Strofa

Oblasti vedného poznania:

Autor:

Ekvivalent pojmu v iných jazykoch

Stanza, Strophe (En)

Explikácia pojmu

Strofou (slohou) nazývame vyššiu rytmickú jednotku básne skladajúcu sa z viacerých veršov, ktorá je zároveň významovou a intonačnou jednotkou a pravidelne sa v básni opakuje. Najmenšou strofou je dvojveršie, horná hranica strofy je štrnásť veršov v oneginovskej strofe. Strofa má bohaté variačné možnosti v dĺžke veršov, rytmickom spáde i rozložení rýmov. Ak sa strofa skladá z veršov, hovoríme o izosylabickej strofe, ak majú verše rôzny počet slabík, hovoríme o heterosylabickej strofe. Opakovanie posledného verša v strofe nazývame refrénom. Najznámejší refrén so svetovej poézii Nevermore použil Edgar Allan Poe v básni „Havran“. Väčšina ustálených typov strof je rýmovaná, rým však nie je nevyhnutným prvkom.                     

            Strofy môžeme deliť podľa počtu veršov na dvojveršie (lat. distich), terceto (tristich), kvarteto (tetrastich), kvinteto (pentastich), sexteto (hexastich), septeto (heptastich), okteto (oktastich) atď.

            Súčasná verzológia rozlišuje medzi strofou ako jednotkou s rovnakým počtom veršov (nazýva sa izometrická) a odsekom ako jednotkou s nerovnakým počtom veršov (nazýva sa hypermetrický).

 

Niektoré tradičné strofy

 

            V antickej poézii bolo bežné označovať typ strofy podľa ich tvorcov. Podľa starogréckej poetky Sapfo bola pomenovaná sapfická strofa, ktorá sa skladala z troch jedenásťslabičných veršov a jedného päťslabičného a bola nerýmovaná. Alkajská strofa je zasa pomenovaná po básnikovi Alkaiovi; má štyri časomerné verše, z toho prvé dva sú jedenásťslabičné, tretí deväťslabičný a štvrtý desaťslabičný. Antickou strofou je aj elegické distichon (žalospevné dvojveršie) skladajúce sa z hexametra a pentametra. V našej poézii ho využil Ján Kollár v „Předzpěve“ Slávy dcery. Tercína sa skladá z troch desaťslabičných veršov (alebo jedenásťslabičných pri ženskom zakončení) vzostupného spádu, pričom prvý a tretí verš predchádzajúcej strofy sa rýmuje s druhým veršom nasledujúcej strofy. Štruktúra tercíny umožňuje členiť myšlienku podľa triadickej schémy téza, antitéza, syntéza. Pochádza z Provensálska, odkiaľ prešla do talianskej renesančnej poézie (Dante Alighieri ňou napísal Božskú komédiu). Ritornel je trojveršová strofa lyrického obsahu s voľným metrom a rýmovou schémou aba, najčastejšie so ženskými rýmami. Baladická strofa (ballad stanza) je štvorveršová strofa anglických ľudových balád s rýmovou schémou abcb. Chaucerovská strofa (rhyme royal), pomenovaná podľa jej zakladateľa, anglického básnika Geoffreyho Chaucera, je sedemveršová strofa písaná päťstopovým jambom s rýmovou schémou ababbcc.  Ottava rima sa nazýva osemveršová strofa talianskeho pôvodu, používa takisto päťstopový jamb so schémou abababcc. Triolet je lyrická forma básní duchaplného, epigramatického obsahu; tvorí ju jedna osemveršová strofa s osemslabičnými veršami spojenými dvoma rýmami (AbaAAbAB). Prvý verš sa opakuje tri razy, druhý dva razy. Spenserovská strofa, nazvaná po anglickom básnikovi Edmundovi Spenserovi, je deväťveršová strofa s rýmovou schémou ababbcbcc; osem veršov používa päťstopový jambický verš, posledný verš je alexandrín. Tvorcom oneginovskej strofy je ruský básnik Alexander Sergejevič Puškin, ktorý ju použil vo svojom veršovanom románe Eugen Onegin. Strofa obsahuje štrnásť veršov rozdelených na tri štvorveršia, z ktorých má každé iné rozloženie rýmov (v prvom je striedavý, v druhom združený a v treťom obkročný), a záverečného združene rýmovaného dvojveršia.

Bibliografia

Andričík, Marián. 2015. Kapitoly z teórie literatúry. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika. 154 s.
Sabol Ján. 1983. Teória literatúry. Základy slovenskej verzológie. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika. 190 s.
Couper-Kuhlen, Elizabeth. 1986. An Introduction to English Prosody. London: Edward Arnold Publishers, Ltd. 240 s.
Gasparov, Michail Leonovič. 2010/2012. Nástin dějin evropského verše. Praha: Dauphin. 424 s.
Hrabák, Josef. 1970. Úvod do teorie verše. Praha: Státní perdagogické nakladatelství. 260 s.
Ibrahim, Robert – Plecháč, Petr – Říha Jakub. 2013. Úvod do teorie verše. Praha: Filip Tomáš – Akropolis. 160 s.
Krausová, Nora. 1976. Vývin slovenského sonetu. Bratislava: Tatran. 160 s.
Pavera, Libor – Všetička, František. 2002. Lexikon literárních pojmů. Olomouc: Nakladatelství Olomouc. 424 s.
Plecháč, Petr – Kolár, Robert. 2017. Kapitoly z korpusové versologie. Praha: Filip Tomáš – Akropolis. 136 s.
Sabol, Ján. 1979. „Vzťah zvuku a významu a jazyková komunikácia“. Kultúra slova, roč. 13, č. 9, s. 293 – 399.
Šafárik, Pavol Jozef – Palacký, František. [1818] 1961. Počátkové českého básnictví, obzvláště prozódie. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied. 148 s.
Štraus, František. 2003. Základy slovenskej verzológie. Bratislava: Literárne informačné centrum. 250 s.
Timofejev, L. I. – Turajev, S. V. 1981. Slovník literárnovedných termínov. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 304 s.
Valček, Peter. 2006. Slovník literárnej teórie. Bratislava: Literárne informačné centrum. 352 s.
Vlašín, Štěpán. 1977. Slovník literární teorie. Praha: Československý spisovatel. 472 s.
Žilka, Tibor. 2006. Vademecum poetiky. Nitra: Filozofická fakulta UKF. 438 s.

<< späť