Štruktúra
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
Struktur (D)
Explikácia pojmu
Štruktúry sú nutnými podmienkami existencie autopoiézy
každého systému. Obmedzujú rozsah prepájania operácií systému a sú
zodpovedné zároveň za nárast vnútornej komplexnosti systémov. Pojem štruktúra
sa teda vzťahuje na selekciu vzťahov medzi prvkami, ktoré sú systemicky
akceptované.
Systém musí operovať, aby mohol produkovať a aplikovať
svoje štruktúry. Štruktúry pritom sú a zostávajú opismi pozorujúceho
systému. Preto Luhmann uvádza nasledujúce konštatovanie: „Štruktúry sú
očakávania týkajúce sa prepojenia operácií...“[1] (Luhmann 2004,103)
Hoci systémy bez štruktúr neexistujú, teda hoci
štruktúry môžu byť vždy len štruktúrami nejakého systému, tieto dva pojmy
označujú dva úplne odlišné fenomény. Zatiaľ čo prvky systému sú operácie, ktoré
sa ako také musia neustále reprodukovať, štruktúry predstavujú kondenzáty,
ktoré vznikajú opakovaním rovnakého v rôznych kontextoch. Bez štruktúr by
systém nemohol vedieť, že je producentom vlastných operácií. Bol by konfrontovaný
s neurčitosťou operatívnych prepojení a bolo by vôbec nemožné rozvinúť
autopoiézu.
Maturana zaviedol pojem štruktúrne determinovaných
systémov (Maturana – Varela 1980), ktorý je v tomto kontexte dôležitý. Tento
pojem znamená, že každý element, ktorý
systém pozná a používa, je produktom daného systému bez vstupu elementov
(informácií) z prostredia. Tak napríklad obsah vedomia preto nemôže byť obsahom
komunikácie, teda myšlienky nemôžu byť prvkami komunikácie.
S odvolaním
sa na francúzskych štrukturalistov 50. a 60. rokov 20. storočia Luhmann
konštatuje nasledovné: „Štruktúry sú tiež podmienkami poznávania, nech je
poznávajúcim ktokoľvek, či už ide o vedu alebo o účastníkov sociálnych vzťahov,
v sociálnych sieťach, sociálnych skupinách, sociálnych systémoch atď.“ (Luhmann
2004, 324). Luhmannova skúsenosť s pojmom štruktúry vzhľadom na
štrukturalistickú paradigmu je, že tento pojem sa vyznačoval vlastnosťami ako
„relativita, relatívna stálosť vzťahov a celok ako podmienka poznania“ (Luhmann
2004, 324). Pritom Luhmann poukazuje na predpoklad, že v systéme existuje
štruktúra, ktorá nie je čistým odrazom diferencií prostredia, ale má
zovšeobecňujúce črty.
Z uvedeného
vyplýva, že Luhmann pojem štruktúry odvodzuje z tradície štrukturalizmu, ale
zároveň ju z nej výrazne vyčleňuje. Prvky systému a ich vzťahy nie sú
jednoducho dané, ale sú definované v kontexte systému, ktorý je v interakcii s
prostredím. Preto aj Jean Piaget definuje štruktúru ako systém transformácií:
„V prvom rade je štruktúra systémom transformácií, ktorý ako systém (na rozdiel
od vlastností prvkov) má svoje vlastné zákony a udržiava alebo obohacuje sa
prostredníctvom svojich transformácií bez toho, aby tieto pôsobili ponad jeho
hranice alebo aby si vyžadovali externé prvky. Stručne povedané, štruktúra
následne zahŕňa tri vlastnosti: celistvosť, transformáciu
a sebareguláciu.“ (Piaget 2015, neuvedená strana)
Pre
Piageta sú kľúčové dva pojmy: štruktúra a funkcia. Štruktúra sa skladá z
prvkov, ktoré podliehajú určitým zákonitostiam. Štruktúra sa podľa Piageta
reguluje sama a pozostáva zo systému transformácií. Štruktúry dáva do kontrastu
s dvoma funkciami: s asimiláciou a akomodáciou. Tieto sa následne spájajú
do celkového kognitívneho procesu ako adaptácia.
