Sociológia literatúry

Literárnovedný smer zaujímajúci sa o neliterárne aspekty literatúry, o vzťahy medzi literárnymi dielami a spoločnosťou. Literárna sociológia skúma literatúru ako sociálny fenomén. V tejto súvislosti sa otvárajú dve podoblasti. Literárna sociológia ako disciplína literárnej vedy sa zaujíma o spoločensky relevantné obsahy vpísané do literárnych diel. Literárna sociológia ako disciplína sociológie skúma podmienky produkcie a recepcie, spracovania a sprostredkovania literatúry ako spoločenského fenoménu. Literárna veda sa zo sociologického aspektu zaoberá otázkami sociológie autora (charakteristikami tohto povolania), venuje sa otázkam hospodárskej situácie autora, jeho spoločenskému pozadiu a štatútu, získava sociálno-ekonomické fakty. Ďalej sa môže koncentrovať na spoločenský význam literatúry, na literárne texty, v ktorých sú vpísané spoločenské idey. Môže skúmať vplyv literatúry na spoločnosť. Na periférii literárnej sociológie stojí tzv. sociológia knihy.[i] Literárna sociológia sa pre takúto primárnu divergenciu aj terminologicky člení na literárnu sociológiu v užšom (prvom) zmysle a sociológiu literatúry.

Literárna sociológia sa venuje niekoľkým hlavným oblastiam: sociológii literárnej produkcie, sociológii literárneho diela, sociológii literárnej recepcie, ale aj sociológii literárneho poľa, resp. komunikačného systému literatúry, ktorá tieto tri oblasti spája. 

 ---

V literárnej sociológii dlho dominoval pozitivistický prístup s teóriou sociálneho prostredia. Ako spoločnosť sa označovalo všetko, čo autora priamo obklopovalo, jeho triednu príslušnosť, jeho ekonomické a sociálne pomery. Literárne dielo sa chápalo ako produkt sociálneho vedomia autora.

Sociológia literatúry sa neskôr etablovala v diskurznom priestore sociológie umenia. V nemeckom prostredí zásadne ovplyvnili literárnu sociológiu od polovice 20. rokov 20. storočia sociologické štúdie Karla Mannheima a jeho koncept sociológie poznania (Wissenssoziologie). Literárna sociológia sa vnímala primárne ako disciplína sociológie (sociológia literatúry) prirodzene narábajúca s inštrumentáriom empirického výskumu. Preferované témy z oblasti sociálnej komunikácie literatúry boli výskum kultúry čítania, distribúcia kníh, úloha literárnych inštitúcií a pod. (pozri Hans Norbert Fügen 1968, 1971, 1994).

Hans Norbert Fügen (1964) sa pokúša zabezpečiť vedeckosť sociologickej metódy tým, že rozlišuje hodnotenie a opis. Ako predmet výskumu literárnej sociológie pripúšťa iba „hodnotové postoje“, to znamená, že by sa malo sociologicky opísať a klasifikovať len to, aké hodnotové postoje mali autori. Vedec by si nemal namýšľať, že dokáže alebo je kompetentný rozhodovať o týchto hodnotových predstavách a zaujať nejakú hodnotiacu pozíciu, Fügen to považuje za nevedecké. Najdôležitejšiu úlohu literárnej sociológie vidí v zodpovedaní otázky, ako sa správa autor voči svojmu sociálnemu prostrediu. Fügen rozlišuje tri typy autorov: spoločensky konformného, takého, ktorý spoločnosti oponuje a napokon takého, ktorý je spoločnosti odvrátený. Fakt, že znalosť spoločenskej pozície autora je pre pochopenie literatúry dôležitá, nespochybňuje žiaden literárny vedec, Fügena však nezaujímajú literárne diela, ale sociálne dianie v systéme literatúry.

Sociológia literatúry reagovala na koncept imanentnej interpretácie, teda hermeneuticko-fenomenologické smerovanie literárnovedných výskumov, ktoré literárnovednú scénu dominovalo od skorých 50. rokov až do konca 60. rokov 20. storočia. Pod vplyvom francúzskeho sociológa Pierra Bourdieua sa empiricky orientovaná literárna sociológia začína venovať problému konania v systéme literatúry, tematizujú sa procesy, ako je napr. tvorba literárneho kánonu.

V 60. rokoch 20. storočia implementovala literárna sociológia aj marxistické prístupy. Hlavne pod vplyvom Georga Lukácsa sa v západných krajinách začala etablovať marxistická literárna veda sčasti v opozícii k recepčnej estetike a empirickému výskumu čítania.

