Semiotika literatúry

Semiotika literatúry sa zaoberá sa znakovými aspektmi výstavby umeleckého textu, jeho tvorby a recepcie. Je to jedna z mnohých odvetví aplikovanej semiotiky, nakoľko sa zakladá na aplikácií poznatkov z oblasti všeobecnej teórie znaku.

Je povšimnutia hodné, že obidvaja zakladatelia modernej semiotiky, tak Saussure, ako aj Peirce, sa zaujímali o literatúru a hoci nebola ich ťažiskovou oblasťou, v zanechaných písomných reflexiách prejavili neobvyklú vnímavosť k istým vlastnostiam umeleckých textov.

Okrem „nepublikovaných úvah o stredovekých germánskych legendách“, v ktorých ženevský lingvista „naráža na dôležitý systém konvencií v literatúre“ (Culler, 1993, s. 100-101) a hodnotí ich zo semiologického hľadiska, si z jeho prác zaslúžia pozornosť hlavne poznámky o anagramoch. Saussure totiž „rozvinul teóriu, že latinskí básnici zámerne skryli anagramy vlastných mien vo svojich veršoch. Veril, že objavil doplnkový systém, špeciálny súbor konvencií pre vytváranie významu, a zaplnil mnoho poznámkových blokov poznámkami o rôznych typoch anagramov, ktoré objavil (listy rozptýlené v texte, niekedy v ich správnom slede, niekedy v pároch alebo tripletoch atď)“ (Culler, 1993, s. 101-102)[1]. Túto Saussureovu teóriu s rozsiahlymi výpiskami spracoval Jean Starobinskij (1971), ale ešte predtým sa stala predmetom záujmu J. Derridu (1967) a J. Kristevy (1969).

Peirce venoval pozornosť predovšetkým formálnej stránke básnického jazyka (zvlášť rôznym typom fonicko-semantického zauzlenia), pričom register tém jeho publikovaných a nepublikovaných prác s literárnou tematikou siaha „od výzkumů výslovnosti shakespeareovské angličtiny k poetické dikci Emily Browningové, k pronikavé analýze veršové struktury anglické a americké literatury, k zasvěcené interpretaci Poeovi poezie a prózy a konečne k neobvyklým experimentů s jevem, který nazýval chirografií“ (Winner, 1990, s. 483). Peirceova fascinovanosť estetickou dimenziou jazykového znaku sa neprejavuje iba v častých citátoch z poézie, ale aj v jeho vlastnom štýle vyjadrovania, ktorý nezriedka inklinuje k figuratívnosti výrazu (Portis-Winner, 2014, s. 312).  

Čo sa týka už ďalšieho rozvinutia semiotiky literatúry, možno skonštatovať, že výskumy znakových aspektov výstavby umeleckého textu, jeho tvorby a recepcie, boli a sú aj dnes skôr špecifického alebo aplikatívneho, než všeobecno-teoretického rázu. V saussureovsky orientovaných literárnovedných analýzach sa zužitkovali a rozvíjali predovšetkým poznatky z oblasti teórie jazykového znaku a zároveň sa hľadali aj isté špecifiká ich použitia v podmienkach literárnej tvorby, a to v závislosti od štýlu, poetiky – semioticky povedané – „literárneho kódu“ obdobia, smeru, skupiny, žánru alebo autora. Predstavitelia pierceovskej línie zas zdôrazňovali znakovo-typologické špecifiká umeleckých textov (súhru ikonických a indexových znakových kvalít na báze symbolov), inferenčný charakter čítania, procesuálnosť významu a kultúrnu determinovanosť interpretačných návykov.

