Saturovaný fenomén

Saturovaný fenomén (fr. phénomène saturé) je koncept súčasného francúzskeho filozofa Jeana-Luca Mariona (*1946). Formuloval ho v myšlienkovom kontexte fenomenológie, pričom prvá teoretická zmienka o ňom sa nachádza v rovnomennej eseji z r. 1992. Sémantické jadro konceptu je ukotvené v téze, že fenomén sa dáva v nadbytku voči tomu, čo si v percepcii nárokujeme, čo očakávame alebo o čo sa usilujeme. Ako taký vykazuje osobité znaky: je nepredvídateľný, udivujúci, ničím nepodmienený, ba až neznesiteľný, pokiaľ ide o silu jeho pôsobnosti. Saturovaný fenomén sa konštituuje vo vzťahu k skúsenosti (udalosti), ktorá sa javí takým spôsobom, že pre ňu objektívne nemáme pojmy, presahuje schopnosti nášho vnímania, a je preto nepochopiteľná. Hoci sa prvotne spájal so špecificky náboženskými prejavmi, autor ho v neskorších textoch rozvinul i vo vzťahu k histórii, umeniu a celkom konkrétne aj k literatúre. Príkladom výkladového a interpretačného potenciálu pojmu sú v súčasnosti literárnovedné výskumy, ktoré inšpiroval: napr. monografia Cassandry Falke The Phenomenology of Love and Reading (Fenomenológia lásky a čítanie, 2017) a tematické číslo časopisu World Literature Studies Jazyk transcendentnej skúsenosti v literárno-fenomenologickej interpretácii (The Language of Transcendent Experience in Literary-Phenomenological Interpretation) https://wls.sav.sk/?page_id=1978

  

Saturovaný fenomén je pôvodný pojem a koncept fenomenologického diskurzu Jeana-Luca Mariona a vyjadruje jeho premýšľanie o transcendentnej skúsenosti, hraničných fenoménoch a možnostiach fenomenológie. Základy konceptu vymedzil začiatkom 90. rokov v eseji „Phénomène saturé“ (Saturovaný fenomén), ktorej prepracovanú verziu vydal v diele Étant donné (Súc dané, 1997). Hoci teoretické podložie skúmaného javu celistvo predstavil práve v tomto texte, v r. 2001 vydáva knižne pod názvom De surcroît (O nadbytku, 2001) ďalšie nadväzujúce štúdie, v nich rozvíja pohľad na jednotlivé figúry saturovaného fenoménu; koncepcii saturovaného fenoménu sa neskôr venoval aj v diele Le visible e le révélé (Viditeľné a zjavené, 2005).

Myšlienka saturovaného fenoménu vznikla v kontexte tzv. radikalizovanej fenomenológie (diskurz o javení sa hraničných fenoménov), ktorou sa Marion vymedzil voči Kantovej logike objektivity, presnejšie voči kategóriám transcendentálneho idealizmu, keďže formuloval potrebu a opodstatnenie fenomenologicky skúmať aj javenie sa nepodmieneného, toho, čo sa javí samé od seba a zo seba a nie na základe vopred stanovených podmienok. Jeho koncepciu charakterizuje aj významný prienik s teológiou (v súvislosti s náboženskými fenoménmi), čo v 90. rokov 20. storočia kritizoval francúzsky filozof Dominique Janicaud (napr. aj u Lévinasa či Henryho): „vyčítal im ,zvrátenie fenomenologickej metódy s implicitným či explicitným cieľom náboženského vyústeniaʻ“ (Trajtelová, 2010, 93 – 108).

