Rytmicko-syntaktický paralelizmus

Rytmicko-syntaktický paralelizmus označuje zhodu veršového (rytmického) a vetného (syntaktického) členenia v básni. Hranica rytmického celku sa pri ňom kryje s hranicou syntaktického celku, jeden verš je teda jednou vetou. Nedochádza pritom k rozporu medzi intonáciou verša a intonáciou vety. Je typickým znakom ľudovej piesne:

Tancuj, tancuj, vykrúcaj,

len mi piecku nezrúcaj.

Dobrá piecka na zimu,

nemá každý perinu.

 

Rytmicko-syntaktický paralelizmus je jedným troch druhov paralelizmu (popri eufonickom a lexikálnom), ktoré sa podľa Mikuláša Bakoša uplatňujú sylabickom verši štúrovskej poézie. Pri nestálosti metrického pôdorysu berie na seba úlohu rytmického organizátora verša, vyzdvihujúc úlohu intonácie (Bakoš, 1939, s. 68 – 69).

 

Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia, 
ponad vysoké hory, ponad rovné polia; 
preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu, 
sadli tam za pomedzím slovenského rodu.
                        (Samo Chalupka: Mor ho!)

 

V sylabotonizme je konvergentnosť rytmickej a syntaktickej štruktúry jednou z tendencií poézie Kraskovej školy, ktorá zvlášť vynikne v porovnaní s hviezdoslavovským veršom a jeho sklonom k rytmicko-syntaktickej divergencii s dominantnosťou vetnej intonácie:

 

Je milostivé ráno, svetla plné ráno,

a čakám ťa, kde naše modré jedle hučia.

Ó, prídi povedať mi tiché svoje: Áno!

Dnes vtáci mláďatá si žitiu spievať učia.

                        (Ivan Krasko: Dnes)

Aj po nástupe voľného verša ako prevládajúceho veršového systému v modernej poézii sa rytmicko-syntaktický paralelizmus uplatňoval v medzivojnovej poézii, napr. v tvorbe nadrealistov:

 

Nespomínajte mi ľudia ľalie

Byľky plodné vodnaté

Ani spánok s obrvenými prstami

Ani ružový dom s jazykom vetra

Ani porezané ruže

Ani včely v šesťbokej bunke vliate do krvného koláča

Ani mlieko ktoré klíči z kvitnúceho ohňa

                        (Rudolf Fabry: Posledné)