Literárne dielo ako znak

Z hľadiska dejín metodológie literárnej vedy možno skonštatovať, že semiotika v značnej miere prispela k tomu, aby sa literárna veda vymanila z okov pozitivizmu (literatúra ako odraz historickej a životopisnej skutočnosti) a psychologizmu (literárne dielo ako výraz individuálnych duševných stavov autora a kolektívneho ducha doby) a upriamila pozornosť na samotný umelecký text – na jeho prvky, ich štruktúru a fungovanie (J. Mukařovský). Myšlienky F. de Saussurea aktívne zasiahli do formovania východiskových téz pražského štrukturalizmu (tak jazykovedného, ako aj literárnovedného), francúzskeho štrukturalizmu (R. Barthes) a istý čas pod jej vplyvom sa vyvíjalo aj teoretické myslenie smerodajných osobností tartusko-moskovskej školy (J.M. Lotmana) a nitrianskej školy (F. Miko). Preto sa v odbornej literatúre semiotika často spája so štrukturalizmom, hovorí sa o semioticko-štrukturálnych či štrukturálno-semiotických teóriách a smeroch, čo však neznamená, že by sme tieto dve veci mali stotožňovať. Zatiaľ čo štrukturalizmus bol myšlienkovým hnutím a stal sa vplyvnou vedeckou paradigmou v oblasti humanitných a spoločenských vied (lingvistika, literárna veda, estetika, antropológia, etnografia a sčasti aj sociológia a psychológia), semiotika bola (novým) vedným odborom, ktorá skúma javy (znaky a semiózu) s interdisciplinárnym presahom.

Upriamenie pozornosti na literárne dielo ako svojbytný umelecký znak napomohlo aj tomu, aby sa vzťah textu a reality začal chápať diferencovanejšie, uznaním relatívnej autonómie umeleckého diela a spochybnením jeho priamočiarej referenciálnej funkcie. Literárne dielo nereferuje na skutočný stav vecí, na čo miery, t.j. jeho objekt neexistuje vo vonkajšom svete, text si ho sám vytvára, stanovuje; vzniká ako výsledok tvorby. A iba cez tento „umelo vytvorený“ objekt odkazuje umelecký znak – a to nepriamo, navodzovaním analógií a kontrastov – na realitu, na široký okruh fenoménov spoločnosti, kultúry a životného sveta jednotlivcov. „Znak estetický poukazuje ke všem skutečnostem, které člověk zažil a může ještě zažít, k celému universu věcí a dějů.“ (Mukařovský, 2000a, s. 66)

Namiesto „odrazu“ ponúkla semiotika literatúry a kultúry koncepciu umeleckého modelovania sveta (J.M. Lotman, A. Popovič), čo bola kritickou alternatívou zjednodušujúcich mimetických prístupov, ktoré nebrali dostatočne do úvahy špecifickosť literárneho zobrazovania, t.j. jeho znakovú sprostredkovanosť a jazykovo-textuálnu konštruovanosť. Prívlastky „semiologický“ alebo „semiotický“ možno preto v tomto smere chápať (aj) ako provizórne synonymum fiktívneho – aspoň v tom zmysle, ako dnes tento termín chápe literárna teória fikčných svetov (L. Doležel).  

Semiotika literatúry – bez ohľadu na tú či onú orientáciu – predpokladá znakový charakter výskumného predmetu, t.j. umeleckých textov. Ten pramení predovšetkým z ich jazykového materiálu a možno ju vystopovať na všetkých úrovniach od zvukovej roviny až k rovine textu ako celku. Literárne dielo tak vo svojich častiach, ako aj v celku sa javí ako semiotický fenomén; je to vnútorne prepojená štruktúra znakových vzťahov. Treba zdôrazniť, že ide o znak komplexný a viacúrovňový, ktorý je nositeľom, resp. stimulátorom rozmanitých druhov a okruhov významu. Jeho pochopenie, inak povedané, dekódovanie preto predpokladá sériu na seba nadväzujúcich, tak jednoduchých, ako aj komplikovanejších mentálnych operácií interpretačného charakteru. A navyše je pri tom nevyhnutné brať do úvahy aj ďalšie iné znaky: interpretácia je vždy významotvorné usúvzťažnenie vybraného textu-znaku s inými semiotickými jednotkami literárnej a umeleckej tradície. Rozbor literárnych, ale rovnako aj iných druhov umeleckých diel preto patrí „do najvyššieho stupňa semiotických štúdií“ (Szívós, 2013, s. 166)[2].  

