ich nemožno interpretovať ako jungovské kolektívne archetypy alebo ako odraz historickej situácie nejakého etnika. Lévi-Strauss hľadá tiež súvislosť medzi jazykom, hudbou a mýtom – mýtus a hudba, majú svoje korene v jazyku, no rozvíjajú sa odlišnými smermi, „kým hudba zdôrazňuje zvukové hľadisko, už zakotvené v jazyku, mytológia zdôrazňuje hľadisko zmyslu.“[9]

Lévi-Strauss pri opise fungovania štruktúr používa aj množstvo iných prirovnaní, hovorí forme aktivity, ktorú je označuje ako „domáce majstrovstvo”, resp. bricolage (brikoláž). Bricoleur je podľa Lévi-Straussa definovaný len svojou inštrumentalitou, jazykom, znakom, procesom tvorby. Jeho finálnym produktom nie je konečná „ideálna štruktúra”, ale hľadanie analógií a príbuznosti aj tam, kde nie sú bežne viditeľné. Tie však neorganizuje do podoby nejakej uzavretej štruktúry, naopak, jednotlivé prvky sú permanentne prístupné permutáciám a vstupujú do rôznych vzťahov s inými predmetmi, znakmi a obrazmi. Bricoleur nepracuje s podstatou udalostí, ale zužitkováva ich zvyšky, zaujímajú ho viac stopy, ktoré za sebou jednotlivé udalosti zanechávajú[10].

Od kritiky archetypov a mýtov sa odvíja aj angloamerická štrukturalistické tradícia (tzv. nová kritika), ktorá svoju pozornosť orientuje na skúmanie literárneho diela (tzv. dielocentrizmus) a všeobecne textu, kritik by mal zamerať svoju pozornosť predovšetkým na objektívne štruktúry, historický kontext je skôr marginálny.

V štrukturalizme sa objavil aj vplyv psychoanalýzy, podľa J. Lacana má nevedomie štrukurálnu povahu, kde prázdny znak v rámci štruktúry reprezentuje falus, ktorý generuje hru ustavičného odkazovania a odkladu významu (tzv. štruktúra prázdnych miest). Napríklad tabu incestnej túžby je len ďalším zástupným znakom, prostredníctvom ktorého sa odopiera zdroj slasti   Autonómny subjekt sa tak stáva súčasťou symbolického poriadku, je determinovaný nevedomím a preto je nedostupný, čo sa neskôr metaforicky označuje ako „smrť autora“.  Podľa J. Piageta sa idea štruktúry ako systému transformácií sa takto dostala do vzájomnej spojitosti s konštruktivizmom nepretržitého formovania, čím sa položil dôraz na jej dynamický charakter (väčší dôraz je kladený na diachrónnu perspektívu).

Francúzsky štrukturalizmus sa tak postupne transformuje na postštrukturalizmus, M.  Foucault ho charakterizuje ako štrukturalizmus bež štruktúr, sama formalizáca štruktúr je totiž konštrukciou. Jedným z ústredných pojmov Foucaltovho postštrukturalizmu je pojem diksurzu, resp. kodifikovaná a normovaná forma rozpravy, ktorej legitimizácia je podmienená inštitucionalizáciou, resp. mocou a dominanciou v jednotlivých oboroch  vied: „Obor představuje princíp kontroly produkcie diksurzu. Obor, disciplína, určuje projevu jeho medze hrou jisté totožnosti, jež má podobu permanetního znovuuplatňování pravidel.“[11] Moc teda nie je homogénna, ale manifestuje sa prostredníctvom singularít (inštitúcie). Každý jazykový prejav je teda regulovaný rôznymi formami zákazov, ktoré sú produktom štruktúrujúcej sa siete jednotlivých diksurzov. Takto utvorený diskurz však nemá reštriktívny charakter, ale je produktívny, pretože nám zároveň aj ponúka repertoár alternatívnych možností deskripcie reality. S diskurzom úzko súvisí pojem paradigmy, ktorý používal už T.S. Kuhn v súvislosti so štruktúrou vedeckých revolúcií. Paradigma, podobne ako diskurz, je myšlienkovým konceptom utváraným súborom pravidiel, ktoré sa v jednotlivých vedeckých disciplínach v priebehu času menia a striedajú – novo nastupujúca paradigma tak reprezentuje určitý zlom, čím prichádza nielen k rekonfigurácii metodologických prístupov, ale mení sa aj celkový koncept vedeckého výskumu a myslenia. Foucault, podobne ako Kuhn, problematizuje ideu kumulatívneho vedeckého pokroku a pozornosť viac orientuje na problém synchrónnych a vedome nereflektovaných procesov ovplyvňujúcich konkrétnu podobu vedeckej disciplíny a v širšom slova zmysle sociálnych polí.

