Sémantika verša

Jedna zo zložiek verzológie, ktorá sa novšie samostatne vymedzuje popri prozódii, metrike a strofike. Táto disciplína skúmaa význam verša, ako aj znakový potenciál jeho zložiek, má teda aj svoj semiotický rozmer.

 Kľúčovým textom na uvažovanie o sémantike verša je štúdia Jiřího Levého „Sémantika verše“, uverejnená v 9. ročníku zborníka Litteraria – štúdie a dokumenty s názvom „O literárnej avantgarde“ v r. 1966. V nej Levý okrem iného zaoberá skúmaním znakového významu veršovej formy. Práve konštatovanie, že „moderní sémantika ... právem obrátila pozornost především ke znakovým funkcím formy“ (Levý, 1966, s. 17), nás aj vzhľadom na ďalší vývin literárnej vedy oprávňuje uvažovať v tomto kontexte skôr o semiotike verša. Sám pojem sémantika verša pritom nestráca svoj význam, je však potrebné ohraničiť ho na javy súvisiace najmä s lexikálnymi a gramatickými aspektmi verša. Pri sugestívnej, evokačnej alebo symbolickej hodnote výrazov, metier alebo iných štruktúrnych prvkov básne sa javí vhodnejšie skúmať ich v rámci semiotiky.

 Z hľadiska významu slov použitých v básni je jedným z dôležitých aspektov sémantiky verša zvyk autorov umiestňovať sémanticky dôležité slová na začiatok a na koniec verša, ktoré sú jeho najexponovanejšími časťami. Je to dôležité aj preto, aby sa v rýmovaných básňach nedostávali často do rýmovej pozície neplnovýznamové slová (spojky, predložky, častice a pod.), čím sa znižuje estetická hodnota básne. Rýmujúce sa slová sa okrem zvukovej stránky konfrontujú aj sémanticky (preto ich Viliam Turčány v monografii Rým v slovenskej poézii nazáva vertikálnou metaforou, resp. Jiří Levý v štúdii „The meanings of form and the forms of meaning“ rýmovou metaforou (rhyming metaphor).

 Znakový význam veršovej formy možno vidieť v potenciáli jednotlivých metrických realizácií verša evokovať v čitateľovi isté nálady alebo obsahy. Metrum totiž nie je len formálnou schémou básne, ale býva aj naviazané na jej významovú rovinu svojou schopnosťou podieľať sa na jej tonalite a evokovať v čitateľovi takéto nálady. To isté metrum môže vzhľadom na rozdielne prozodické vlastnosti jednotlivých jazykov v nich nadobúdať odlišné konotácie. V slovenčine napríklad jamb od čias hviezdoslavovského parnasizmu získal charakter slávnostného metra vhodného na vyjadrenie vznešenejších obsahov, čím kontrastuje s „ľudovejším“ trochejom – ten je zas v angličtine na rozdiel od bežnejšieho jambu, ktorý niekedy môže dokonca splývať s prózou, veľmi príznakový a zriedkavý. Daktyl sa v anglickej poézii často spája s detskou poéziou a prívlastkami ako živý, rýchly, veselý. V našej poézii ho básne ako Hviezdoslavova Zuzanka Hraškovie alebo Kraskovi Baníci posúvajú do vážnejších – baladických alebo sociálnokritických – polôh.

 Ďalším aspektom metra je jeho vzťah k literárnej tradícii. Michail Gasparov  uvádza, že ruská poéma napísaná štvorstopovým jambom asociuje Puškina a na tomto pozadí sa aj vníma. Podobne báseň napísaná tercínou (jambickým desať-, resp. jedenásťslabičníkom) asociuje Danteho Božskú komédiu.

 Podobne ako metrum môžu niesť znakovú funkciu aj jednotlivé hlásky alebo slová. Podľa Levého (1966, s. 17) predpokladáme, že napr. temné hlásky rovnako ako citoslovcia a pod. sú znakom smútku, naznačujú prítomnosť tejto predstavy v básni..., vyjadrujú smútok, ktorý pociťoval básnik, a napokon vyvolávajú smútok v čitateľovi. Musíme mať zároveň na pamäti (zvlášť pri prekladaní poézie), že „rovnaký význam sa v rozličných jazykoch zachytáva rozdielnou konfiguráciou zvukových prvkov“ (Sabol, 1983,  s. 81).