Každé umelecké dielo je jedinečným a neopakovateľným znakom, vyjadrujúcim svojbytné obsahy, také, ktoré sa inak (pomocou odlišných semiotických prvkov a postupov) nedajú vyjadriť, resp. je to možné iba za cenu sémantických strát a deformácií. Pre tvorcu literárneho diela je jazyk „iba“ semiotickým materiálom, s ktorým pracuje – aktualizuje ho a zároveň aj premieňa, deformuje; slúži mu ako podklad pre vytvorenie vlastného „jazyka“, vlastného „umeleckého kódu“, t.j. vlastného spôsobu vyjadrovania. Možno to nazvať estetickým idiolektom textu (Eco 2002, 332). Príjemca v procese čítania musí preto odhaliť tento kód, podľa ktorého bol daný text vytvorený, aby pochopil jeho skutočný, literárno-umelecký obsah; znalosť kódu prirodzeného jazyka mu na to nestačí. Na vyššej úrovni abstrakcie je potom možné identifikovať aj typické vlastnosti čoraz väčšieho korpusu diel – kód alebo estetický idiolekt autora, smeru či doby.

Index, ikona, symbol a literárny text

Z typologického hľadiska sú stavebnými prvkami literárnych diel symbolické znaky, ktoré však môžu mať sčasti aj indexové, aj ikonické vlastnosti, resp. si ich získavajú v štruktúre diela. Pre analýzu literárnych diel je snáď najdôležitejšia indexikalita na rovine jedného textu (intratextuálne odkazy smerom dozadu či dopredu na časovej osy príbehu) a viacerých textov (intertextuálne alúzie) a rovnako aj deiktické výrazy, ozrejmujúce časové a priestorové okolnosti lyrickej a epickej výpovede. Z ikonických vlastností jazykových znakov treba vyzdvihnúť najmä zvukomalebné slová, rôzne formy umelo vytvorenej zvukovej podobnosti (eufónia, rým, paronomázia) a javy diagramatického ikonizmu, t.j. podobnosti štrukturálneho charakteru (paralelizmus ako kompozičný princíp, opakovanie syntaktických štruktúr).  Špeciálnym prípadom je ten typ vizuálnej poézie (napr. kaligram), kde sa isté fyzické vlastnosti písma ako materiálneho nositeľa (veľkosť, tvar, farba) stávajú prostriedkom vytvorenia ikonického efektu. Napriek tejto interakcii troch základných semiotických vlastností jazykových znakov v zásade platí, že: „Každý jazykový znak, vrátane ikonického alebo indexového slova je symbolom. Z tohto hľadiska sú deiktické slová indexickými symbolmi a ikonicita v jazyku je ikonicitou symbolického znaku“ (Winfried Nöth, 2001, s. 19)[3].  

Z pragmatického aspektu sa však táto súhra môže javiť aj trochu inak. Ak vychádzame z predpokladu, že naša kognícia má obrazový charakter, že vnímanie, spoznávanie a chápanie čohokoľvek sa uskutočňuje v mentálnych obrazoch (alebo aspoň je naň do istej miery odkázaná), tak čítanie možno vnímať ako formu intersemiotického prekladu symbolických znakov do ikonických znakov. Z kognitívno-semiotického pohľadu je teda čítanie ikonizačným procesom (Johansen, 2002, s. 326-341), ktorý môže mať rôzne podoby a stupne. Je to podmienené okolnosťami umeleckej recepcie: „(...) čítať literatúru znamená pracovať nevedome a niekedy aj vedome s dvomi súbormi referentov, jedny sa vzťahujú na univerzum textu, ďalšie na životný svet a spomienky čitateľa.“ (Johansen 2002, 328)[4] Treba to chápať tak, že čítaním literárneho textu sa mobilizuje naša osobná pamäť a fantázia, čo spôsobuje, že dielom ponúknutý fikčný svet si predstavujeme na pozadí individuálnych skúseností a vedomostí. Počas konkretizácie diela si – v závislosti od našich imaginárnych schopností – vytvárame vnútorné mentálne obrazy, ikony, ktoré sú formované vekom, rodom a kultúrou. 

