Román

Polymorfný naratívny žáner nejasného pôvodu zvyčajne väčšieho rozsahu a značnej epickej šírky, ktorého konštitutívnym znakom je absencia pravidiel  a neustála formálna inovácia.

Slovo pochádza z ľudovej latinčiny: „romanice“  znamenalo „rozprávať ako Riman“. Výrazom „mise en roman“ sa v 12. storočí označujú texty pôvodne v osemslabičnom verši, neskôr v próze,  napísané v románskom jazyku. Pomenovanie implikuje fiktívnosť, na rozdiel od faktuálneho svedectva, životopisu a pod. Súčasne akcentuje sekulárny charakter výpovede, v protiklade k sakrálnym textom písaným po latinsky. V porovnaní so žánrami rozširovanými ústnym podaním (napr. hrdinský spev, epos) predpokladá román individuálneho recipienta zameraného na fiktívny príbeh postáv, neskôr aj na formálnu stránku, teda na spôsob stvárnenia príbehu. Dnešný význam získava slovo v 17. storočí, súčasne však s pejoratívnymi  konotáciami, ktoré pretrvávajú aj v 18. storočí, keď sa román odsunie na perifériu literárneho záujmu. Svoju pozíciu si posilní v 19. storočí, čo súvisí so začiatkami budovania demokratických spoločensko-politických systémov: na dlhé obdobie sa stane dominantným žánrom s viacerými žánrovými variantmi, a to aj napriek „kríze“ či ohlásenej „smrti románu“ v polovici 20. storočia.

Teoretické uchopenie románu je pomerne zložité. Kým niektorí odborníci definujú dejovo komplexnejší román v opozícii s novelou alebo poviedkou, t. j. kratšími naratívnymi žánrami, iní vychádzajú z  jeho pôvodu. Ten nie je celkom jasný: román, ktorého korene siahajú do staroegyptského písomníctva, je dedičom mýtu a eposu, pričom sa chápe ako transformácia, resp. deformácia, „ergo“ neprípustná degradácia eposu. Prvá známa poetika román nespomína, ale Aristoteles, rozoznávajúci „mimesis a diegesis“ ako dva spôsoby zobrazovania (dramatický, naratívny) a dva druhy látky a či zobrazovaného obsahu (vysoký, nízky), otvára cestu k uvažovaniu o románe. Jeho klasifikácia žánrov, spočívajúca na estetických a na etických princípoch, špecifikuje žánre vysoké a nízke a striktne ich od seba oddeľuje, čo platí aj v období klasicizmu. V koncepcii antického filozofa niet zmienky o nízkom naratívnom žánri, označenom ako paródia (porov. náčrt). Románu, ktorý tematizuje vysoké spolu s nízkym a pri zobrazovaní kombinuje „mimesis“ i „diegesis“, by sme symbolicky mohli vyčleniť miesto uprostred načrtnutej schémy.

Zakreslenie románu do prvej známej klasifikácie žánrov naznačuje, že román búra bariéry a nerešpektuje poriadok. Pohybuje sa na pomedzí, „svojvoľne“ ako „dobyvateľ, ktorého jediným zákonom je neustále rozširovanie územia“[1], prekračuje rozhrania, absorbuje impulzy z ostatných žánrov, rôzne ich imituje a kombinuje, deformujúc a parodujúc postupy uzavretých žánrov. Nie je preto možné jednoznačne vymedziť dištinktívne črty tohto otvoreného slobodného žánru, ktorému „nič nebráni využiť na vlastné ciele opis, rozprávanie, drámu, esej, komentár, monológ  (...) ani „byť podľa vlastnej vôle postupne alebo súčasne bájkou, príbehom, idylou, rozprávkou, kronikou, eposom“.[2] Zo samotnej podstaty románu ako hybridného žánru vyplýva jeho znevažovanie, resp. odmietanie v istých historických obdobiach či formách spoločenského zriadenia. Tak napríklad v prísne hierarchizovanej spoločnosti, akou bola francúzska spoločnosť 17. storočia, sa tento otvorený slobodomyseľný žáner považoval za nečistú „zmes“, za kríženca s postavením „nemanželského dieťaťa“ (batard). Podozrievali ho dokonca z kazenia mravov: „Cnostné dievča nikdy nečítalo román“[3] prízvukuje Jean-Jacques Rousseau, paradoxne, v predslove svojej „Julie alebo Nová Héloïse“, (Julie ou la Nouvelle Héloïse, 1761), románu,  ktorý otvára cestu od osvieteneckej literatúry k romantizmu. K postupnému posunu románu z literárnej periférie do literárneho epicentra dochádza až pri prechode spoločnosti na demokratický režim. Práve vtedy môže tento intertextuálny (Doody 1997, 144) žáner par excellence prijímať všetky možné vplyvy, citlivo reagovať na podnety, osvojiť si „čoraz širšie oblasti ľudskej skúsenosti“, zobrazovať ich tak, ako to robí „moralista, historik, teológ, ba dokonca i filozof  a vedec“[4]. Román preto úzko súvisí s demokraciou a neznáša sa s totalitnými režimami: M. Kundera ho dokonca nazýva antitotalitným žánrom. Umelecky hodnotný román kritizuje, ironizuje, spochybňuje, relativizuje dobovú „doxu“ a kladie vždy nové a nové otázky: nie je potvrdením spoločenského poriadku, ani vyjadrením súhlasu s bytím, ale výrazom nepokoja z bytia vo svete. Neukazuje to, čo vo svete funguje, ale naopak, spôsobom sebe vlastným – prostredníctvom fikcie, príbehu, obrazov – naznačuje  problémové aspekty spoločnosti a ľudskej existencie. Romány odjakživa vyvolávali nevôľu moci, ba niekedy aj priamy zásah vládnucich vrstiev do umeleckej slobody. Napríklad „Milenec Lady Chatterleyovej“ (Lady Chatterley´s Lower) Davida Herberta Lawrenca, ktorého prvá verzia vznikla v r. 1926,  vyvolal v anglofónnych krajinách taký škandál, že v necenzurovanej podobe vyšlo dielo najprv v Paríži (1929), v Londýne a New Yorku až o tridsať rokov neskôr. Flaubertova „Pani Bovaryová“ (Madame Bovary, 1857), ale aj Houellebecquova „Platforma“ (Plateforme, 2000), vydaná takmer o stopäťdesiat rokov neskôr, sa stali predmetom súdnych sporov, čo len potvrdzuje silu románovej výpovede a neistotu moci zoči-voči románu.

