Social memory studies

Približne od 80. rokov 20. storočia sa výskumu pamäti čoraz viac venujú aj spoločenské vedy a vzniklo veľké množstvo prác v oblasti sociológie, etnológie či politológie, ktoré prispeli k vytvoreniu toho, čo Jeffrey Olick a Joyce Robbins v správe z roku 1998 nazývajú „Social Memory Studies“ (Olick – Robbins 1998)[1]. Paul Connerton v názve svojej práce z roku 1989 sformuloval základnú otázku tohto smeru: How Societies Remember? (Ako si spoločnosti pamätajú?) Cieľom tejto koncepcie je vytvoriť jeden strešný pojem pre rôzne vedecké príspevky relevantné pre sociálne chápanie pamäti bez ohľadu na to, či tieto príspevky explicitne odkazujú na Mauricea Halbwachsa, či ich pozadím sú sociologické práce Frankfurtskej školy alebo či preferujú širší pojem kolektívnej pamäti.[2] Základom konštruktivistického a kultúrne semiotického výskumu kolektívnej pamäti je práca Petra L. Bergera a Thomasa Luckmanna The Social Construction of Reality (1966, Sociální konstrukce reality, 1999) o  sociálnej konštruovanosti reality. Elena Esposito v knihe Social Forgetting (2002; Sociálne zabúdanie) ponúka systémovo-teoretický pohľad na kolektívnu pamäť, pričom nadväzuje na teóriu autopoietických systémov Niklasa Luhmanna, konkrétne na jeho štúdiu Gedächtnis (Pamäť) z roku 1997, v ktorej Luhmann chápe pamäť ako skrátený prejav rekurzívnosti komunikačných operácií. Luhmann pritom tvrdí, že hlavnou funkciou pamäti je zabúdanie, že systémy musia zabrániť tomu, aby sa zablokovali koaguláciou rezultátov predchádzajúcich pozorovaní. (Luhmann 1997, 579) Ďalšími oblasťami skúmania v štúdiách sociálnej pamäti je kolektívna identita (napr. Gillis 1994; Ben-Amos – Weissberg 1999; Niethammer 2000) či kultúrna trauma (Alexander a kol. 2004). Olick a Robbins hovoria o Social Memory Studies ako o všeobecnom poli výskumu rôznych spôsobov, akými nás formuje minulosť.

Social Memory Studies slúžia ako komplexný pojem pre širokú oblasť výskumu, ktorá sa odlišuje od štúdií v rámci výskumov pamäti. Tieto zahŕňajú psychologické a neurovedné chápanie pamäti, ktoré nezohľadňujú alebo nedostatočne doceňujú aspekty sociálnosti pamäti. Social Memory Studies poukazujú na to, že každá forma spomínania je istým spôsobom sociálne konotovaná. Cieľom predmetných výskumov je opis reprezentácií z hľadiska sociálneho kontextu na individuálnej úrovni v kontexte osobnej pamäti, na úrovni malých skupín v kontexte mikrosociálnej pamäti, na úrovni veľkých sociálnych foriem v kontexte makrosociálnej pamäti a, napokon, na úrovni kultúry.

Sociologicky preformulovaný výskum pamäti spočíva v popise minulých reprezentácií výlučne z hľadiska sociálneho kontextu, ktorý zahŕňa ich praktiky: osobná pamäť (individuálna úroveň), mikrosociálna pamäť (v malých skupinách, ako sú rodiny), makrosociálna pamäť (pamäť kodeterminovaná veľkými sociálnymi formami, ako sú vrstvy, triedy, národy atď.), kultúrne figúry (kultúry, mentality alebo epistemické obdobia).[3]