Marxistická teória sa pokúšala opísať literatúru ako reflexnú plochu a výraz skúseností v rámci danej epochy, a ako súčasť ekonomicky determinovanej nadstavby spoločenských systémov. Marxistické pozície predstavujú klasickú literárnu sociológiu. Karl Marx a Friedrich Engels vnímali literatúru ako súčasť priestoru vzájomnej spätosti medzi základňou a nadstavbou. Literárna sociológia predstavuje v rámci neomarxistickej literárnej vedy nástroj analýzy ideológií materializovaných v literárnych dielach. Hlavne v 60. a 70. rokoch 20. storočia zaznamenáva marxistická literárna veda rozkvet. V tomto období vzniklo mnoho literárnovedných prác k sociálnym dejinám literatúry. Typickými predstaviteľmi tohto smeru sú Georg Lukács, Theodor W. Adorno, Lucien Goldmann, Ernst Fischer, Christopher Caudwell, Antonio Gramsci, Karl Mannheim a i. Marxistická teória nereflektuje sociálne vedomie indivídua, skúma celý konglomerát spoločenských síl, vychádza z celospoločenských štruktúr a sociálne prostredie je iba jedným z možných faktorov.

Literárna veda reflektuje dôležité posuny v teoretickej sociológii, predovšetkým v prácach Pierre Bourdieua a Niklasa Luhmanna. Výhodou takýchto teoreticky ukotvených prístupov je, že dokážu dosiahnuť vyšší stupeň všeobecnosti a obsiahnuť širšie aspekty sociálnych procesov. Prirodzene ide o radikálne redukcie, ako napríklad Marxov dualizmus základne a nadstavby alebo Luhmannov princíp autopoiesis alebo pojem komunikácie. Úlohou teórie však nie je ponúkať riešenia, ale formulovať problémy a nastoľovať otázky.

V tejto súvislosti sa vynára  mnoho metodologických problémov, pretože vzťahy medzi literatúrou a spoločnosťou majú nespočetné podoby. Zároveň to znamená, že nejestvuje jedna platná metóda, ale metodologický pluralizmus, ktorý sa konkretizuje vzhľadom na špecifikáciu predmetu. Oprávnene sa pýtame, o aký druh súvislosti medzi literatúrou a spoločnosťou ide a z akých diferenciácií, resp. selekcií máme v praktickej práci vychádzať. Problém začína byť pálčivý vtedy, keď literárnu sociológiu nechápeme v pozitivistickom zmysle,  chceme prekonať kauzálnu lineárnosť vzťahov ekonómie ako príčiny a literatúry ako dôsledku a chceme skúmať vzájomné vzťahy literatúry a spoločnosti.

V nadväznosti na É. Durkheima sa analyzujú symbolické reprezentácie sociálnych skupín. V súvislosti so sociológiou poznania dochádza neskôr k zmenám v sociologicky motivovaných prístupov k literatúre (E. Cassirer, E. Panofsky, E. Auerbach, A. Hauser a i.)  Literárny vedec sa má v tomto zmysle snažiť odkryť aj to, čo nepatrí k bezprostrednému prostrediu autora, ale  implikuje všetky fakty sociálno-ekonomického sektora.

Marxistická literárna veda definuje svoj predmet výskumu ako dialektický moment celospoločenského procesu. Ako konštrukt poznania patrí literatúra primárne ideologickej nadstavbe, ktorá samozrejme aktívne reaguje na ekonomické (nevyh)nutnosti. Táto idea vychádza z historického materializmu, ako ho Marx predstavil v predslove knihy Ku kritike politickej ekonómie (slov. vyd. Karol Marx: Ku kritike politickej ekonómie. Bratislava : Epocha 1969.) (Zur Kritik der politischen Ökonomie, 1859), kde píše, že nie vedomie človeka určuje jeho bytie, ale naopak, že spoločenské bytie určuje individuálne vedomie. Znamená to, že všetky atribúty duševného života sú závislé od spoločenských podmienok.

