Situačná komédia

Oblasti vedného poznania:

Autor:

Ekvivalent pojmu v iných jazykoch

Situationskomödie (D)
Sitcom (En)

Explikácia pojmu

Žáner situačnej komédie (označovaný tiež sitkom) je jedným z globálne najpopulárnejších zábavných rozhlasových a televíznych žánrov. Korene má v britskom a americkom rozhlase na prelome 20. a 30. rokov minulého storočia. Za prvý rozhlasový sitkom je považovaný denný pätnásťminútový seriál „Sam and Henry“, ktorého prvú epizódu odvysielala 12. januára 1926 chicagská rozhlasová stanica WGN. Sitkom sa na prelome 40. a 50. rokov etabloval aj v televíznom médiu. Za prvú polhodinovú televíznu situačnú komédiu je považovaný britský desaťdielny seriál „Pinwright Progress“, ktorý vysielala BBC v rokoch 1946 až 1947. Ako prvý sitkom v USA je označovaná séria „Mary Kay and Johny“ z rokov 1947 – 1950 (NBC).

Lawrence Mintz (1985, 114 – 115) definoval sitkom ako „polhodinový seriál zameraný na epizódy, zahŕňajúci opätovne sa objavujúce postavy v tej istej premise. Čiže každý týždeň stretávame tých istých ľudí v tom istom prostredí. Epizódy sú konečné - čo sa stane v danej epizóde je zvyčajne uzatvorené, vysvetlené, uzmierené, vyriešené na konci tej polhodiny... Sitkomy sú obvykle zahrané pred živým publikom, či vysielané naživo (kedysi) alebo nafilmované či nahrané a zvyčajne obsahujú element, ktorý by mohol byť metadrámou, v zmysle, že keď je smiech nahrávaný (niekedy aj pridávaný), publikum si uvedomuje sledovanie hry, predstavenia, komédie zahŕňajúcej komické konanie.

Paradigma jedného z najpopulárnejších amerických televíznych žánrov bola definovaná sitkomami v 50. rokoch minulého storočia. Už jeden z historicky najúspešnejších amerických televíznych seriálov „I Love Lucy“ (1951 – 1957) napĺňal bez výnimky Mintzovu definíciu sitkomu. Táto približne polhodinová relácia mapujúca vzájomné vzťahy a príhody hrdinky Lucy Ricardo (Lucille Ball) a jej kubánskeho manžela Ricky Ricarda (v podaní Ballovej skutočného manžela Desi Arnaza) ponúkala raz do týždňa komediálne príbehy, ktoré boli uzavreté výraznou komickou pointou. Seriál bol natáčaný v televíznom štúdiu pred aktívnym publikom, ktoré často reagovalo na humorné situácie a repliky výrazným smiechom. Táto tzv. „smiechová stopa“ sa stala asi najcharakteristickejším pozná­vacím znamením typickej situačnej komédie. Dôvod účasti publika pri televíznom vysielaní, ktoré dodávalo sitkomom charakteristický „ozvláštňujúci efekt“, bol spočiatku prozaický – publikum samotné sa (okrem sponzorov) podieľalo vstupným na financovaní týchto produkcií. Hoci prvé televízne sitkomy, rovnako ako rozhlasové situačné komédie, boli vysielané naživo, seriál „I Love Lucy“ bol jedným z prvých, ktoré sa vysielali zo záznamu.

Situačná komédia patrí medzi cyklické televízne dramatické žánre. Rovnako ako iné dramatické televízne, rozhlasové a divadelné žánre má schopnosť emocionálne si diváka pripútať. Poskytuje mu príležitosť opustiť svoj životný príbeh a „stotožniť sa s postavami, spoluprežívať ich osudy a v ideálnom prípade ponúkajú aj zmysluplnú katarziu a poznanie, ktoré môže divák pri opätovnom „návrate do vlastného príbehu“ zúžitkovať“ (Moláková 2007, 30). Väzbu s percipientom utužujú aj repetitívne identifikačné znaky sitkomu – opakujúce sa situácie, postavy, scéna, kostýmovanie i populárne frázy – tzv. „hlášky“. Hoci v porovnaní s rovnako populárnym žánrom soap opery si vďaka spomínanej „smiechovej stope“ vytvárajúcou scudzovací efekt divák častejšie uvedomuje hranicu medzi predstavením a skutočnosťou, stotožnenie sa s emóciami kolektívneho publika mu môže priniesť ešte výraznejšiu katarziu a spoluprežívanie fiktívnych príbehov. Sitkom teda percipientovi supluje túto zakorenenú potrebu kolektívnej spolupatričnosti a hodnôt, ktorú mu pred vznikom elektronických masmédií poskytovali len priame účasti na masových stretnutiach – hudobných koncertoch, divadelných predstaveniach či politických zhromaždeniach. Bergson považuje samotný smiech za súčasť kolektívneho (pod)vedomia: „Náš smiech je vždy smiechom nejakej skupiny... aj keď ho považujeme za úprimný, ukrýva v sebe tajné porozumenie, povedal by som priamo spoluúčasť s ostatnými smejúcimi sa, či už skutočnými alebo fiktívnymi“ (Bergson 1993, 17).

