Situačná komédia
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
Situationskomödie (D)
Sitcom (En)
Explikácia pojmu
Žáner situačnej
komédie (označovaný tiež sitkom) je jedným z globálne najpopulárnejších
zábavných rozhlasových a televíznych žánrov. Korene má v britskom
a americkom rozhlase na prelome 20. a 30. rokov minulého storočia. Za
prvý rozhlasový sitkom je považovaný denný pätnásťminútový seriál „Sam and Henry“, ktorého prvú epizódu
odvysielala 12. januára 1926 chicagská rozhlasová stanica WGN. Sitkom sa na prelome
40. a 50. rokov etabloval aj v televíznom médiu. Za prvú polhodinovú
televíznu situačnú komédiu je považovaný britský desaťdielny seriál „Pinwright Progress“, ktorý vysielala BBC
v rokoch 1946 až 1947. Ako prvý sitkom v USA je označovaná séria „Mary
Kay and Johny“ z rokov 1947 – 1950 (NBC).
Lawrence Mintz
(1985, 114 – 115) definoval sitkom ako „polhodinový seriál zameraný na
epizódy, zahŕňajúci opätovne sa objavujúce postavy v tej istej premise.
Čiže každý týždeň stretávame tých istých ľudí v tom istom prostredí.
Epizódy sú konečné - čo sa stane v danej epizóde je zvyčajne uzatvorené,
vysvetlené, uzmierené, vyriešené na konci tej polhodiny... Sitkomy sú obvykle
zahrané pred živým publikom, či vysielané naživo (kedysi) alebo
nafilmované či nahrané a zvyčajne obsahujú element, ktorý by mohol byť
metadrámou, v zmysle, že keď je smiech nahrávaný (niekedy aj pridávaný),
publikum si uvedomuje sledovanie hry, predstavenia, komédie zahŕňajúcej komické
konanie.“
Paradigma jedného z
najpopulárnejších amerických televíznych žánrov bola definovaná sitkomami v 50.
rokoch minulého storočia. Už jeden z historicky najúspešnejších amerických
televíznych seriálov „I Love Lucy“ (1951 – 1957) napĺňal bez
výnimky Mintzovu definíciu sitkomu. Táto približne polhodinová relácia mapujúca
vzájomné vzťahy a príhody hrdinky Lucy Ricardo (Lucille Ball) a jej
kubánskeho manžela Ricky Ricarda (v podaní Ballovej skutočného manžela
Desi Arnaza) ponúkala raz do týždňa komediálne príbehy, ktoré boli uzavreté
výraznou komickou pointou. Seriál bol natáčaný v televíznom štúdiu pred aktívnym
publikom, ktoré často reagovalo na humorné situácie a repliky výrazným
smiechom. Táto tzv. „smiechová stopa“ sa stala asi najcharakteristickejším
poznávacím znamením typickej situačnej komédie. Dôvod účasti publika pri
televíznom vysielaní, ktoré dodávalo sitkomom charakteristický „ozvláštňujúci
efekt“, bol spočiatku prozaický – publikum samotné sa (okrem sponzorov)
podieľalo vstupným na financovaní týchto produkcií. Hoci prvé televízne
sitkomy, rovnako ako rozhlasové situačné komédie, boli vysielané naživo, seriál
„I Love Lucy“ bol jedným z prvých, ktoré sa vysielali zo
záznamu.
Situačná komédia patrí medzi cyklické
televízne dramatické žánre. Rovnako ako iné dramatické televízne, rozhlasové a
divadelné žánre má schopnosť emocionálne si diváka pripútať. Poskytuje mu
príležitosť opustiť svoj životný príbeh a „stotožniť sa
s postavami, spoluprežívať ich osudy a v ideálnom prípade
ponúkajú aj zmysluplnú katarziu a poznanie, ktoré môže divák pri opätovnom
„návrate do vlastného príbehu“ zúžitkovať“ (Moláková 2007, 30). Väzbu s
percipientom utužujú aj repetitívne identifikačné znaky sitkomu – opakujúce sa
situácie, postavy, scéna, kostýmovanie i populárne frázy – tzv. „hlášky“.
Hoci v porovnaní s rovnako populárnym žánrom soap opery si vďaka
spomínanej „smiechovej stope“ vytvárajúcou scudzovací efekt divák častejšie
uvedomuje hranicu medzi predstavením a skutočnosťou, stotožnenie sa
s emóciami kolektívneho publika mu môže priniesť ešte výraznejšiu katarziu
a spoluprežívanie fiktívnych príbehov. Sitkom teda percipientovi supluje
túto zakorenenú potrebu kolektívnej spolupatričnosti a hodnôt, ktorú mu
pred vznikom elektronických masmédií poskytovali len priame účasti na masových
stretnutiach – hudobných koncertoch, divadelných predstaveniach či politických
zhromaždeniach. Bergson považuje samotný smiech za súčasť
kolektívneho (pod)vedomia: „Náš smiech je vždy smiechom nejakej skupiny...
aj keď ho považujeme za úprimný, ukrýva v sebe tajné porozumenie, povedal
by som priamo spoluúčasť s ostatnými smejúcimi sa, či už skutočnými alebo
fiktívnymi“ (Bergson 1993, 17).