Podľa
J. Piageta, ako správne uvádza Pavel Matejovič, „idea štruktúry ako systému
transformácií sa takto dostala do vzájomnej spojitosti s konštruktivizmom
nepretržitého formovania, čím sa položil dôraz na jej dynamický charakter
[...]“ (Matejovič 2016, 130). Takáto „vzťahová“ definícia systému a prostredia
identifikuje prvky systémov ako udalosti dočasného charakteru, ktoré sú
kontextovo špecifické.
Iný
pohľad ponúkajú Maturana a Varela, keď zavádzajú pojem organizácie na
definovanie jednoty systému a odlišujú ho od pojmu štruktúry. Podľa ich
definície sa systémy realizujú prostredníctvom štruktúr, ale nie sú s nimi v
zhode. Inými slovami, tá istá organizácia sa môže realizovať prostredníctvom
rôznych štruktúr. Luhmann nadväzuje na toto uvažovanie, keď píše: „Je zrejmé,
že v systéme existuje štruktúra, ktorá nie je čistým odrazom diferencií
prostredia[2], ale vyznačuje sa
generalizáciami.“ (Luhmann 2004, 325) Štruktúry Luhmann opisuje ako očakávania
očakávaní (Erwartungserwartung[3]), ktoré selektujú
komunikačné a kognitívne udalosti, avšak na rozdiel od udalostí štruktúry
disponujú adaptívnymi vzormi poriadku.[4] Štruktúry sú podmienky
obmedzujúce rozsah prepojení operácií systému, a preto sú predpokladom
autopoiézy každého systému, teda obmedzujú možnosti rekombinácie prvkov:
„Realita štruktúry spočíva v jej citovanosti. [...] Aké štruktúry potom
vznikajú, aké sú potrebné, spomínané, opätovne použité alebo nepoužité, závisí
od vyvolania a uvádzania operácií v príslušnom systéme.“ (Luhmann 2004, 329)
Štruktúry
sa dajú teda definovať ako výbery výberov, ako úspešné opakovanie[5] istých mechanizmov
selekcie, pričom by sa dalo hovoriť aj o ich relatívnej (dynamickej)
stabilite – štruktúry zaručujú reverzibilitu výberov, hoci výbery ako udalosti
sú efemérne.[6]
Pomocou štruktúr možno určiť rozsah komplexnosti systému, inými slovami, jeho
identitu. Identita systému v tomto zmysle nie je konštituovaná vďaka stabilite
štruktúr, ale tým, že tieto štruktúry umožňujú prechod od jednej operácie k
druhej. Luhmann preto uvádza: „Nemá zmysel budovať koncept štruktúry tak, akoby
sa predpokladalo niečo nemenné [...]“ (Luhmann 2004, 327)
[1] „Strukturen sind Erwartungen in Bezug auf die Anschlussfähigkeit von
Operationen.“ (Luhmann 2004,103)
[2] Modelovanie
takéhoto pojmu štruktúry má za cieľ práve oddelenie systémov od ich
determinácie prostredím (porovnaj Luhmann 2004, 326ff.).
[3] Odkazy na tradíciu vo výskume
očakávania očakávaní porovnaj napr. u Luhmanna 1991a, poznámka 65, 411–412.