Na základe stanoveného systému pravidiel opisuje fungovanie sociálnych a kultúrnych polí aj geneticky orientovaný štrukturalizmus (L. Goldmann). Goldmanov genetický štrukturalizmus sa usiloval o syntézu štrukturalizmu s dialektickým materializmom  - medzi imaginárnym literárnym a myšlienkovými štruktúrami príslušných sociálnych vrstiev existuje homológia a archetypálno-historický systém pravidiel, ktorý sa manifestuje v konkrétnych umeleckých artefaktoch. Vývoj štrukturalizmu vo svojej druhej fáze smeruje tak postupne k postštrukturalizmu. špecifické postavenie umenie spočíva v tom, že presahuje úroveň kolektívneho vedomia spoločenských tried, pričom plní inovatívnu funkciu, prostredníctvom ktorej sa v dejinách realizuje koncept „zmysluplnej štruktúry“.

  Postštrukturalizmus je tak založený predovšetkým na diksurzivite a kritike racionalizmu, čím sa odkláňa od štrukturalizmu, no štrukturalistickú tradíciu radikálne neodmieta, Foucault postštrukturalizmus charakterizuje ako štrukturalizmus bez štruktúr. Svoju pozornosť zároveň obracia k jazyku, k akte písania, „materialite“ reči a všeobecne textu, ktorý nie je len nositeľom významu, ale predpokladá prítomnosť obsahov (reprezentácií) preexistujúcich pred textom. Tieto reprezentácie však nie sú neutrálne, ale sú usúvzťažnené s epistémé (rád, formy empirického poznania), ktorého funkciu je konštituovať moc. Pole modernej epistémy Foucault opisuje ako trojrozmerný otvorený priestor, v ktorom je prvá dimenzia vyhradená matematickým a fyzikálnym vedám, v druhej dimenzii sa nachádzajú vedy o jazyku, živote, výrobe a rozdeľovaní bohatstiev, treťou dimenziou je filozofická reflexia, ktorá vytvára spoločnú rovinu pre lingvistiku, biológiu a ekonómiu, pričom v medzerách medzi týmito oblasťami sa nachádzajú humanitné vedy[12]. Jazyk v tomto poli nemá len inštrumentálnu povahu (nie je niečím „služobným“), ale je autonómnym systémom znakov, ktorých súvzťažnosť si spočiatku neuvedomujeme, jazyk je teda niečím svojbytným.