Francúzska teoretička a germanistka Marthe Robertová vychádza pri uvažovaní o románe z Freudovho konceptu „Familienroman“,[5] označujúcom postoj dieťaťa, sklamaného z vlastných rodičov a vymýšľajúceho si ideálny rodinný príbeh. Táto fabulácia, podľa Robertovej možno hlavný prameň literárnej tvorby, je častou vedomou či nevedomou výstužou románov. Na základe presvedčivých analýz predkladá vedkyňa zaujímavú typológiu žánru odvodenú z dvoch archetypov: nemanželského dieťaťa a najdúcha. Kontúry nemanželského dieťaťa, ktoré sa každodenne musí konfrontovať s krutou skutočnosťou, vpisujú do románov tzv. oidipovskí autori. Patrí k nim napr. Honoré de Balzac modelujúci postavy činorodých odvážnych mladíkov v konflikte so svetom, ktorý chcú dobyť. Ich úsilie, prirovnávané k oidipovskému údelu, je poznávaním sveta i sebapoznávaním. Iné romány vytvárajú tzv. predoidipovskí autori (napr. Franz Kafka či Samuel Beckett) rozvíjajúci  archetyp nájdeného dieťaťa pohybujúceho sa vo vysnívanom svete predstáv. Robertovej predstavy o románe dodnes inšpirujú ženevskú kritickú školu, čiastočne francúzskych teoretikov (napr. Pierre Bayard a jeho koncept rodičovského románu, roman parental).

Romány majú predovšetkým estetickú funkciu, súčasne však i ciele kognitívne, ev. etické, dokumentárne, didaktické, filozofické a i.

Romány sa tradične rozdeľujú najmä podľa dominantnej témy (napr. ľúbostný, dobrodružný, detektívny, historický, vojnový, rodinný, generačný, mravný, vedecko-fantastický s utopickým a dystopickým variantom, a i.), tvorivej metódy (napr. realistický, naturalistický, moderný, postmoderný, tzv. nový román a i.), kompozičných postupov (reportážny, román-kronika, román-rieka,  cestopisný, epištolárny, pikareskný, zameraný na psychológiu postavy, ev. na prostredie, napr. mestský román, regionálny román, vidiecky román, román rodnej hrudy a i.), cieľovej skupiny (dievčenský román, ženský román, román pre deti a mládež, populárny román a pod.), tónu (humoristický, satirický), dominantného zámeru pri spracovaní témy (didaktický, filozofický, politický, výchovný, tézový a i.). Zaradiť román jednoznačne do niektorej z kategórií nie je vždy možné: ten-ktorý text často zodpovedá súčasne kritériám viacerých žánrových foriem románu: napr. romány Alexandra Dumasa sú historicko-dobrodružné; „Nebezpečné známosti“ (Les Liaisons dangereuses, 1782)  Choderlosa de Laclosa sú epištolárnym a voľnomyšlienkárskym románom a súčasne kritikou dobových mravov; „Podvolenie“ (Soumission, 2015) Michela Houellebecquea je politická fikcia s prvkami dekadentného románu; „Americké psycho“ (American Psycho, 1991) Breta Eastona Ellisa je thriller a ostrá kritika americkej spoločnosti; „Život a názory blahorodého pána Tristama Shandyho“ (The Life and Opinions of Tristam Shandy, Gentleman, 1759 – 1767) Laurenca Sterna je parodický román, karikatúra britskej spoločnosti a zároveň prvý „antiromán“; humoristický román „Osudy dobrého vojáka Švejka“ (1921 – 1923) Jaroslava Haška je súčasne ostrou spoločenskou satirou a pikareskným románom; „Tisícročná včela“ (1979) Petra Jaroša je generačný román a rodinná sága; „Jozef Mak“ (1933) Jozefa Cígera-Hronského je spoločensko-psychologický román a i.  

