Sociálna pamäť

Koncept sociálnej pamäti vychádza z otázky sociálneho formovania pamäťových procesov. Zatiaľ čo psychológ Frederic Bartlett dokázal preukázať sociálny charakter pamäti na reprodukcii krátkych príbehov, kunsthistorik Aby Warburg sa pokúsil konceptualizovať sociálnu pamäť v tesnej korelácii s obrazovou pamäťou európskej kultúry a jeho pojem sociálnej pamäti je zástupný pojmom európskej kolektívnej pamäti. Fenomén, ktorý Warburg pozoroval a opísal ako sociálnu pamäť, sa v literárnej vede vníma ako intertextualita, resp. ako referencie na tradičné topoi, ale aj ako odkazy na jednotlivé texty alebo žánre. Pre Warburga je sociálna pamäť hlboko previazaná s morálnymi otázkami. Sociálna pamäť je niečo, čomu umelec môže podľahnúť, ale ktorú môže aj ovládať. Warburg akcentuje zmeny a aktualizácie (reinterpretácie) sociálnej pamäti, a tým aj podstatu štúdia súhry kontinuity a reinterpretácie kultúrnych symbolov v umení, čo umožňuje vyvodiť závery o mentálnom rozmere kultúry. Pre Mauricea Halbwachsa bol východiskom jeho úvah o sociálnom charaktere pamäťových procesov sociologický empirizmus spojený s interpretáciou štatistík o životnej úrovni sociálnych tried. Keď Halbwachs v knihe Kolektívna pamäť porovnáva „prežívané“ a „písané“ dejiny, tak zdôrazňuje, „že história sa vo všeobecnosti začína v bode, kde prestáva existovať tradícia - v momente, keď sociálna pamäť zaniká a rozpadá sa.“ (Halbwachs 1991, s. 66). Historik Peter Burke nazýva históriu "sociálnou pamäťou", ktorá podlieha rovnakým vedomým a nevedomým mechanizmom selekcie ako akákoľvek iná nadindividuálna pamäť.[1] Burke v štúdii s názvom História ako sociálna pamäť (nem. 1991; orig.: History as Social Memory, 1989) anticipuje mnohé ďalšie smery vo výskume pamäti v kultúrnych štúdiách, jasne sa odmietavo vyslovuje k tradičnému názoru, podľa ktorého pamäť odráža udalosti a história odráža pamäť a tvrdí: „S historiografiou sa v najnovších štúdiách o jej dejinách narába iba málo odlišne ako s pamäťou v Halbwachsovej perspektíve, a to ako s produktom sociálnych skupín...“ (Burke, 1991, s. 290). Z hľadiska kultúrnych štúdií sa najmä Aleida a Jan Assmann venujú kategórii „sociálnej pamäti“, ako ju konceptualizoval Maurice Halbwachs. Túto kategóriu potom ďalej rozvinuli okrem iného o klasifikácie „kultúrna“ a „komunikačná pamäť“. Jan Assmann zdôrazňuje, že každá historiografia podlieha časovým a záujmovým závislostiam a striktne sa stavia proti stotožňovaniu histórie a pamäti. (2007, s. 77) Aleida Assmannová vo svojej knihe Erinnerungsräume z roku 1999 (Priestory spomínania) diferencuje pamäť ako ars na jednej strane, ako vis na strane druhej. Pojem pamäti ako ars znamená umenie alebo techniky. Pamäť ako ars predstavuje zásobáreň poznania. Pamäť ako vis zdôrazňuje časový rozmer a jeho transformačný účinok na obsah pamäti (diferenciácia zásobná pamäť a funkčná pamäť). Pamäť sa preto slovami Aleidy Assmannovej skúma ako ars (ako umelá zásobná pamäť), zatiaľ čo sociálna pamäť sa chápe ako vis (historická, časovo orientovaná, funkčná pamäť). Assmannová vysvetľuje rozdiel medzi sociálnou a  kolektívnou pamäťou na inom mieste nasledovne: „Najdôležitejším rozdielom medzi sociálnou a kolektívnou pamäťou je, že spomienky v sociálnej pamäti sú krátkodobé a po určitom čase sa rozplynú. Na rozdiel od sociálnej pamäti, ktorá je nevyhnutne pominuteľná, kolektívna pamäť je stabilná a určená na dlhšie obdobie. Tento rozdiel medzi dočasnou a detemporálnou pamäťou súvisí s pamäťovým médiom. Najdôležitejším médiom sociálnej pamäti je rozhovor. Táto pamäť žije ďalej a v komunikačnej výmene. Pokiaľ si skupina so spoločným základom skúseností vymieňa tieto skúsenosti znova a znova zo svojich rôznych perspektív, existuje sociálna pamäť. Ľudia do takýchto skupín vrastajú a vymierajú z nich. So smrťou živých nositeľov sa sociálna pamäť vždy rozplynie.“ (Assmann, 2)[2] Harald Welzer sociálnu pamäť konceptualizuje ako priestor formovania minulosti. Pre neho je sociálna pamäť neintencionálna stránka kultúrnej a komunikačnej pamäti, ktorá sa konštituuje v „nezámerných praktikách vytvárania a sprítomňovania minulosti“ (Welzer, 2001, s. 18) [3].