Kým televízna soap opera vychádza z metažánru drámy, konkrétnejšie zo žánru melodrámy, sitkom čerpá z komediálneho žánru. Okrem tradičnej divadelnej komédie definovanej už v antike nájdeme v situačnej komédii aj inšpirácie divadelnou commedie de´l arte, stand-up comedy, filmovej grotesky či žánrom skeč šou. Hoci sa mnohé situačné komédie nevyhýbajú vizuálnemu humoru (často dedič­stvu spomínanej commedie de´l arte či grotesky), slovné konanie v nich domi­nuje nad fyzickou akciou.

Podľa Bakera (2003, 20) jednoduchá štruktúra sitkomu dovoľuje  rozvíjať takmer nekonečné variácie spoločenských a kultúrnych tém a konfliktov, no umožňuje mu aj ľahko sa spájať, oživovať a rozvíjať iné žánre. Poznáme hybridné sitkomy, ktoré vznikli fúziou napríklad s detektívnymi sériami („The Thin Blue Line“, „Policajti z předměstí“, „Profesionáli“), lekárskymi sériami („Doktor v dome“, „Green Wing“), vojnovou drámou („M.A.S.H“), sci-fi („Red Dwarf“) či dokumentárnymi televíznymi formami („The Office“, „Peep Show“).

 

Regionálne modely sitkomového žánru

Sitkom sa stal populárnym marketingovým, masmediálnym i kultúrnym pro­duktom aj na televíznych trhoch, na ktorých ešte koncom 20. storočia neznámy. Na väčšine regionálnych trhov je najpopulárnejší jeho archetypálny žánrový vzorec, ktorý vznikol už v polovici minulého storočia v USA. V poslednom desaťročí sa však pozornosť globálnej verejnosti zameriava aj na  regionálny subžáner sitkomu, ktorý sa vyprofiloval v druhej polovici 20. stor. vo Veľkej Británii a získal pomenovanie britkom (angl. britcom).  Britkomy sa od archetypálnych sitkomov odlišujú tematickými preferenciami (výraznejšia reflexia spoločenských neduhov – kritika malomeštiactva a korupcie, frekventovaný motív outsiderstva, tematizácia mládežníckych subkultúr), či odlišnými produkčnými postupmi (zlúčenie režisérskeho, scenáristic­kého, prípadne hereckého postu, menší počet epizód v sérii). Medzi globálne najznámejšie britské sitkomy patria seriály „Fawlty Towers“ (1975 1979), „Red Dwarf“ (1988 – 1999, 2009),  The IT Crowd“ (2006 – 2010) a „The Office“ (2001 – 2003).

Za prvý slovenský sitkom môžeme považovať seriál Slovenskej televízie Duchovia z roku 1997. Až tento seriál niesol charakteristické znaky archetypálnych situačných komédií: bol to 34-dielny cyklus humorne ladených polhodinových epizód z rodinného prostredia, ktoré navyše obsahovali aj smiechovú stopu – hoci neauten­tickú. V slovenských televíziách len pár sitkomov dosiahlo sledovanosť porovnateľnú s dlhodobo najsledovanejšími dramatickými cyklickými reláciami – soap operami či dramatickými seriálmi. Historicky najpopulárnejším programom tohto žánru sa stala situačná komédia TV Markíza Susedia (od roku 2006), ktorej premiérové epizódy v prvých dvoch rokoch vysielania sledovalo aj vyše 1, 2 milióna divákov. Medzi populárne sitkomy patrili aj seriály TV Joj „Mafstory“ (2006 – 2012) a „Profesionáli“ (2008 – 2014), ktoré neboli pôvodne plánované ako produkt pre masové divácke publikum. Relácie s prvkami sitkomového žánru vznikajú aj na internetovej platforme, hoci sú typické kratšou minutážou (5-10 min.) a niekedy aj absenciou smiechovej stopy. Na Slovensku takéto programy reprezentujú zábavné internetové seriály ako „Cestovka“ (2008 – 2011), „Doma na porádku“ (2012) či „Sme v háji“ (2012 – 2013).

Bibliografia

Baker, James: Teaching TV Sitcom. London: British Film Institute, 2003.
Bergson, Henri: Smích. Praha: Naše vojsko, 1993.
Creeber, Glen (edit.): The Television Genre Book. London: BFI Publishing, 2001.
Guštafík, Stanislav: Základy dramaturgie sitcomu. Diplomová práca, Bratislava: Filmová a televízna fakulta Vysokej školy múzických umení, 2007.
Mills, Bret: Televison Sitcom. London: British Film Institute, 2005.
Mintz, Lawrence E.: Situation Comedy. In: Rose, Brian G.- Alley, Robert S. (edit.): TV Genres, a handbook and reference guide. London : Greenwood Press, 1985, s. 107-122.
Moláková, Katarína: Soap opera a sitcom v kontexte masmediálnej komunikácie. Dizertačná práca, Bratislava: Filmová a televízna fakulta Vysokej školy múzických umení, 2007.
Slunčík, Václav: Sitcom: vývoj a realizace. Praha: Nakladatelství Akademie múzických umění v Praze, 2010.
Timko, Štefan: Situačná komédia a jej regionálne modely. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa, 2012.
Timko, Štefan: Zábavné populárne žánre na Slovensku. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa, 2015.

<< späť