Pri formulovaní teórie saturovaného fenoménu Marion vychádza z interpretácie fenoménu u Husserla (danosť fenoménu, hoci „čisto imanentná vedomiu“, je sama o sebe dôvodom jeho akceptácie) i Heideggera (akceptácia fenomenality toho, čo je skryté, pretože bytostne náleží k tomu, čo sa ukazuje) (Tomašovičová, 2010, 185 – 186). Saturovaný fenomén považuje za nepredmetný fenomén, ktorému sa prisudzuje možnosť javiť sa. Problematiku javenia pritom definuje vo vzťahu k tzv. fenomenalite dávania (fr. donation) – fenomén sa javí len do takej miery, do akej sa dáva. Saturovaný fenomén sa dáva v nadbytku názoru voči subjektívnej intencii. Marion ho vymedzuje v opozícii k ďalším dvom fenoménom, sú nimi tzv. chudobné fenomény, pôvodne fenomény chudobné na názor (fr. phénomènes pauvres en intuition), a tzv. bežné, resp. normálne fenomény (fr. phénomènes de droit commun). Chudobné fenomény si vystačia s formálnym (matematika) alebo kategoriálnym názorom (logika), dávajú sa len s ohľadom na svoju inteligibilitu. Bežné fenomény sú tie, u ktorých možno predpokladať určité pochopenie či podmienenie zo strany človeka, t. j. dávajú sa v zhode s jeho vlastnou intenciou (fyzika a prírodné vedy). Saturovaný fenomén na rozdiel od nich „přesahuje rozvažovací kategorie a principy – nebude tedy možné jej mínit, pokud jde o kvantitu, nebude možné jej snášet, pokud jde o kvalitu, bude absolutní, pokud jde o vztah, a nebude možné na něj pohlížet, pokud jde o modalitu“ (Marion, 2007, 392).

Hoci by to jeho jednotlivé charakteristiky mohli napovedať, saturovaný fenomén sa nemusí vzťahovať výlučne na výnimočné fenomény, môže ním byť podľa Mariona aj niečo na prvý pohľad kvalitatívne odlišné a nanajvýš banálne. Filozof v tejto súvislosti zdôrazňuje potrebu iného nazerania na fenomény než toho, aké sa uplatňuje pri bežných predmetoch. 

 

„Najjednoduchšie javy sa môžu ukazovať ako saturované! Už keď sa fajčí fajka [...], môže byť v hre saturovaný fenomén – všetko závisí od toho, ako sa fajčí. Spýtajte sa Baudelairea alebo Molièra. Alebo si vezmime za príklad dvoch majstrov saturovaných fenoménov v súčasnej literatúre: Jamesa a Prousta. Tie najbezvýznamnejšie veci, ktoré opísali, sa menia na saturované fenomény. Prečo? Pretože ti ukazujú, že tento obyčajný [banálny] a bežný pocit sa môže zmeniť na udalosť a že táto udalosť, okrem toho, že má svoj objektívne limitovaný zmysel, môže mať väčší význam, ktorý sa vzťahuje na minulé skúsenosti, na vskutku komplexné tonality, na siete neobmedzených referencií.“ (Marion, 2017, 91)[1]

 

Marion rozlišuje štyri typy saturovaných fenoménov: udalosť, obraz/idol, moje živé telo, tvár, ktorú milujem (ikona). Rozoznáva však aj maximálne, resp. dvojnásobne saturovaný fenomén („saturácia saturácie“). Za taký považuje teofániu, zjavenie Boha. Zjavenie a presnejšie jeho manifestácia v osobe Ježiša Krista je teda v Marionovej striktne fenomenologickej koncepcii akousi paradigmou saturovaného fenoménu, pretože sú v ňom obsiahnuté a navzájom rozlične prestúpené ostatné saturované fenomény a ich charakteristiky, ako to ukazuje Anton Vydra:

 

„Je idolom, ak som napríklad uchvátený neobyčajnosťou filozofického pojmu, ktorý ho zastupuje, napríklad ak na seba nechám pôsobiť Tillichov pojem Hĺbky alebo ak ma fascinuje Augustínovo intimior intimo meo. Je udalosťou, ak zrazu zasiahne do môjho života, ak príde nevídaným spôsobom ako hosť, ktorého som neočakával a ktorého som považoval za dávno ukrytého pred mojím zrakom (Deus absconditus). Pociťujem ho dokonca ako prítomného v mojom živom tele, keď si uvedomujem priam telesné splynutie seba samého s čímsi božským – v tejto skúsenosti tkveli všetky priblíženia sa k panteizmu, k spinozovskému Deus sive natura. A napokon je ikonou, keď čoraz viac zisťujem, že uniká každej mojej snahe uchopiť ho: čím viac ho poznávam, tým menej viem o ňom hovoriť (Vydra 2010, 201).

