Stilnovizmus

Stilnovizmus je využívanie poetiky a ideálov “sladkého nového štýlu” v básnickej reči. “Sladký nový štýl” je básnické hnutie, ktoré sa zrodilo v Bologni v šestdesiatych rokoch 13. storočia a dosiahlo najvyšší stupeň rozvoja vo Florencii  v rokoch 1280 až 1310. Hoci je to čisto taliansky literárny jav, jeho význam pre rozvoj svetovej literatúry je nesporný. Prispel k rozvoju sicílskej básnickej školy na dvore Fridricha II. a vytvoril pôdu pre Petrarcovu poéziu, ktorá v priebehu 15. storočia vyústila do petrarkizmu, európskeho literárneho javu, ktorý vniesol rozmanité stimuly do mnohých národných európskych literatúr, ktoré v nich doznievali ešte v časoch literárnej moderny. Nový štýl priniesol do  do sicílskej a trubadúrskej poézie radikálnu zmenu, hoci sa to tak na prvý pohľad vôbec nemusí javiť, pretože tieto literárne smery sa venovali téme lásky podobne ako Dolce stil nuovo. Literárna obec sa vo všeobecnosti zhoduje na tom, že ako prvý definoval Dolce stil nuovo Dante v slávnych veršoch z Očistca XXIV vv. 49-62. Uvedomuje si novátorstvo tohto nového štýlu, ktoré podľa neho pramení v tom, že autori sa väčšmi približujú k ľúbostnej téme a ospevujú lásku ako prameň zušľachtenia duše. Ak je pravda, že stilnovizmus sa nezaoberá politicko-občianskymi témami prítomnými v sicílskej a toskánskej škole, tvrdiť, že sladký nový štýl výrazne obnovil spôsob spracovania ľúbostnej látky je diskutabilné. Témy duchovnej, nie zmyselnej lásky, ľúbostný cit ako princíp duchovného pozdvihnutia a priblíženia k bohu neboli v skutočnosti novátorské, prínos stilnovizmu spočíva skôr v tom, že kládol dôraz na lásku ako princíp  vedúci k cnosti. V každom ušľachtiľom srdci sa ukrýva cnosť, ktorú prebúdza k životu láska, láska je najúčinnejší nástroj, akým sa priblížiť k bohu, takáto láska je bohu milá, nie je hriešna a nemusí byť ospravedlňovná. Nový pohľad na lásku priniesla mentalita nového rodiaceho sa meštianskeho sveta, podľa ktorej princíp pokrvnej šľachetnosti a princíp lásky šľachtica k dáme chápaný ako vzťah vazala k pánovi je nahradený šľachetnosťou chápanou v zmysle duchovnom. Ide o výnimočnú citlivosť jedincov, ktorí dokážu lásku prijať ako životný princíp a konaním prostredníctvom lásky vedia uskutočniť vlastnú ľudskosť v najúplnejšej miere. Úvahy o duchovnosti lásky budú neskôr prehlbovať petrarkisti a opierať sa pritom budú o filozofické kategórie renesančného platonizmu.

Stilnovizmus priniesol nové prvky aj v štylistickej rovine, vyznačuje sa odmietaním silných tónov, v porovnaní s toskánskou školou dáva prednosť jemnej tonalite, ktorú dosahoval premyslenou voľbou slov. Stilnovizmus využíval jednoduché básnické formy a vyhýbal sa príliš zložitým a vyumelkovaným štylistickým prostriedkom.