Rytiersky román

Rytiersky román je typ románu, ktorý dosiahol veľkú popularitu v západoeurópskej literatúre v 15. a 16. storočí, predovšetkým v Španielsku, v Portugalsku, Taliansku a vo Francúzsku. V španielskej literatúre sa prozaické rozprávania o rytieroch šírili už od polovice 13. storočia, na prelome 15. a 16. storočia však rytiersky román nadobudol mimoriadnu popularitu a považuje sa za jeden najúspešnejších žánrov španielskej literatúry zlatého veku, ktorý dokázal ovplyvniť literárny vkus v celej Európe.

Rytiersky román je odrazom feudálnej spoločnosti a rytierskych ideálov v spojitosti s kresťanskými ideálmi. Spája sa v ňom oslava stredovekého rytierstva a renesančná viera v neobmedzené ľudské možnosti a vkus. Stali sa základom mnohých fikcií v západoeurópskej literatúre, podnietili imagináciu renesančného človeka, takže je aj základom dobrodružného románu. Dobrodružné hrdinské príbehy sa odohrávajú v imaginárnom fantastickom časopriestore, v neurčitých dávnych dobách, vo vzdialených krajinách a zvláštnych scenériách, ako aj s intervenciou fantastických bytostí, mágov, obrov, čarodejníkov atď.

Pomenovanie rytierskeho románu vyplýva z identity jeho protagonistu, stredovekého rytiera konajúceho hrdinské činy a vyznávajúceho ideály potulného rytierstva. Charakterizujú ho nadľudská fyzická a duševná sila, zmysel pre spravodlivosť, vysoká koncepcia cti, víťazné zdolávanie prekážok a skúšok, vyznávanie ideálu dvorskej lásky, neochvejná a čistá láska k dáme, ktorá je stimulom jeho činov. Základnými prvkami žánru sú epizodická a otvorená  štruktúra, dobrodružný obsah, napínavý dej, výnimočné vlastnosti hrdinu, idealizácia rytierskych cností. Otvorená a epizodická štruktúra otvára možnosť na pokračovanie príbehov, čo vedie k vytváraniu rozsiahlych cyklov okolo postáv hrdinov.

Rytiersky román sa vyznačuje hyperbolickým a kvetnatým štýlom, vznešeným spôsobom vyjadrovania, ktoré pôsobí až neprirodzene. Charakteristické je využívanie toposu falošného prekladu a nájdeného rukopisu; autori uisťujú, že iba prekladajú záhadné dielo napísané v gréčtine, angličtine, arabčine alebo iných „exotických“ jazykoch.

Podľa španielskeho akademika Josého Manuela Blecuu rytierske romány [dosl. rytierske knihy, poznámka autorky] vznikli z tém stredovekých hrdinských spevov a charakterizuje ich takto:

 

„Sú to dobrodružné a zároveň ľúbostné romány, v ktorých sa oslavuje stredoveký duch rytierstva. Hrdina, rytier, nemá veľa autentickosti a koná mimoriadne skutky v exotických krajinách, ktoré sú výsledkom čistej fikcie. Najlepším spomedzi týchto románov je Amadís Waleský, čitateľsky populárny hlavne v 16. storočí.“[1] (Blecua, 1960, s. 90)

 

Za zakladajúce dielo, ktoré vytvorilo model toho žánru sa všeobecne považuje román Amadís de Gaula, 1508 (Amadís Waleský) (celým názvom Los cuatro libros del virtuoso caballero Amadís de Gaula – Štyri knihy o cnostnom rytierovi Amadísovi Waleskom) španielskeho autora Garciho Rodrígueza de Montalbána (v neskorších vydaniach uvádzaný ako Garci Ordóñez de Montalvo, cca. 1450 – cca. 1505). Stal sa jednou z najčítanejších a najobľúbenejších kníh 16. storočia najmä v Španielsku, Portugalsku, Taliansku, vo Francúzsku a neskôr v celej západnej Európe. Najstaršie zachované vydanie Montalbánvho diela vyšlo v Zaragoze v roku 1508, pričom autor priznáva, že prvé tri knihy sú prepracovaním starších verzií a jeho pôvodnou prácou je iba štvrtá kniha. Predchádzajúce verzie boli v Španielsku známe už začiatku 14. storočia. Miesto vzniku a pôvodný jazyk románu sú však nejasné, M. Menéndez Pelayo situoval jeho vznik do západnej alebo severozápadnej časti Pyrenejského polostrova, do galícijsko-portugalskej oblasti. Autorstvo Amadísa je diskutovanou otázkou a privlastňujú si ho Španieli aj Portugalci. Vyskytuje sa aj domnienka, že ide o portugalskú literárnu látku a jeho pôvodným autorom by mal byť portugalský trubadúr  João Pires de Lobeira (cca. 1233 – 1285). Román mal obrovský úspech a postupnými rozšíreniami sa rozrástol na dvadsaťštyri kníh. Veľká popularita diela viedla autora k napísaniu pokračovania o príbehoch Amadísovho syna Esplandiána, Las sergas de Esplandián, 1510 (Hrdinské činy Esplandiánove). V priebehu 16. storočia vznikali pokračovania príbehov o Amadísovi a jeho potomkoch, ktoré konsolidovali Montalbánov literárny model, ale postupne ho aj mierne transformovali, prichádzalo o fúzii s  prvkami pastierskeho románu a menil sa pohľad na rytierske hodnoty.