Inferencia a kód

Semiotika literatúry inšpirovaná myšlienkami Piercea charakterizovala čítanie ako textom riadený, resp. navodený proces inferencií, dohadov interpretačného charakteru.  Podľa Umberta Eca je text lenivý, šetrný mechanizmus, ktorý ráta s aktívnou spoluprácou čitateľa. Vyžaduje od neho, aby aktualizoval obsahy, ktoré sú v texte prítomné iba vo virtuálnom stave (Eco, 2010, s. 38, 68). V literárnych dielach sa totiž vždy vyjadruje viac, než sa explicitne tvrdí,  isté informácie sú iba naznačené alebo vyplývajú s povedaného (implikácie). Čitateľ je preto nútený podniknúť celý rad interpretačných rozhodnutí (overovanie pravdivosti predbežných domnienok, vyvodzovanie záverov na základe predpokladov, zvažovanie možných scenárov príbehu a pod.), aby doplnil tieto významovo nedourčené miesta. Robí to na základe svojich gramatických, intertextuálnych a encyklopedických kompetencií, ktorých okruh je však projektovaný samotným textom.   

Znakovosť umeleckého textu sa v literárnej vede často spája s jeho komunikačným poňatím, presnejšie povedané autonómia a autoreferencialita estetického znaku sa vyvažuje s uznaním jeho komunikačnej funkcie. Semiotické koncepty sú v mnohých prípadoch súčasťou komunikačného prístupu k literatúre a z toho dôvodu sa potom kvalifikujú ako semioticko-komunikačné či komunikačno-semiotické. Je to dané tým, že každá komunikácia má svoju znakovú dimenziu, to znamená, že predpokladá inventár istých znakov a pravidiel narábania s nimi (kód), preto sa semiotika „částečně překrývá s teorií komunikace, a to tam, kde se jedná o znakovou složku komunikace.” (Doubravová 2002, s. 23) Úzka prepojenosť znakovosti a komunikatívnosti platí aj pre literárnu komunikáciu: už Jan Mukařovský, jeden s prvých priekopníkov semiotiky literatúry vo svojich úvahách vysvetľoval otázky umeleckej semiózy s ohľadom na funkciu, postavenie a vzájomný vzťah tvorcu a príjemcu znaku, t.j. autora a čitateľa textu. Takýto pohľad charakterizoval potom aj práce Romana Jakobsona, Jurija Lotmana, Františka Mika alebo Umberta Eca, ktorí sa však už nechali priamo inšpirovať modelmi a terminológiou novovzniknutej teórie informácie a teórie komunikácie. 

Akokoľvek opodstatnená a výstižná je analógia medzi strojovým prenosom informácie, jej kódovaním a dekódovaním a tvorbou a recepciou umeleckého textu, spomenutí predstavitelia semiotiky literatúry rovnako zdôrazňujú, že v podmienkach literárnej komunikácie autentickosť príjmu nie je zaručená, možno tu rátať iba s približnou ekvivalenciou. Pramení to zo skutočnosti, že v tomto prípade „v systéme kódovania hrá úlohu aj individuálna skúsenosť, psychofyzická individualita a rozmanitosť hierarchií kódovaných prvkov, ktoré sa u nikoho z nás celkom nezhodujú“ (Lotman 1994a, s. 51). Navyše literatúra sa vyznačuje sťažením príjmu informácie (sémantická neurčitosť správy), znásobením a neustálou inováciou a renováciou umeleckých kódov, ktoré sú neexplicitné a dvojzmyselné. „Literatúra (...) neprestajne podkopáva, paroduje a uniká hocičomu, čo hrozí stať sa strnulým kódom alebo explicitnými pravidlami interpretácie.“ (Culler, 1993, s. 100)[5] A to preto, že jej základom je „spochybňovanie a prehlbovanie kategórií, v ktorých a cez ktoré obyčajne vidíme seba a svet.“ (tamtiež)