V postštrukturalizme  pozorujeme obrat smerom k lingvistike (zvykne sa hovoriť o lingvistickom obrate), semiotike a všeobecne „vizualite“. Podobne ako Suaussurov lingvistický projekt, dôraz kladie na diferencie, pričom J. Derrida toto gesto viac radikalizuje - jazyk je tvorený hrou diferencií, každá fonéma alebo graféma je konštituovaná na základe stôp iných prvkov, ktoré má v sebe integrované, každý text je teda tvorený transformáciou iných textov. Diferencia je preto spojená s ustavičným odkladom, označované sa stáva v reťazci generovania konotácií len ďalším označujúcim. Podľa Derridu sú všade len diferencie a stopy, ktoré sú výsledkom tejto transformácie, teda štruktúra nie je niečím statickým, naopak pole ustavične sa meniacich konfigurácií statickosť štruktúry rozbíja (na dynamickú povahu štruktúry však upozorňoval predtým už aj český štrukturalizmus).  Derrida zároveň nadväzuje na Heideggerov koncept „deštrukturovania“, resp demontáže (Abbau) západnej filozofie a metafyziky. Túto metafyziku Derrida označuje ako „bielu mytológiu“: „Metafyzika – bílá mytologie, která shrnuje a reflektuje kulturu Západu: běloch bere svou vlastní, indoevropskou mytologii svůj logos, t.j. mythos  svého idiomu za univerzální formu toho, co si stále přeje nazývat Rozumem.“[13] Derridova kritika čerpá z kritiky západného racionalizmu a logocentrizmu prostredníctvom dekonštruktivistického čítania. V intenciách logocentrickej tradície písmo stojí v opozícii k tradícii primátu hlasu, písmo je len doplnkom pôvodnej reči. Podľa Derridu však písmo bolo ustanovené spoločne s rečou, nie teda niečím podružným a druhotným, nie je iba doplnkom, naopak, na jeho prítomnosti je konštituovaná západná kultúrna tradícia, čím sa odhaľuje jej „vykonštruovanosť“. Tento vylúčený doplnok (suplement) zakladá integritu systému, vylúčené je tak súčasne ohrozujúce (odhaľujúce) i zakladajúce. Proces písania vytvára ustavičnú priepasť medzi textom a jednotným „významom“, text  nemá potom žiadny konečný a definitívny význam, každé dekódovanie je len novým zakódovaním.   

Francúzsky štrukturalizmus položil dôraz najmä na kódy, znaky a diferencie. Chápanie literatúry ako systému kódov a „tematických štruktúr“ odkazujúcich ku kanonizovaným a autoritatívnym kultúrnym formám analyzoval R. Barthes, čím sa štrukturalizmus posunul k semiotike a postštrukturalizmu (na Barthesa mala vplyv aj Hjelmslevova lingvistická koncepcia). Literárne znaky podľa Barthesa neexistujú mimo kontext, ktorý by bol oprostený od ideológie, ale odkazujú na politické a ekonomické podmienky buržoáznej spoločnosti. Preto Barthes položil dôraz na kritickú analýzu kódov produkovaných francúzskymi médiami – kódy tu viac či menej skryte fungujú ako formujúce štruktúry, ktoré následne mylne interpretujeme ako „objektívny“ svet. 

Postštrukturalizmus v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch rozvíjajú G. Deleuze a F. Guatari, ktorí prichádzajú s konceptom rizomatickej „štruktúry“ (podzemná koreňová štruktúra rastlín) reprezentujúca model rozvetveného nehierarchicky organizovaného systému  bez centrálneho ukotvenia – každý bod tohto modelu môže byť tranzverzálne spojený s ktorýmkoľvek iným bodom (obr. 3). Rizom, na rozdiel od stromu, ktorý má hierarchickú štruktúru (vertikály a horizontály), rizom má kartografický charakter, je reprezentovaný simultánne spolupôsobiacimi líniami[14]. Aj oni tak nadväzujú na dynamické chápanie štruktúry, jej jednotlivé prvky sú zložito prepojené, pričom prichádza k ustavičnej zmene  a rekonfigurácii.     