Kým televízna soap opera vychádza
z metažánru drámy, konkrétnejšie zo žánru melodrámy, sitkom čerpá
z komediálneho žánru. Okrem tradičnej divadelnej komédie definovanej už
v antike nájdeme v situačnej komédii aj inšpirácie divadelnou
commedie de´l arte, stand-up comedy, filmovej grotesky či žánrom skeč šou. Hoci
sa mnohé situačné komédie nevyhýbajú vizuálnemu humoru (často dedičstvu
spomínanej commedie de´l arte či grotesky), slovné konanie v nich dominuje
nad fyzickou akciou.
Podľa Bakera (2003,
20) jednoduchá štruktúra sitkomu dovoľuje
rozvíjať takmer nekonečné variácie spoločenských a kultúrnych tém
a konfliktov, no umožňuje mu aj ľahko sa spájať, oživovať a rozvíjať
iné žánre. Poznáme hybridné sitkomy, ktoré vznikli fúziou napríklad s
detektívnymi sériami („The Thin Blue Line“, „Policajti z předměstí“, „Profesionáli“),
lekárskymi sériami („Doktor v dome“, „Green Wing“), vojnovou drámou
(„M.A.S.H“), sci-fi („Red Dwarf“) či dokumentárnymi televíznymi
formami („The Office“, „Peep Show“).
Regionálne modely
sitkomového žánru
Sitkom sa stal populárnym marketingovým,
masmediálnym i kultúrnym produktom aj na televíznych trhoch, na ktorých ešte
koncom 20. storočia neznámy. Na väčšine regionálnych trhov je najpopulárnejší
jeho archetypálny žánrový vzorec, ktorý vznikol už v polovici minulého
storočia v USA. V poslednom desaťročí sa však pozornosť globálnej
verejnosti zameriava aj na regionálny
subžáner sitkomu, ktorý sa vyprofiloval v druhej polovici 20. stor. vo
Veľkej Británii a získal pomenovanie britkom (angl. britcom). Britkomy sa od archetypálnych sitkomov
odlišujú tematickými preferenciami (výraznejšia reflexia spoločenských neduhov
– kritika malomeštiactva a korupcie, frekventovaný motív outsiderstva, tematizácia
mládežníckych subkultúr), či odlišnými produkčnými postupmi (zlúčenie
režisérskeho, scenáristického, prípadne hereckého postu, menší počet epizód v
sérii). Medzi globálne najznámejšie britské sitkomy patria seriály „Fawlty Towers“ (1975 – 1979), „Red
Dwarf“ (1988 – 1999, 2009), „The IT Crowd“ (2006 – 2010) a „The
Office“ (2001 – 2003).
Za prvý slovenský sitkom môžeme
považovať seriál Slovenskej televízie Duchovia z roku
1997. Až tento seriál niesol charakteristické znaky archetypálnych situačných
komédií: bol to 34-dielny cyklus humorne ladených polhodinových epizód
z rodinného prostredia, ktoré navyše obsahovali aj smiechovú stopu – hoci
neautentickú. V slovenských televíziách len pár sitkomov dosiahlo sledovanosť
porovnateľnú s dlhodobo najsledovanejšími dramatickými cyklickými
reláciami – soap operami či dramatickými seriálmi. Historicky najpopulárnejším
programom tohto žánru sa stala situačná komédia TV Markíza Susedia (od roku 2006), ktorej premiérové epizódy v prvých
dvoch rokoch vysielania sledovalo aj vyše 1, 2 milióna divákov. Medzi populárne
sitkomy patrili aj seriály TV Joj „Mafstory“
(2006 – 2012) a „Profesionáli“ (2008
– 2014), ktoré neboli pôvodne plánované ako produkt pre masové divácke publikum.
Relácie s prvkami sitkomového žánru vznikajú aj na internetovej platforme,
hoci sú typické kratšou minutážou (5-10 min.) a niekedy aj absenciou
smiechovej stopy. Na Slovensku takéto programy reprezentujú zábavné internetové
seriály ako „Cestovka“ (2008 – 2011),
„Doma na porádku“ (2012) či „Sme v háji“ (2012 – 2013).
Bibliografia
Baker, James: Teaching TV Sitcom. London: British Film Institute, 2003.
Bergson, Henri: Smích. Praha: Naše vojsko, 1993.
Creeber, Glen (edit.): The Television Genre Book. London: BFI Publishing, 2001.
Guštafík, Stanislav: Základy dramaturgie sitcomu. Diplomová práca, Bratislava: Filmová a televízna fakulta Vysokej školy múzických umení, 2007.
Mills, Bret: Televison Sitcom. London: British Film Institute, 2005.
Mintz, Lawrence E.: Situation Comedy. In: Rose, Brian G.- Alley, Robert S. (edit.): TV Genres, a handbook and reference guide. London : Greenwood Press, 1985, s. 107-122.
Moláková, Katarína: Soap opera a sitcom v kontexte masmediálnej komunikácie. Dizertačná práca, Bratislava: Filmová a televízna fakulta Vysokej školy múzických umení, 2007.
Slunčík, Václav: Sitcom: vývoj a realizace. Praha: Nakladatelství Akademie múzických umění v Praze, 2010.
Timko, Štefan: Situačná komédia a jej regionálne modely. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa, 2012.
Timko, Štefan: Zábavné populárne žánre na Slovensku. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa, 2015.