Niektorí predstavitelia semiologicky orientovanej literárnej teórie poukázali aj na iné „sťažujúce okolnosti“ týkajúce sa kódovania a dekódovania umeleckých textov. Terminologická dvojica „jazykový kód – literárny kód“ nestačí na vystihnutie skutočnej zložitosti procesu tvorby a recepcie významovej výstavby diela. Podľa Rolanda Barthesa samotný text a jeho význam sa konštruuje a následne v procese čítania rekonštruuje pod vplyvom niekoľkých ďalších, parciálnych kódov, podmienených kultúrnou a literárnou tradíciou, ktoré sa v danom diele spájajú a prekrižujú. Chápe ich ako pružnú sieť, ako perspektívy odkazovania, ktorých elementy vždy  mieria tomu, čo už – predtým, niekde a niekoľkokrát – bolo povedané, bolo napísané (Barthes, 2007).

Text, umenie, kultúra

Ďalším dôležitým prínosom semiotických prístupov v literárnej vede bolo vytvorenie metodologickej a terminologickej bázy pre modelovanie medzitextových a medziumeleckých vzťahov, čo napomohlo formovaniu neskorších teórií intertextuality a intermediality. Tým, že sa literárny text začal vnímať ako komplikovaný znakový útvar, ktorý je v kontexte kultúry úzko prepojený so sieťou ďalších verbálnych i neverbálnych (vizuálnych, audiovizuálnych), umeleckých i neumeleckých znakov, otvorilo to cestu k vzniku semiotickej, resp. semioticky orientovanej estetiky. Jednotlivé druhy umenia niektorí bádatelia konfrontovali na základe charakteristických, svojbytných znakových vlastností a začali sa skúmať rôzne procesy prekódovania či transmutácie z jedného systému do druhého ako formy intersemiotického prekladu.

Vypracovanie komparatívnej teórie umení na semiologickom základe inicioval Jan Mukařovský (2000b, s. 20-21). V jeho stopách potom pokračovali a rôznym spôsobom koncept semiotickej estetiky ďalej rozvíjali niektorí českí (M. Otruba, Z. Mathauser, M. Grygar), ruskí (R. Jakobson, J. Lotman) slovenskí (F. Miko, A. Popovič, T. Žilka) a talianski (U. Eco, N. Dusi) literárni vedci. Treba dodať, že najsystematickejšie rozpracovanie sa spája s aktivitami predstaviteľov tartuskej školy, ktorým sa vďaka syntetického prístupu podarilo dospieť nielen ku komparatistike verbálnych a ikonických druhov umenia, ale aj ku komparatistike kultúr (Bakoš, 2000, s. 249).

 Lotman a jeho spolupracovníci (Boris Uspenskij, V. N. Toporov, A. M. Piatigorskij, V.V. Ivanov a iní) vypracovali lingvocentrickú a textocentrickú semiotickú koncepciu kultúry, ktorá sa zakladá na intenzívnej výmene a tvorbe nových informácií či významov a jej mechanizmy vykazujú isté spoločné znaky s mentálnymi procesmi fungovania ľudského vedomia. Kultúru chápali ako znakový systém, ktorý pozostáva z niekoľkých podsystémov a tie ako celky a rovnako aj ich časti medzi sebou intenzívne komunikujú, čo znamená, že prekódovanie z jedného znakového systému do druhého je v prípade živej kultúry „na dennom poriadku“.