Český a slovenský štrukturalizmus

Zdôrazňovanie dynamickej a dialektickej povahy štruktúr ( tzv. otváranie štruktúr) sa stalo signifikantným znakom pražského štrukturalizmu, ktorý nadväzoval najmä na Saussurovu lingvistiku, ruský formalizmus a fenomenológiu. Na proteovský charakter štruktúry upozorňuje vo svojich teoretických prácach J. Mukařovský, ktorý zdôrazňuje ich inherentný energetizmus, stály pohyb, premenu a vzájomné vyrovnávanie protikladných síl, ktoré sa komplementárne dopĺňajú: „To, co ve struktuře trvá od chvíle k chvíli další, je dialektická identita její existence; ježto v každém okamžiku trvání je virtuálne obsaženo i doznívání stavu minulého a zárodek stavu budoucího, lze říci, že v každé chvíli struktura je i není sama sebou“ [15]. Zdôrazňovanie dynamickosti štruktúry smerovalo k prehodnoteniu synchrónie a diachrónie; synchronická perspektíva už nie je vnímaná staticky, ale ako pole transformácií a konfigurácií,  vzájomnej zameniteľnosti jednotlivých elementov, čo tvorí protiváhu predtým akcentovanej invariantnosti, trvalosti a stálosti ( tzv. „metodológia kryštálu“)[16]. Vývoj českého štrukturalizmu sa teda uberal špecifickou cestou, pričom na rozdiel od západného štrukturalizmu položil akcent na dynamické procesy a procesualitu (zámernosť a nezámernosť v umení, väčší dôraz kladený na diachróniu a znakovosť). Mukařovský a Jakobson sa opierali o autoreferenčnosť znakového útvaru ako autonómneho estetického znaku a špecifickú estetickú kompozíciu literárneho artefaktu (Mukařovského poňatie estetickej funkcie). Výskum pražského štrukturalizmu prerušila druhá svetová vojna a marxistický dogmatizmus. Renesanciu prežíva český opäť v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia a je tvorivo rozvíjaný dobovým teoretickým myslením (K. Chvatík, J. Levý, L. Doležel, F. Vodička, M. Červenka, M. Jankovič, Z. Mathauser, P. Osolsobě, Z. Kožmín).

Slovenský štrukturalizmus sa utváral pod vplyvom ruského formalizmu, scientizmu Viedenského krúžku a českého štrukturalizmu, pričom podobne ako český bol spojený so surrealistickou a nadrealistickou avantgardou[17]. V roku 1937 vznikol interdisciplinárne zameraný Spolok pre vedeckú syntézu, ktorý nadviazal na tradíciu Moskovského lingvistického krúžku, Pražského lingvistického krúžku a Viedenského krúžku. Jeho hlavní predstavitelia Mikuláš Bakoš a Igor Hrušovský nadväzovali predovšetkým na ruský formalizmus a viedenský pozitivizmus (v roku 1941 vyšiel výber z ruskej formálnej metódy pod názvom Teória literatúry, v roku 1942 bol zakázaný). Po februárovom prevrate v roku 1948 sa štrukturalisti stali obeťami a zároveň aj aktívnymi účastníkmi politicko-ideologických tlakov. Renesanciu prežíva slovenský štrukturalizmus v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia aj zásluhou mladšej literárnoteoretickej generácie a literárnokritickej generácie (Stanislav Šmatlák, Albín Bagin, Pavol Winczer, Anton Popovič, Oskár Čepan, František Miko, Nora Krausová). V sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia rozvíjali štrukturalistické podnety najmä Oskár Čepan a František Miko, aj keď v zmysle dobových ideologických noriem mohli byť prezentované len ako súčasť marxisticky orientovaného teoretického výskumu. Zásluhou Františka Miku a Antona Popoviča vznikol v Nitre roku 1967  Kabinet literárnej komunikácie orientovaný najmä na semiotickú teóriu komunikácie, kde pôsobili viacerí teoretici ovplyvnení štrukturalistickými podnetmi (Anton Popovič, Pavol Plutko, Ján Kopál, Štefan Knotek, Tibor Žilka, Peter Liba). Nitriansky kabinet literárnej komunikácie nadviazal pracovné kontakty s Moskovsko-tartuskou školou a poľskou skupinou okolo J. Słavińského.  

Štrukturalistické východiská uplatnil vo svojich teoretických prácach najmä Oskár Čepan v súvislosti s uvažovaním o slovenskom romantizme a realizme. Čepan nadviazal ako na Jokobsonovo rozlíšenie menotnymického a metaforického princípu, tak aj na problematiku diskontinuity, fragmentárnosti a náhodnosti a v tomto zmysle sa priblížil aj k postštrukturalizmu. Na Čepanove teoretické východiská nadviazal v druhej polovici osemdesiatych a v deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia vo svojich teoretických prácach Peter Zajac.