[4] Štruktúra organizuje výber vzťahov
medzi prvkami, ktoré sú v systéme povolené. Zatiaľ čo prvky systému sú efemérne
operácie, ktoré sa neustále reprodukujú, štruktúry kondenzujú a získavajú
relatívnu stálosť opakovaním stále rovnakého, avšak v rôznych udalostných
kontextoch (Luhmann používa pojmy kondenzácie a konfirmácie, ktoré preberá
v transformovanej podobe od Georga Spencera Browna z jeho práce Laws of Form). To ďalej
znamená, že identita systému zostáva v princípe zachovaná aj v tom
prípade, že sa menia jeho štruktúry, lebo tie sú výlučne produktom tohto
systému. V tomto duchu Luhmann uvádza: „Otázka teda znie, ako sa jedna
operácia dostane k ďalšej, nasledujúcej, a v tomto spočíva funkcia štruktúr.“
(Luhmann 2004, 329)
[5] Štruktúry sa zachovávajú, ak sa
opakujú v rôznych situáciách. V opačnom prípade sa nedá hovoriť, že sú
funkčné a systém ich eliminuje. Vďaka štruktúram si systém „pamätá“ isté
situácie pomocou abstrahovania udalostí, v ktorých tieto štruktúry boli
uplatnené. Systém sa učí a učí sa iba vďaka možnosti produkovať vlastné
štruktúry. Na úrovni udalosti sa o učení nedá hovoriť. Systém je ale
rekurzívny, a to sa týka aj genézy a zániku štruktúr. Pamäť teda
operuje v oboch smeroch – v smere zapamätávania a v smere
zabúdania. Luhmann preto konštatuje: „Pamäť si vie rovnako dobre pamätať, ako
aj zabúdať. Keby sme nevedeli zabudnúť, bože môj, aké zmätky by sme mali v
každej situácii. [...] Jednou z výhod tohto operačného poňatia štruktúry je v
istom zmysle rovnaké hodnotenie pamätania a zabúdania podľa operatívnych
nutností a potom narušenie tejto rovnováhy prostredníctvom určitých kultúrnych
vynálezov, ako je napríklad písmo...“ (Luhmann 2004, 330, 331)
[6] Podľa danej logiky je
nepredstaviteľné, aby sa štruktúry skladali zo vzťahov medzi prvkami systémov,
pretože prvky predstavujú udalosti bez trvania. Kontinuita systému je možná iba
vďaka diskontinuite jeho operácií. Inými slovami, štruktúra a systém nie sú
v súlade, resp. nie sú totožné. Prvkami sociálnych systémov sú
operácie, teda komunikácie, zatiaľ čo štruktúrne prvky predstavujú očakávania.
Zánikom udalosti (komunikácie) by zanikli všetky vzťahy medzi prvkami a s nimi
celý systém. Naopak, štruktúry sa generujú, ak je daná možnosť generalizovať
ich identitu nad rámec konkrétnej udalosti. Problematika identity sa priamo
dotýka rekurzivity a otázky. Luhmann sa v zmysle princípu rekurzivity
pýta: „Nemusíme už mať identitu, aby sme sa mohli identifikovať?“ (Luhmann
2004, 331)
Bibliografia
Luhmann, Niklas. 1991. Soziale Systeme. Grundriß einer allgemeinen Theorie. 4. Auflage, Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Luhmann, Niklas. 1998. Die Gesellschaft der Gesellschaft. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Luhmann, Niklas. 2004. Einführung in die Systemtheorie, ed. by Dirk Baecker, 2. Auflage, Heidelberg: Carl-Auer-Systeme Verlag.
Matejovič, Pavel. 2016. „Štrukturalizmus a postštrukturalizmus.“ In Podoby literárnej vedy, ed. by Roman Mikuláš a kol., 124–136, Bratislava: VEDA.
Maturana, Humberto R., Francisco J. Varela. 1980. Autopoiesis and Cognition: The Realization of the Living. Dordrecht. D. Reidel Publishing Company.
Maturana, Humberto R., Francisco J. Varela. 1984. Der Baum der Erkenntnis. Die biologischen Wurzeln menschlichen Erkennens. München: Goldmann.
Piaget, Jean. 2015. Der Strukturalismus. E-Book, 1. Auflage. In Schlüsseltexte in 6 Bänden, Jean Piaget, Band 5, unpaginiert, Klett-Cotta.