Román-epopeja

Pojem je odvodený od eposu ako žánru. Na rozdiel od starovekého či stredovekého eposu, orientovaného na mytologickú a historickú tematiku, ide o novosformovaný moderný román renesančného obdobia 18.-19. storočia, zameraný na zachytenie súčasného realistického obrazu sveta. Vo svojej podstate je príbuzný žánru, označovanému ako román-rieka, nekoncentruje sa však na významné historické udalosti, ale skôr na bežný rodinný a spoločenský život v novodobých vývinových etapách ľudstva. V niektorých prípadoch sú hranice medzi oboma žánrovými typmi pomerne ťažko rozlíšiteľné (napríklad u H. de Balzaca). K zakladateľom románu-epopeje patrí anglický osvietenský spisovateľ a dramatik Henry Fielding s pikareskným románom Tom Jones (1749), označovaným aj ako „komický epos v próze“. Ďalšími predstaviteľmi v klasickej svetovej literatúre boli predovšetkým Honré de Balzac a jeho Ľudská komédia  (1830-48), N. V. Gogoľ putovným románom Mŕtve duše (1842) či Émil Zola románovým cyklom Rougon-Macquartovci (1871-93), považovaný za istú obdobu Ľudskej komédie. Z ruskej literatúry býva ako román-epopeja označované predovšetkým monumentálne dielo L. N. Tolstého Vojna a mier (1863-69), z novšieho obdobia s tetralógia Tichý Don (1928-40) nositeľa Nobelovej ceny Michaila Šolochova. Moderný západoeurópsky román-epopeja 19.-20. storočia obvykle načrtáva široký panoramatický obraz sveta vo veľkom epickom objeme (obsahuje niekoľko dielov), často zachytáva historický proces ľudstva i bežnú každodennosť života. Autor sa zamýšľa sa nad osudmi národov a intímnym prežívaním jednotlivca - trilógia Williama Faulknera  Snopsovci (1940-59), rodinná sága Thibaultovci  (1922-40) Rogera Martina du Garda a i.