Stratégie textu

Stratégie textu 

(pozri aj Teória estetického pôsobenia)

Stratégie textu riadia vo forme akceptovaných procedúr (accepted procedures) podiel čitateľa na konštituovaní estetického predmetu. Ide o recipročné vzťahy segmentov repertoáru vo svojej bipolarite (ich usúvzťažnenie v rámci estetického predmetu v konfrontácii s ich pôvodným prostredím, teda v celej ich fiktívnej funkcionalite). Stratégie organizujú jednak vzťahy medzi elementmi repertoáru medzi sebou, ako aj vzťahy medzi repertoárom a čitateľom, ktorý má za úlohu konštituovať ekvivalenčný systém. Toto hrubé členenie druhov stratégií ešte nič nevypovedá o tom, aké typy organizácie môžeme v texte vôbec predpokladať a ako ich nazvať. Vieme len, na akom princípe je založená ich funkcia. Vieme takisto, ako sa tento ich funkčný princíp premieta do procesu čítania. Tento funkčný princíp môžeme voľne nazvať perspektivizácia.

Iser formuluje typy perspektív. Rozlišuje perspektívu rozprávača, postáv, deja (plot) a čitateľskej fikcie. Ide tu konkrétnejšie o vnútorné perspektívy textu, o horizontálnu organizáciu textu:

„Túto konšteláciu nazývame vnútornou perspektivikou textu, aby sme ju odlíšili od perspektivického náhľadu, ktorý otvára text voči vzťažným systémom jeho prostredia. Vnútorná perspektivika tvorí rámec pre kombinácie selektovaných prvkov. [...] Mala by sa nazývať [...] štruktúra témy a horizontu. [...] Preto sa napokon jednotlivé perspektívy: rozprávač, protagonisti, dej a fikcia čitateľa [...] nemôžu rozchádzať.“ (Iser 1976:163-164)

Iser okrem toho diferencuje modalitu vzťahov vnútorných perspektív textu. Vymedzuje kontrafaktické, opozičné, stupňovité a sériové usporiadanie vnútorných perspektív a prikladá podrobný popis jednotlivých typov. (Iser 1976:171-174)

Barthes hovorí v podobných súvislostiach o organizácii (Barthes 1988:106),  o spôsoboch, čo robí z naratívneho textu viac ako len sumu jeho viet (Barthes 1988:106). Podľa neho sa naratívny text dá opísať na jeho jednotlivých úrovniach, horizontálne vo vzťahoch jedného druhu a vertikálne (pozri Organizácia textu). Pre svoju teóriu úrovní preto rozlišuje dva typy vzťahov, resp. dva typy korelácie, distribučnú, ktorá zodpovedá horizontálnej organizácii textu a jeho stratégiám, a integračnú, ktorá vytvára väzby k elementom kolektívnej pamäte a zodpovedá tak repertoáru (Barthes 1988:107).

Takéto členenie zatiaľ nič nehovorí o organizácii interakcie elementov repertoáru textu a čitateľa. Chýba mu atribút perspektívy.

Pre teóriu estetického pôsobenia môže byť zaujímavý pojem sekvencia, ktorý Barthes uvádza v zmysle Clauda Bremonda. Barthes ju definuje takto: „Sekvencia je logická následnosť jadier, ktoré sú navzájom prepojené reláciou solidarity.“ (Barthes 1988:118)

Ide o vzťah, kde korelujú dva segmenty (preto solidarita). Sekvencie tvoria štruktúru „punctus contra punctum“. Barthes uvádza, že štruktúra poviedky je medzera (Fuge). V podstate by mohlo ísť o konkurenčný pojem Iserovho prázdneho miesta. Nie je to však tak. Barthes nevenuje štruktúre funkcionálnej úrovne, o ktorej sa zmieňuje, že tvorí vlastne medzeru (Fuge), dostatočnú pozornosť. (Barthes 1988:121,132). Poznamenáva však: „Čo sa dá rozdeliť, dá sa aj naplniť. Uvoľnené funkcionálne jadrá obsahujú medzipriestory, ktoré sa dajú takpovediac neobmedzene naplniť.“ (Barthes 1988:133)

Barthes nemá na mysli styčné body sekvencií, ale priestor, ktorý ich vytvára. Dystaxia je podľa neho riadiacim článkom horizontálnej lektúry (Barthes 1988:135). Distorzia, resp. porucha, skreslenie logickej postupnosti, narušenie kauzalít atď. je zodpovedná za udržiavanie kontaktu s čitateľom: „[...] (distorzia) má očividne fátickú funkciu“ (Barthes 1988:133)

Iser považuje za hlavný podnet konštitučnej aktivity čitateľa tzv. prázdne miesto. Prázdne miesta sa dajú identifikovať tak v množine repertoáru textu, ako aj v stratégiách. 

Pre syntagmatickú a paradigmatickú negáciu ako druhý veľký podnet konštitučnej aktivity nejestvuje dôvod bližších špecifikácií. Buď sa negácia vzťahuje na segmenty repertoáru, v prípade primárnej negácie na syntagmatickej osi, alebo sa vzťahuje na kognitívne aktivity čitateľa, na jeho predstavy, v prípade sekundárnej negácie na paradigmatickej osi (Iser 1976:328).