Najdôležitejším východiskom semiotického výskumu kultúry je podľa nich jej úzka prepojenosť s jazykom a textom. Vzťah jazyka ku kultúre je bytostný, konštitutívny. Tartuskí semiotici predpokladajú exkluzívne postavenie prirodzeného jazyka v rámci kultúry. Jazyk stojí v centre systému každej kultúry, s ktorým spoluvytvára zložitý celok. Kultúra poskytuje členom daného kolektívu isté štrukturálne usporiadanie okolitého sveta (Lotman- Uspenskij, 2003, s. 38) a je to práve jazyk, ktorý najpohotovejšie a najefektívnejšie spĺňa túto funkciu. Jazyk nie je len komunikačným prostriedkom, ale aj garantom semiotizácie skutočnosti: „Jazyková struktura se odděluje od jazykového materiálu, získava samostatnost a přenáší se na stále se rozširující okruh jevů, které se v systému lidské komunikace začínají chovat jako jazyky a stávají se tak prvkem kultury. Jakákoliv realita začleněná do sféry kultury se začne chovat jako znaková.“ (Lotman- Uspenskij, 2003, s. 58) Z toho dôvodu definujú jazyk ako prvotný modelujúci systém a všetky ostatné semiotické systémy, ktoré sa vo vzťahu k prirodzeným jazykom vyčleňujú ako odvodené, chápu ako druhotné modelujúce systémy. Mýty, náboženstvá, literatúra a rovnako aj ostatné druhy umenia patria k druhotným modelujúcim systémom, pretože svoje špecifické štruktúry budujú na báze prirodzeného jazyka.

Kultúra sa realizuje v textoch, možno ju chápať ako mechanizmus vytvárania, výmeny, dialógu, prekladu, skríženia, kombinácie – slovom: sústavnej cirkulácie a transformácie rôznorodo usporiadaných a kódovaných textov. Lotman na nejednom mieste svojich štúdií stotožňuje kultúru s textom, zdôrazňujúc, že ide o veľmi zložitý, odstupňovaný a dynamický megasystém, ktorý sa rozpadá do hierarchie „textov v texte“ a tie vytvárajú spletité prelínania. (Lotman, 2002b, s. 90) Aby sme správne pochopili jeho myšlienky, je dôležité priblížiť jeho chápanie pojmu text.  

Ako je známe, Lotman definoval text troma charakteristickými znakmi: vyjadrenosť, ohraničenosť, štruktúrnosť (Lotman, 1990, s. 66-68). Táto definícia sugeruje predstavu izolovaného, stabilného a sebestačného objektu, treba však dodať, že tu ide o otvorenejšiu a pružnejšiu koncepciu textu, než ako sa na prvý pohľad zdá. Ruský teoretik totiž za text považoval nielen jedno konkrétne dielo (napr. jednu báseň či román), ale aj také vyššie celky ako sú cyklus, životné dielo daného autora, literatúru vymedzeného obdobia, rôzne tematické a štýlové celky (Lotman, 1990, s. 320). Navyše pod textom nemyslel iba verbálne texty, utkané z jazykových znakov, ale rovnako aj „výstupy“ semiotických systémov odlišného druhu (napr. výtvarného umenia, divadla alebo filmu; obraz, socha, divadelné predstavenie, filmová scéna ako „text“).