 

Obraz/idol vnímame (vidíme) pohľadom, ktorý je k niečomu nasmerovaný (napr. kontemplovaný umelecký predmet), lebo sa tým cíti priťahovaný, fascinovaný, očarený. V prípade tváre druhého človeka, ktorého milujem, sa už stretávajú, resp. krížia dva pohľady: pohľad pozerajúceho a pohľad vychádzajúci z tváre milovanej osoby, ktorý na mňa dolieha (ikona). V teofánii sa táto osobitá pôsobnosť pohľadu dáva nahliadnuť v nadbytku, ktorý podľa Mariona vyúsťuje do nasledujúceho paradoxu: „nějaký neviditelný pohled na mně viditelně pohlíží a miluje mě“ (2007, 402).

Veľa príkladov saturovaného fenoménu zjavenia, ako i paradoxu teofánie možno nájsť v Starom zákone (napr. Ex 3,2 – 6, Ex 34), Novom zákone (napr. Mt 17,1 – 8) aj v kresťanskej mystickej spisbe. Sú stavané špecifickou verbalitou a zástupnou, neraz archetypálnou obraznosťou, ako to ilustrujú napríklad úryvky z diela talianskej mystičky sv. Kataríny z Janova (1446 – 1510). Exklamatívny a silne afektívny tón výpovede presvedčivo tlmočia intenzitu a zvláštnu kvalitu teofanickej udalosti, keď sa neviditeľný Boh dáva pocítiť v nadbytku vliatej lásky a tým nezvratne zasahuje a pretvára mystičkino bytie, resp. intencionalitu Ja.

"Ach, úchvatná událost, o níž se nedá žádným způsobem podat nějaké svědectví ani slovy ani znameními ani obrazy ani vzdechy ani křikem! Mohu však říci, že se cítím jako uvězněná, že o tom nemohu říci ani to nejmenší! Ach, ubohý jazyk, který nemůže najít žádné slovo! Ach, ubohý rozume, ty jsi přemožen! Ach, vůle, jak si klidná! Nic jiného už nechceš, neboť jsi ponořena do nasycení. Ó paměti, naplněná bez práce a bez pozornosti! Konečně schopnosti ztratily svou přirozenou činnost, jsou zcela uchváceny a planou v Božím ohništi v takové přemíře a s takovým jásotem, až se zdá, že jsou již blažené a vedeny k vytouženému přístavu, kde se vychutnávají vnitřní plameny takové čisté lásky, která by svou nezměrnou mocí strávila peklo, ačkoli je svou přirozeností plamenem, který hoří, aniž by stravoval." (Život 21. kap. in Sertorius 2013, 87 – 88; kurz. M. K.).

 

"Je zapotřebí, aby nitro samo o sobě odumřelo, aby jeho život a bytí byly zcela skryty v Bohu, a protože o tom člověk neví, nemůže ani myslet a vědět, jako by neměl život ani bytí. Člověk může být navenek slepý, hluchý, němý, bez chuti, bez působení rozumu, paměti a vůle; musí být tak ztracen, že už nechápe, kde je. Musí být okraden sám o sebe a druhým se jevit jako bláznivý; musejí se divit, že vidí tvora, jenž je tu, a přesto nic nečiní." (Život 35. kap. in Sertorius 2013, 91).

 

"A když se mi zdá, že musím jmenovat toto Já, jak to požaduje život ve světě, který neumí nazvat jinak, když jmenuji sama sebe nebo na mě volá někdo jiný, tak si vždycky v nitru říkám: mé Já je už Bůh; neznám žádné jiné Já než tohoto svého Boha." (Život 14. kap. in Sertorius 2013, 86).

