Sonet

Sonet je uzavretá básnická skladba, je to vzor celkového rytmického usporiadania básnického textu. Jeho pôvod sa viaže k počiatkom talianskej literatúry, preto ho zaraďujeme medzi tzv. „prvotné formy“ (Gorni 1993). Zrodil sa v Taliansku a tešil sa veľkej obľube v európskej renesančnej literatúre najmä v línii petrarkizmu (petrarkizmus) a tiež v 18. storočí v období neoklasicizmu a počas romantizmu, pričom jeho forma zostala v zásade rovnaká. (o vývoji sonetu od počiatkov až do moderných čias v Taliansku a v Európe predovšetkým v anglickej literatúre por. Spiller 2005 [1992]; pre 19. storočie por. Phelan 2005).

Taliansky výraz sonetto je odvodený z provensálskeho slova sonet, ktorý má pôvod v latinskom výraze sonus (zvuk) a označoval zhudobnenú poéziu. S týmto významom sa stretávame prvý krát v Taliansku v tvorbe Rinalda d’Aquina, básnika Sicílskej školy. Sonet vznikol z potreby vytvoriť krátku metrickú skladbu, ktorá by sa dala využiť namiesto dlhej kancóny. Tento metrický žáner sa mohol vhodne využiť v prípade keď si básnici vzájomne vymieňali listy pri príležitosti tzv. „tenzoni“, čiže spory. Podľa literárnych kritikov básnikov Sicílskej školy inšpirovala tzv. cobla esparsa pôvodom z provensálskej poézie, ktorá zohrávala rovnakú funkciu a pozostávala z jednej samostanej strofy kancóny. Sonet sa od začiatku odlišuje od cobla esparsa tým, že cobla mala premenlivú schému, čo bolo typické pre kancóny, kým sonet mal od začiatku pevnú formu (Magro – Soldani 2017, 24). sonet bol tiež oznčený ako „prvá pevná básnická forma európskeho básnického umenia“ (Di Girolamo 2008, LXXVII).

Moderná kritika (od Contini 1970 [1951], 176) zdôrazňuje, že práve v kontexte sicílskej školy došlo k oddeleniu hudby a vysokej poézie. Od obdobia jej pôsobenia veľká časť talianskych autorov vysokej poézie skladalo len slovné texty, kým hudobný doprovod, ktorý nebol potrebný, ostal v rukách profesionálnych hudobníkov.

Až v druhej polovici 13. Storočia nájdeme sonet v podobe, ako ho chápeme dnes, ale tentoraz v Toskánsku v tvorbe  Guittona d’Arezzo, Chiara Davanzatiho, v popisoch k obrázkom v rukopisoch nelle didascalie dei manoscritti, v Danteho  Vita nova (Novom živote)  (Magro – Soldani 2017, 21).

Podľa základnej schémy sonet pozostáva zo 14 veršov (v talianskej literatúry sú to takmer vždy jedenásťslabičníky) usporiadaných do dvoch štvorverší a dvoch trojverší, pričom rýmová štruktúra dodržiava presnú schému. V pôvodnom znení sonet tvorí prvá časť zložená z ôsmych jedenásťslabičníkov so striedavým rýmom ABABABAB a druhá časť zo šiestich jedenásťslabičníkov s rýmom CDECDE o CDCDCD.

Koncom 13. Storočia sa začali objavovať rôzne varianty základnej schémy, ako napríklad obkročný rým ABBA ABBA v prvom štvorverší.  Ešte viac variantov sa využívalo v trojverší. Napríklad CDC CDC, CDD DCC, CDD CDD, CDE ECD, CDE CDE (obľúbený u F. Petrarcu), CDE DEC a zriedkavo CDE EDC. Včasti dvoch štvorverší bol menší počet možností: Petrarca využíva aj rýmové spojenie ABAB BABA o ABAB BAAB. Samotná metrická štruktúra sonetu získavala mnoho rozličných podôb (k francúzskym a anglickým variantom pozri: Fuller 1984 [1972]). V sonete tzv. caudato k dvom tercínam je pridaná tzv. coda pozostávajúca z jedného alebo dvoch jedenásťslabičníkov alebo z jedného sedemslabičníka a dvoch jedenásťslabičníkov. Ak sa coda opakuje, sonet sa označuje výrazom sonettessa. Táto metrická skladba sa tešila veľkej obľube najmä v hravej poézii 16. Storočia. Dvojitý sonet sa vyznačuje tým, že po každom nepárnom jedenásťslabičníku v dvoch štvorveršiach a po každom párnom jednásťslabičníku v dvoch trojveršiach vložíme sedemslabičník, ktorý sa rýmuje s predchádzajúcim veršom. Ak sedemsalbičník vložíme po prvom jednásťslabičníku v dvoch tercínach, hovoríme o sonete tzv. rinterzato. Bežný alebo zmiešaný sonet predstavuje striedanie jednásťslabičníkov a sedemslabičníkov v 14 veršovej skladbe. Menší sonet je zložený z kratších veršov ako jednásťslabičník. V prvých storočiach odkedy sa stretávame s touto básnickou skladbou, sa vyskytoval zriedkavo, no bol obľúbený napríklad u Gabriele D´Annunzia (Treccani).