V literárnovednej práci ide v prvom rade o demonštráciu tézy, že estetické fenomény sú spoločenskými fenoménmi, že majú materiálne pozadie. Často sa ozývajú kritické hlasy, že sa literárna sociológia zaoberá len obsahom literatúry. Georg Lukács však dokázal, že to tak celkom nie je,  keď sa pokúsil  o tzv. sociológiu literárnych foriem: „Nové štýly, nové spôsoby stvárnenia nikdy nevznikajú z imanentnej dialektiky umeleckých foriem, aj keď vždy nadväzujú na predchádzajúce/minulé formy a štýly. Každý nový štýl v jeho spoločensko-historickej nutnosti vyrastá zo života, je nutným výsledkom spoločenského vývoja.“ (1971, 111) Znamená to, že formy a štýly literatúry môžu byť rovnako ako jej obsah predmetom sociologického výkladu, takisto je možná sociológia literárnych žánrov. Lukács upozornil na jeden moment sociologického výskumu, a to moment hodnotenia, ktorý vo väčšine uvedených modelov absentuje a ktorý je sociologickej metóde imanentný, resp. je v nej prirodzene prítomný. Ako východisko hodnotenia máme nejaké hodnotové predstavy, podľa ktorých sa isté spoločenstvo orientuje. Môžu sa týkať tak obsahu, ako aj estetických vlastností textov.

Na G. Lukácsa nadväzuje napr. aj Lucien Goldmann (1966, 1970) svojím genetickým štrukturalizmom, ktorý sleduje súvislosti medzi triednym vedomím a štruktúrou literárnych konvencií. V literárnom diele vidí prejav uvedomenia si kolektívneho zmýšľania a možnosť vysvetliť, akým smerom sa istá spoločenská skupina vo svojom správaní, zmýšľaní a cítení uberá. Táto pozícia medzi štrukturalizmom a marxizmom sa odráža aj v terminologickom aparáte jeho literárnovedných analýz. Jeho genetický štrukturalizmus je postavený na hypotéze, že všetko ľudské konanie je súčasťou dejinného procesu zacieleného na kreovanie racionálnej štruktúry zmyslu. Prívlastok genetický pritom znamená, že konkrétny historický subjekt je v konkrétnom historickom okamihu pôvodcom takejto štruktúry zmyslu. Na jednej strane sa Goldmannov štrukturalizmus líši od formalisticky orientovaného štrukturalizmu. Na druhej strane sa genetický štrukturalizmus odlišuje aj od psychoanalytických prístupov a snaží sa situovať literárne dielo do spoločenských a dejinných kontextov. Je spojený s pojmom „sujet transindividuel“, ktorého vedomie nemá autonómny status a existuje iba ako štruktúra vedomia kolektívu, resp. viacerých subjektov, ktoré sú involvované  do istého druhu konania, resp. participujú na istej oblasti aktivít. Ich konanie má  viac či menej bezprostredne spoločenskú relevanciu. V tomto momente vstupuje do hry jeho pojem „vision du monde“ (nazerania na svet, Weltbild, Sicht der Welt, Weltanschauung) čo nemôže byť produktom indivídua, ale iba spoločenských skupín. Pojem „vision du monde“ predstavuje pomerne koherentný systém uvažovania voči spoločensky a historicky variabilným procesom. Tento systém reprezentuje istú spoločenskú skupinu alebo triedu a prejavuje sa v kultúrnych fenoménoch, ako je filozofia alebo literatúra.  

Literárna sociológia získala hlavne v 70. rokoch 20. storočia silné impulzy z politicko-emancipačných ideí Frankfurtskej školy. Ide o takzvanú kritickú literárnu vedu (Kritische Literaturwissenschaft), ktorá sa odvoláva na práce Georga Lukácsa (1961), Theodora W. Adorna (1970), Herberta Marcuseho (1965) a Waltera Benjamina (1972). Dôležitým predstaviteľom tejto línie je Peter Bürger (1974, 1975, 1979). Jeho práce, ako aj práce mnohých iných, vychádzajú z učenia Jürgena Habermasa (1968). Kritická teória[ii] sa snaží pochopiť konanie a myslenie človeka v rámci sociálno-ekonomických podmienok, ktoré sú historicky variabilné. Teória literatúry, ako to formuluje Peter Bürger, nie je teóriou literárneho diela, ale teóriou kultúry. Tento koncept definuje kategóriu inštitúcie umenia. Pomocou tejto kategórie sa snaží identifikovať vzťah produktov ducha v ich ideologickom zámere k sociálnym a ekonomickým podmienkam. Literatúra sa už nechápe ako priestor, kde sa odzrkadľuje spoločenská skutočnosť, ale je produktom/prejavom spoločenských podmienok.

Vychádzajúc z učenia Herberta Marcuseho Peter Bürger prenáša marxistický model kritiky ideológie na literárne texty. Kritika ideológie obsahuje vzťah ideologického objektu a spoločnosti v analógii vzťahu produktu k produkčným podmienkam. Spoločenské podmienky sa sprostredkovane vpisujú do produktu. Podľa Bürgera je predpokladom funkčnosti literatúry práve jej štatút nezávislosti, autonómnosti ako kultúrnej inštitúcie. Bürger zastáva názor, že umenie výskumu nie je objektívne prístupné, a dá sa sprístupniť len prostredníctvom danej ideológie umenia.