 

Uvedené citáty výstižne objasňujú Marionov koncept maximálnej saturácie fenoménu a nemožnosti jeho uchopenia zo strany Ja. Ak človek odpovie na výzvu neviditeľného, zato milujúceho pohľadu, otvára sa zásadne novému stavu a uvedomuje si hranice svojich poznávacích mohutností (či dokonca „stratu“ Ja), ako aj limity vypovedať o tom, čo zažíva. Opísaná skúsenosť nie je bežným javom, o čom vypovedá aj spôsob slovesného zachytenie a tiež fakt, že fenomenologicky pokrýva to, čo Marion nazval saturáciou saturácie.

 

Informácie o histórii a súčasnom stave výskumu:

Keďže saturovaný fenomén predstavuje relatívne nový fenomenologický koncept, jeho uplatnenie v literárnej hermeneutike či literárnoteoretickej reflexii je skôr vzácne. Ukazuje sa však, že literárnovedný výskum môže Marionove tézy zásadným a originálnym spôsobom potvrdiť aj prehĺbiť. On sám považoval literatúru za releventný zdroj objasňovanie konceptu saturácie. Bezprostredne s Marionovým úsilím o fenomenologické „uchopenie, odkrytie možnosti javenia božského (Boha)“ (Vašek, 2020,106) súvisí presah jeho výskumu k mystickej spisbe, zvlášť interpretácia diela Dionýza Areopagitu, pri ktorej vychádzal z teórie rečových aktov Johna L. Austina; s týmto úsilím však rovnako súvisia aj úvahy o saturovanom fenoméne. V jadre tohto premýšľania sa nachádza Marionovo ponímanie lásky: človeka nanovo definuje ako ego amans v opozícii k ego cogito; lásku chápe ako niečo nevyhnutné tak pre pochopenie ľudskej bytosti, ako  aj vzťahu Boha a človeka, dvoch nepochopiteľných a milujúcich bytostí (Vašek, 2020, 107).

V Marionovej fenomenológii lásky ukotvila svoj literárnoteoretický výskum zameraný na čítanie literatúry, ako i hľadanie jej zmyslu nórska vedkyňa Cassandra Falke. Kniha je podľa nej viac ako objekt; slová, predstavy a myšlienky, ktoré sú v nej obsiahnuté totiž prvotne existujú v ľudskom vnútri. Autorka rovnako spochybňuje možnosť vnímať ako objekt alteritu druhého, ktorú kniha ponúka –  na rozdiel od objektu knihu nemôžem ľubovoľne konštituovať a upravovať. Literatúra nás pozýva ponoriť sa do dynamickej inakosti literárneho textu, čo v kontexte tzv. erotickej redukcie považuje Falke za jednu z najvýznamnejších kvalít literatúry. Toto pozvanie je súčasne prípravou na pôsobnosť lásky, „pretože podobne ako druhý človek aj kniha-ako-druhý sa otvára plnšie v závislosti od intencie, ktorú na ňu upriamujeme. Keď čítame, schopnosť intendovať partikulárnu knihu je expandovaná a proces čítania sa skutočne podobá aktu lásky“ (Falke, 2017, 59 – 60 in Kučerková – Vašek, 2020, 5).

Koncept saturovaného fenoménu sa v slovenskom literárnovednom priestore ukázal ako inšpiratívny pre 3. tematické číslo časopisu World Literature Studies r. 2020, v ktorom sa v kontexte výskumu jazyka transcendentnej skúsenosti spojili literárna a fenomenologická interpretácia. Hoci priame prepojenie s Marionovými úvahami o saturácii sa týkalo najmä mystickej spisby a fenomenality lásky, aj tematicky širšie koncipované štúdie (interpretácie poetických naratívov i vnútorných  stavov lyrického subjektu) hmatateľne poukázali na povahu a podstatu transcendencie v kontakte s človekom (uchvacujúca, spaľujúca, prenikajúca až do základu ľudského bytia, ale aj prchavá, hmlistá, trudnomyseľná či celkom mĺkva, neuchopiteľná a nevyjadriteľná) a vymedzili aj množstvo výrazových prostriedkov, ktoré uvedené spojenie v literárnom diele podnecuje (pozri Kučerková – Vašek, 2020, 6 – 7).