K najplodnejším pokračovateľom rytierskeho románu patrí Feliciano de Silva (cca. 1492 – cca. 1558), autor  románov Amadís de Grecia, 1530 (Amadís Grécky) a jeho pokračovaní v príbehoch potomkov Amadísa Gréckeho – romány Don Florisel de Niquea, 1532, 1551 a Rogel de Grecia 1535.

Okrem Amadísa a jeho potomkov pribúdajú noví rytierski hrdinovia, protagonisti románov Floriseo, 1516 (autor je Fernando Bernal); Palmerín de Oliva, 1511; Primaleón, 1512 a ďalší, okolo ktorých sa vytvárajú ďalšie románové cykly.

Paralelne so španielskou produkciou vznikol celý rad rytierskych románov v portugalskej literatúre, v ktorej dosiahol tento žáner takisto obrovskú popularitu. V 19. storočí vytvoril rozsiahly katalóg portugalských rytierskych románov Pascual de Gayangos (1857);  nachádzajú sa v ňom diela datované od 16. do 18. storočia. Najstarším je Crónica do imperador Clarimundo z roku 1522 (Kronika o cisárovi Clarimundovi) od renesančného prozaika a historika Joãoa de Barros (cca. 1496 – cca. 1570). Rytier Clarimundo patrí k najpopulárnejším portugalským rytierskym hrdinom.

Rozsiahle cykly španielskych a portugalských rytierskych románov dosiahli veľkú popularitu v celej Európe. V priebehu 16. storočia vznikali preklady a ďalšie voľné pokračovania a rozšírenia od talianskych, francúzskych, anglických a nemeckých autorov. Ku koncu storočia popularita aj produkcia rytierskych románov začína klesať. Definitívny úpadok nastal po Cervantesovej paródii v románe Don Quijote de la Mancha (1605 a 1615).

Hoci obdobie konštituovania rytierskeho románu sa datuje na prelom 15. a 16. storočia a v 16. storočí zažíva rozkvet, takže patrí k renesančným románových žánrom, jeho korene siahajú do stredoveku. Prapôvodným zdrojom inšpirácie sú staré bretónske povestí o kráľovi Artušovi a rytieroch okrúhleho stola, ktoré v 12. storočí dali podnet k vzniku francúzskeho kurtoázneho alebo dvorského románu (fr. roman courtois), pôvodne veršovaného a od 13. storočia písaného v próze, a práve francúzsky kurtoázny román je pravdepodobne jedným z predchodcov rytierskeho románu. Ďalším zdrojom inšpirácie sa nachádza v stredovekej hrdinskej epike španielskej a francúzskej (fr. chansons de geste, šp. cantares de gesta).

V španielskej literatúre má takisto predchodcov v stredovekej literatúre, a je ním rytiersky protoromán Libro del caballero Zifar, cca. 1300 (Kniha o rytierovi Zifarovi), pripisovaný toledskému kanonikovi Ferrandovi Martínezovi. K hispánskym predchodcom Amadísa patrí aj román Tirant lo Blanch, 1490 (Tirant Biely) valencijského spisovateľa Joana Martorella (cca. 1410 – 1465).

V rámci rytierskeho románu sa rozlišujú dva hlavné subžánre, spoločnými znakmi oboch je však vyznačuje dobrodružný obsah a výnimočný hrdina. Na ich odlíšenie sa v španielskej terminológii sa rozlišuje medzi širším pojmom libros de caballería – doslova rytierske knihy a novelas caballerescas – doslova rytierske romány. Pôvodcom tohto rozlišovania je profesor Martín de Riquer (podľa Estébanez Calderón, 2004, s. 618). Libros de caballería – (rytierske knihy) je pomenovanie aplikované v období Zlatého veku na typ románových príbehov, ktorých protagonistom je potulný rytier, ktorého život sa odohráva vo vzdialených a exotických krajinách v dávnych vekoch; ich vzorom je Amadís Waleský a vyznačujú sa fantazijnosťou (fantastické dobrodružstvá, krajiny, bytosti). Termín novelas caballerescas (rytierske romány) v užšom význame označuje podžáner rytierskych kníh, odlišuje sa od nich väčšou pravdepodobnosťou a realistickejšími kontúrami hrdinu, často sú inšpirované reálne existujúcimi rytiermi, celkove väčšou mierou realistického zobrazenia.

V portugalskej terminológii sa takisto rozlišuje medzi romances de cavalaria alebo novelas de cavalaria (rytierske romány) ako „modernom termíne“, a livros de cavalaria (rytierske knihy) ako starobylom dobovo označení tohto druhu literatúry.

Okrem týchto termínov sa v španielskej literárnej teórii vyskytujú aj termíny romance a roman, navrhnuté a používané teoretikmi od osemdesiatych rokov 20. storočia (J. B. Avalle Arce, D. Villanueva, G. Sobejano a iní), ktorí sa pokúšajú vytvoriť korelácie k anglickej a francúzskej terminológii, avšak používanie týchto termínov zostáva stále predmetom diskusie. V anglickej terminológii sa používa termín chivalric romance vo význame „rozsiahleho rozprávania v próze o dobrodružstvách imaginárneho hrdinu, rytiera“, a preto sa v tomto význame v španielskej terminológii chápe ako anglicizmus; roman de chevalerie sa vo francúzskej terminológii používa na označenie „literárny žáner z rytierskeho prostredia v próze alebo vo veršoch“, v španielskej terminológii je to galicizmus.