V podaní Lotmana teda text nie je iba písomne fixovaná, súvislá a hierarchicky usporiadaná jazyková správa (nie je to iba lingvistický fenomén), ale skôr schopnosť objektov ako semiotických faktov a umeleckých diel rôznej znakovej proveniencie generovať a transformovať významy (podobné tendencie metaforizácie termínu text sledujeme aj u Rolanda Barthesa). Základným východiskom jeho uvažovania je totiž predpoklad, že text nie je iba „pasívnym obalom, ale generátorom informácie”. (Lotman, 1994b, s. 93) Jeho funkcia sa nevyčerpáva iba fixovaním či približne adekvátnym prenosom informácie z jedného systému do druhého, ale rovnako dôležitá – a z pohľadu umeleckej praxe priam konštitutívna – je schopnosť textu jednak inšpirovať vznik nových textov, nových významov (kreatívna funkcia) a jednak uchovávať informácie z predchádzajúcich období kultúry a jej podsystémov (pamäťová funkcia).  (Lotman, 1994b, s. 93-94) Nová informácia či význam vzniká predovšetkým pri strete aspoň dvoch rozdielne kódovaných semiotických systémov. Predpokladom príbytku nových významov je preto dialóg: „V priebehu dialogického kontaktu vzniká informácia, ktorá dovtedy ešte neexistovala.“ (Lotman, 1994a, s. 56) Môže to byť dialóg dvoch textov, textu a nového jazykového, semiotického a kultúrneho kontextu, alebo textu a vedomia čitateľa. Stačí v tejto súvislosti odkázať na všeobecnú skúsenosť umeleckej prekladateľskej praxe, kde jeden zdrojový text (originál) generuje vznik niekoľko podobných, no predsa nie totožných cieľových textov (odlišné preklady, resp. interpretácie originálu), ďalej na filmové či divadelné adaptácie literárnych diel s menším či väčším stupňom modifikácie predlohy a rovnako aj na rôzne formy prepisu (transpozícia, rozšírenie, mutácia – Doležel, 2003, s. 203). V súvislosti s pamäťovou funkciou textu treba upozorniť na fakt, že jazyk a umenie, ako aj ostatné semiotický systémy v oblasti kultúry fungujú dynamicky, čo znamená že majú svoje dejiny:  „(...) systém sa mení a svoje premeny si drží v pamäti, ukladá si do nej všetky predchádzajúce stavy“, pretože aby „systém mohol utvoriť nové texty, musí mať vo svojej zásobárni texty rozličného typu, texty, ktoré sú rozlične kódované“ (Lotman, 1994a, s. 57) Dodajme, že nie je to proces nemennej, ale tvorivej aktualizácie: „Ukladať predchádzajúcu informáciu znamená stále ju obnovovať, t.j. fakticky meniť predošlé na nové.“ (Lotman, 1994b, s. 94). V tom význame sú texty rôzneho typu nositeľom a formujúcim faktorom kolektívnej kultúrnej pamäti, čoho súčasťou sú tak dejiny (historiografia), ako aj literárna tradícia (intertextualita).

Lotman však postúpil ešte o krok ďalej, čo sa týka rozšírenia sémantickej platnosti tohto termínu. Za text, t.j. za relatívne autonómnu semiotickú jednotku považoval aj osobnosť či vedomie autora a príjemcu diela. V štúdii Kultúra ako subjekt a objekt – sama – pre seba porovnáva jednotky generovania zmyslu k monádam (termín prevzatí od Leibniza), ktoré sa vyznačujú ohraničenosťou, sebestačnosťou, zložitou vnútornou štruktúrou a schopnosťou sebareflexie a zoskupovania sa navzájom. „Takýmito monádami sú kultúra ako celok, aj každý do nej začlenený, dostatočne zložitý text, vrátane jednotlivej osobnosti chápanej ako text.“ (1994c, s. 10, zvýraznil: K. B.) Na inom mieste v súvislosti s pragmatickým aspektom píše Lotman o stretnutí textu s vedomím čitateľa ako o interakcii dvoch, seba navzájom rámcujúcich, inkorporujúcich textov: „(...) čitateľ to je tiež ʼdruhý textʼ (Lotman, 2002a, s. 65)[6].

Táto textualizácia subjektu vychádza z presvedčenia, že medzi semiotickými mechanizmami kultúry a fungovaním ľudského vedomia je badateľná istá analógia. Podľa Lotmana „fungujú kultúra, jazyk, text a naše vedomie súčasne v dvoch smeroch. Vytvárajú na jednej strane unifikovanú semiotickú situáciu, ktorá je garantom výmeny, na druhej strane dezunifikovanú semiotickú situáciu, ktorá je garantom tvorby nových textov, nových informácií.“ (Lotman, 1994a, s. 57) 

Krátky exkurz o texte možno uzavrieť a sumarizovať konštatovaním, že text, resp. textovosť sa u Lotmana chápe v podstate ako istá komplexná semiotická funkcia zachycovania, uchovávania a tvorby (nových) informácií či významov na rôznych stupňoch kultúry. Aj vďaka tejto koncepcie a prístupu sa analýza literatúry, vrátane umeleckých prekladov a adaptácií, mohla začleniť do širších estetických a kultúrnych kontextov. Inak povedané: semiotika literatúry sa stala integrálnou súčasťou semiotiky kultúry.