Aj Umberto Eco, a napokon, aj francúzsky filozof a nasledovateľ Louisa Althussera Michel Pêcheux, ktorý je známy hlavne ako predstaviteľ smeru analýzy diskurzov, sa snažili identifikovať štruktúry ideológií na podklade jazykových/diskurzívnych štruktúr. Eco skúma jazykovú štruktúru ideológie. Svoj prístup k problematike predstavuje v štúdii „Semiotika ideológií“[iii].  Ideológiu chápe ako diskurz, resp. ako naratívnu štruktúru, v ktorej sa prejavujú kolektívne záujmy. V prvom rade ide o otázku, akým spôsobom sa ideológia prejavuje v literatúre, resp. v literárnovednej praxi.

Z uvedeného je zrejmé, že nie každá literárna sociológia je marxistická a nie každá literárna sociológia marginalizuje estetické aspekty literatúry. Pierre Bourdieu vyvinul teóriu literárneho poľa, podľa ktorej práve estetická výnimočnosť predstavuje sociálny postoj, ktorým autor indikuje svoje pozície v systéme literatúry, a tým relatívne k spoločnosti. Tento systém Bourdieu nazýva literárne pole, ktoré sa vo svojej genéze postupne autonomizuje voči vplyvom prostredia a generuje svoje vlastné normy, ktoré regulujú literárnu komunikáciu. Preto sa všetko, čo tento systém generuje, nedá priamo odvodiť z princípov iných systémov, napr. hospodárstva, politiky a pod. Bourdieuove práce (hlavne fr. Les règles de l'art. Genèse et structure du champ littéraire, 1992; nem. Die Regeln der Kunst. Genese und Struktur des literarischen Feldes, 1999) sú orientované skôr empiricky. Pojem poľa Bourdieu používa v súvislosti s pojmom habitus, v ktorom dochádza k objektivizácii sociálnych štruktúr v subjekte. Ide o niečo, čo sa nadobúda v procese socializácie a čo subjekt sociálne „má“. Habitus nie je nič nevedomé, avšak nie je v dosahu vôle subjektu. V prípade pojmu poľa ide o externé štruktúry spoločenských pomerov. Preto je výsledkom historickej diferenciácie foriem sociálnej praxe, v podstate materializovaná história, ktorej dispozície majú habituálny charakter. Výnimočnosť literárneho diela Bourdieu vidí v tom, že umožňuje evokovať sociálne pomery, z ktorých literárni protagonisti pochádzajú, reprodukujú štruktúry sociálneho sveta, a dokonca, mentálne štruktúry podmienené kontextom, v ktorom literárne diela vznikajú.

V rámci literárnej sociológie však existuje aj model, ktorý má len málo spoločné s literárnou vedou, ide o tzv. empiricko-pozitivistickú sociológiu literatúry, ktorá sa chápe skôr ako sekcia sociológie. Jej úlohou je zhromažďovanie a vyhodnocovanie faktov, ktoré neslúžia na pochopenie literatúry, ale odhaľovanie atribútov určitých sociálnych skupín. Hans Norbert Fügen sa vo svojej knihe Hlavné smery literárnej sociológie a jej metódy [Die Hauptrichtungen der Literatursoziologie und Ihre Methoden] (1964) rezolútne stavia proti miešaniu literárnej vedy s literárnou sociológiou. Literárnu sociológiu vníma ako oddelenie sociológie a tvrdí, že sociológia má za predmet výskumu sociálne fenomény, nemá záujem o literárne dielo ako estetický predmet. Literatúra má pre ňu význam len vtedy, keď sa ňou, pomocou nej a pre ňu realizuje typické medziľudské konanie. Literárna sociológia má preto dočinenia s konaním ľudí, ktorí sa podieľajú na literatúre, ide jej o to, čo je typické, o základné formy ľudských vzťahov a ľudského konania.

Ďalším variantom empirickej sociológie literatúry sú modely, ktoré sa týkajú sociológie literárneho publika a hľadajú odpoveď na otázku „kto a prečo číta?“. Iné sociologické výskumy sa zaoberajú sprostredkovateľskými inštitúciami, ich činnosťou a ich vplyvom na literárny trh (kritici, knihovníci, vydavateľstvá a pod.)