Osobitnú pozornosť si v českom a slovenskom postštrukturalizme zasluhujú preklady od Miroslava Marcelliho,  Miroslava Petříčka, jr. a Martina Kanovského, týka sa to najmä francúzskych filozofov (M. Faucault, J. Derrida). M. Marcelli a M. Petříček však postštrukturalizmus aj tvorivo rozvinuli, či už formou komentárov k prekladom, alebo prostredníctvom samostatných monografií.  Postštrukturaliské podnety na prelome storočí vo svojich teoretických prácach využili aj Daniela Hodrová, Milan, Šútovec, Valér Mikula, Peter Michalovič, Pavol Minár a Tomáš Horváth.



[1] Diskurz môžeme chápať ako rozpravu. Bližšie: Deleuze, Gilles: A quoi reconnaît-on le structuralisme ?  In : F. Châtelet, Histoire de la philosophie VIII. Le XXe siècle, Hachette, 1973.

[2] Pozri: Mukařovský, Jan: Studie z estetiky. Praha : Odeon, 1996. 

[3]  Bližšie:  Piaget, Jean: La Structuralisme. Paris : Presse Universitaires de France, 1968.

[4]  Štrukturalizmus bol výrazne ovplyvnený najmä biológiou. Pozri bližšie: P. Sériot: Vliv české a ruské biologie na lingvistické myšlení pražského lingvistického kroužku, In: O. Sládek (ed.), Český strukturalismus v diskusi, Brno: Host 2014, s. 88−99. 

[5] Pozri: Saussure, Ferdinad de: Cours de linguistique générale. Paríž . Édition critique prépareé par T. de Mauro, 1972.

[6] Saussure, Ferdinad de: Kurs obecné lingvistiky. Praha : Academia 1996, s. 157.

[7] Pozri: Teória literatúry. Výber z „formálnej metódy“ (ed. Bakoš, Mikuláš). Bratislava: Pravda, 1971.

[8] Hawkes, Terence: Structuralismus and Semiotics. Routledge : London, 1992.

[9] Lévi-Strauss, Claude: Mýtus a význam. Bratislava : Archa, 1993, s.78.

[10] Pozri: Lévi-Strauss, Claude: Myšlení přírodních národů. Praha : Československý spisovatel, 1967.

[11] Foucault, Michel: Diksurz, autor, genealogie. Praha : Nakladatelství Svoboda, 1994, s. 20.

[12] Pozri: Foucault, Michel: Slová a veci. Bratislava : Pravda, 1987.

[13] Derrida, Jacques: Texty k dekonstrukci. Bratislava : Archa 1993, s. 201.

[14] Pozri: Deleuze, Gilles: L'île déserte et autres textes (texte set entretiens 1953 – 1974). Paris : Les Éditions de Minuit, 2002.

[15] Mukařovský, J.: Studie z estetiky. Praha: Odeon, 1996, s. 118.

[16] Pozri: Michalovič, Peter; Minár, Peter: Úvod do štrukturalizmu a postštrukturalizmu. Bratislava : Vydavateľstvo Iris, 1997.

[17] Bližšie: Od iniciatívy k tradícii (ed. Matejov, Fedor; Zajac, Peter). Brno : Host,  2005.

 

 