Na Slovensku sa tejto problematike venoval Rudolf Lesňák, jeden z najkonzekventnejších empirikov v slovenskej literárnej vede. Zdôrazňoval potrebu metodologicky a teoreticky fundovane pozorovať vzťahy a dynamiku procesov spoločenskej praxe, do ktorých je literatúra vnorená.[iv] Toto je v slovenskej literárnej vede nový prístup, avšak nie úplne bez príkladu.  Empirické výskumy k pozícii literatúry v sociálnej komunikácii sa realizovali aj skôr,  Lesňák ich používa ako príklad a ukazuje, aké chyby sa dajú spraviť, keď empirické údaje prepadávajú cez príliš nahrubo utkanú teoretickú sieť.  Lesňák sa usiluje o komplexný pohľad na komunikačný systém literatúry a odmieta špekulatívne a abstraktné odpovede na empirické otázky.[v] V práci „Literatúra medzi ľuďmi“  deklaruje, že nejde o čisto kvantitatívny výskum čítania, ktorý sa bežne napája údajmi o odbere literárneho materiálu, teda údajmi o množstve predaných alebo vypožičaných kníh. Tieto údaje podľa neho nie sú podkladom pre formuláciu akýchkoľvek záverov o charaktere literárnej komunikácie. [vi]  Až do konca 60. rokov 20. storočia sa na Slovensku realizovali empirické kvantitatívne výskumy. Jedným z najambicióznejších a najreprezentatívnejších bol celoslovenský projekt výskumu spoločenského pôsobenia literatúry na Slovensku z roku 1964. V projekte sa mala skúmať interdependencia medzi individuálnymi záujmami a spoločenskými cieľmi. Išlo o prvý empiricky fundovaný projekt na Slovensku. Empirickému výskumu čítania bol venovaný aj projekt Štátna úloha X-0-10 – kultúrna sociológia z roku 1969 a v tom istom roku bol odštartovaný projekt Stav a predpoklady kultúrnovýchovnej práce v priemyselnom prostredí na Slovensku. Nasledoval výskum úlohy knižníc v Čechách a na Slovensku z roku 1970. Empirické výskumy sa týkali aj čitateľského publika, ale konzekventný výskum sociológie čitateľa to nebol. Realizoval sa iba výskum čitateľa na slovenskej dedine, z ktorého existuje správa z roku 1966. V 60. rokoch 20. storočia sa intenzívne skúmalo aj čítanie detí a mládeže. Lesňákovi išlo o kreovanie nosného konceptu pre komplexný interdisciplinárne diferencovaný empirický výskum literárnej komunikácie. Podľa jeho názoru dovtedajšie projekty stroskotali práve na nedocenení spolupráce s inými disciplínami, hlavne so psychológiou. Dovtedy známe výskumy boli primárne sociologicky motivované a skôr prípadové štúdie, ktoré neponúkali žiadnu možnosť porovnávania.[vii]

Ťažiskovou úlohou literárnej sociológie je  aj výskum publika, recipientov literatúry, po období, kedy sa literárna veda takmer storočie zaoberala len úlohou autora a problematiku literárnej komunikácie, vzťah autora literatúry a čitateľa viac-menej ignorovala.  Literatúra sa ale chápe ako médium sociálnej komunikácie. Produkcia a recepcia sú takisto súčasťou spoločenského procesu, ako je text sám vždy vo vzťahu k sociálnej realite.

V 80. rokoch 20. storočia do sociologického diskurzu vstupuje nový pojem systému razený teóriou systémov v podaní N. Luhmanna. Teória systémov podstatne ovplyvnila viacero literárnovedných disciplín (napr. empirickú literárnu vedu, empirickú teóriu literatúry, konštruktivistickú literárnu vedu). Teória systémov opisuje systém spoločnosti v interaktívnych konšteláciách jej subsystémov (veda, hospodárstvo, právo, literatúra atď.). Intenzívny transfer teorém z teórie systémov viedol k etablovaniu systémovo-teoretickej literárnej vedy so samostatným repertoárom metód a tém, ako aj špecifickým poňatím objektu výskumu literatúry ako sociálneho (komunikačného) systému. Ustúpilo sa od analýzy literárnych diel. Teória systémov podstatne prispela k obohateniu literárnej historiografie o aspekty výskumu literatúry ako sociálnej inštitúcie. Teória systémov modeluje modernú spoločnosť ako diferencovaný systém, v rámci ktorého sa konštituoval popri subsystémoch hospodárstva, politiky, náboženstva, vedy, vzdelávania a pod. aj systém umenia a literatúry. Teória systémov opisuje diferenciačné procesy aj v rámci umenia. Umenie je v perspektíve teórie systémov v prvom rade reflexívna plocha systému umenia samého a umenia v supersystéme spoločnosti ako jej systémového prvku.