Bibliografia

Barthes, Rolland: Rozkoš z textu. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1994. (preložil: Anna Blahová a Marián Minárik)
Deleuze, Gilles: A quoi reconnaît-on le structuralisme? In : F. Châtelet, Histoire de la philosophie VIII. Le XXe siècle, Hachette, 1973.
Deleuze, Gilles: Podľa čoho rozpoznáme štrukuralizmus? Bratislava : Archa, 1993. (preložil Miroslav Marcelli)
Deleuze, Gilles: L'île déserte et autres textes (texte set entretiens 1953 – 1974). Paris : Les Éditions de Minuit 2002.
Deleuze, Gilles: Pusté ostrovy a jiné texty (Texty a rozhovory 1953-1974). Praha : Hermann & synové 2010. (preložil: Miroslav Petříček)
Deleuze, Gilles; Guattari, Félix: Capitalisme et schizophrénie 2: Mille plateaux. Les Éditions de Minuit, Paříž, 1980.
Čepan, Oskár: Literárnoteoretické state. Zväzok IV. Bratislava : Veda, vydavateľstvo SAV, 2003.
Český strukturalismus a postrukturalismus (ed. Sládek, Ondřej). Brno : Host, 2006.
Derrida, Jacques: De la grammatologie, by les Éditions de Minuit, 1967.
Derrida, Jacques: Texty k dekonstrukci. Bratislava : Archa, 1993
Derrida, Jacques: Gramatológia. Bratislava : Archa, 1998. (preložil Martin Kanovský)
Doležel, Lubomír: Heterocosmica. Fiction and Possible Worlds. Baltimor : The Johns Hopkis University Press, 1998.
Doležel, Lubomír: Heterocosmica. Fikce a možné světy. Praha : Univerzita Karlova. Nakladatelství Karolinum, 2003.
Foucault, Michel: Les most et les choses. Paris : Editions Gallamard 1986.
Foucault, Michel: Slová a veci. Bratislava : Pravda, 1987. (preložil Miroslav Marcelli)
Foucault, Michel: L’ordre du discours. Paris : Gallimard, NRF 1971.
Foucault, Michel: Diksurz, autor, genealogie. Praha : Nakladatelství Svoboda, 1994. (preložil: Petr Horák)
Foucault, Michel: Surveiller et punir. La naissance de la prison. Éditions Gallimard, 1975.
Foucault, Michel: Dozerať a trestať. Zrod väzenia. Bratislava : Kalligram, 2000. (preložil: Miroslav Marcelli)
Hawkes, Terence: Strukturalisnus und Semiotics. Londýn : Routledge, 1992.
Hawkes, Terence: Strukturalismus a sémiotika. Brno : Host 1999. (preložila: Oľga Trávničková)
Hodrová, Daniela: ...na okraji chaosu... Poetika díla 20. století. Praha : Torst, 2001.
Lévi-Strauss, Claude: La pensée sauvage. Praha : Československý spisovatel, 1971.
Lévi-Strauss, Claude: Myšlení přírodních národů. Praha : Československý spisovatel, 1967. (preložil: Jiří Pechař)
Lévi-Strauss, Claude: Mýtus a význam. Bratislava : Archa, 1993.
Lévi-Strauss, Claude: Anthropologie structurale. Libraire Plon, 1958 et 1974.
Lévi-Strauss, Claude: Štrukturálna antropológia. Bratislava : Kalligram, 2000. (preložil Martin Kanovský)
Michalovič Peter, Minár Pavol: Úvod do štrukturalizmu a postštrukturalizmu. Bratislava : Iris, 1997.
Mukařovský, Jan: Studie z estetiky. Praha : Odeon, 1996.
Nünning, Ansgar: Metzler Lexikon Literatur- und Kulturtheorie, Ansätze- Personen – Grundbergriffe. Herausgegeben von Angsar Nünning, Stuttgard 2001. Lexikon teorie literatury a kultury (ed. Jiří Trávníček a Jiří Holý), Brno, Host 2006.
Od iniciatívy k tradícii (ed. Matejov, Fedor, Zajac, Peter). Brno : Host, 2005.
Pavel, Thomas, G: Fictional Worlds. Cambridge : Harvard University Press, 1986.
Pavel, Thomas, G: Fikční světy. Praha : Academia, 2012.
Piaget, Jean: La Structuralisme. Paris : Presse Universitaires de France 1968.
Piaget, Jean: Štrukturalizmus. Bratislava : Pravda 1971. (preložil: Milan Zigo)
Saussure, Ferdinad de: Cours de linguistique générale. Pariž . Édition critique prépareé par T. de Mauro 1972.
Saussure, Ferdinad de: Kurs obecné lingvistiky. Praha : Academia, 1996. (preložil: František Čermák).
Slovník novější literární teorie. Glosář pojmů. (ed. Müller, Richard a Šidák, Pavel). Praha : Academia, 2012
Struktura a smysl literárního díla. Praha : Československý spisovatel, 1996.
Teória literatúry. Výber z „formálnej metódy“ (ed. Bakoš, Mikuláš). Bratislava : Pravda, 1971.

<< späť