Pre metodologické uchopenie  románu sa tradične využívajú pojmy binárnej opozície fabula a sujet, označujúce dve pomyslené roviny románu. Fabulou nazývame udalosti vytvárajúce príbeh, ktoré sú usporiadané v časovom a príčinnom slede, sujetom zas spôsob usporiadania fabuly. Súčasťou fabuly a sujetu sú postavy a chronotop, základné románové kategórie, ku ktorým v sujetovej rovine pristupuje aj významná kategória rozprávača, sprostredkujúca príbeh z určitej perspektívy a určitým spôsobom.

Stručne k histórii: Najstaršiu románovú formu predstavujú antické romány, považované za encyklopédie žánrov: známe sú diela starogréckych autorov (Charitón,  Xenofón Efeský, Achilleus Tatios), z rímskych románov sú najvýznamnejšie Apuleiove „Metamorfózy“ a Petroniov „Satyrikon“. Za prvý novodobý román sa považuje Gendži Monogatari zo začiatku 11. storočia, emblematický text japonskej literatúry, bez výraznejšieho vplyvu na európsky román. Na starom kontinente vznikajú romány v 12. storočí: za prvý sa považuje „Román o Alexandrovi“ (Roman d´Alexandre, cca 1135) Albérica de Pisançona, pozostávajúci zo sto piatich oktosylabov a napísaný vo franko-provensálčine; známy je aj veršovaný „Román o Brutovi“ (Roman de Brut, 1155) v normandskom dialekte, a najmä tzv. artušovské romány Chrétiena de Troyes z rokov 1170 – 1190. Neskôr sa na území dnešného Francúzska a Nemecka rozvíjajú veršované dobrodružné romány Hartmanna von Aue, Wolframa von Eschenbacha a i., rytierske romány o hrdinských činoch a kurtoázne (dvorské) romány tematizujúce idealizovanú lásku. S rozvojom miest sa objavujú stredoveké alegorické a didaktické romány, napr. v 13. storočí „Román o ruži“ (Roman de la Rose). Rozmach románu je spätý s rozvojom kníhtlače: objavujú sa tzv. knihy ľudového čítania (Volksbücher). Medzníkom v jeho vývine sú kanonické texty Françoisa Rabelaisa „Gargantua a Pantagurel“ (Gargantua et Pantagruel, 1532 – 1564) a Miguela de Cervantesa „Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha“ (El ingenioso hidalgo Don Quixote de la Mancha,1605 – 1615), ktorí svojimi spoločensko-kritickými, parodickými a na svoju dobu ikonoklastickými výpoveďami nadväzujú na komickú tradíciu stredovekých „fabliaux“. Táto tradícia pretrváva v európskej románovej produkcii dlhší čas, možno do nej zahrnúť napr. Scarronov „Komický román“ (Le Roman comique 1649 – 1657), pikareskný román „Dobrodružný Simplicius“ (Simplicissimus, 1669) Hansa Jakoba Christoffela von Grimmelshausena. Druhá románová línia, akcentujúca krásu výrazu, sa odvoláva na kurtoáznu tradíciu a étos rytierskych románov: zastupujú ju rozsiahle heroicko-galantné, pastierske a sentimentálno-heroické barokové romány, ako napr. „Clélia“ (Clélie,1554 – 1560) pani Scudéryovej či konvenčná pastorála Honorého d´Urfé „AstréeI (1632 – 1633), ktorá sa okamžite stáva predmetom paródie Charlesa Sorela v diele „Antiromán alebo extravagantný pastier“ (Antiroman ou le berger extravagant,1633). Klasicizmus s vyhraneným estetickým kánonom vychádzajúcim z karteziánskeho poriadku a racionality nežičí románu. Výnimkou je „Kňažná de Clèves“ (La Princesse de Clèves, 1678) pani La Fayettovej. V 18. storočí obe tendencie postupne splynú, pričom sa objavujú aj prvé pokusy o inovovanie žánru (Denis Diderot „Jakub Fatalista“ /Jacques le Fataliste, 1769/). Vychádzajú epištolárne romány (napr. Montesquieuove „Perzské listy“ /Les Lettres persanes, 1721/; Goetheho „Utrpenie mladého Werthera“ /Die Leiden des jungen Werthers, 1774/;  „Nebezpečné známosti“ /Les Liaisons dangereuses, 1782/ Choderlosa de Laclosa), výchovné romány (napr. J.-J. Rousseau „Emil alebo o výchove“ /Emile ou de l´éducation,1762/; Bildungsroman „Agatonov príbeh“ /Geschichte des Agathon, 1766/ Christopha Martina Wielanda), filozofické a voľnomyšlienkárske romány (napr. markíza de Sada), na Cervantesa nadväzujúce pikareskné romány a romány, ktoré v období racionalizmu kladú dôraz na emocionálne stránky bytia (vyššie spomínaný román „Julie alebo Nová Héloïse“ (1761) J.-J. Rousseaua, ev. Goetheho „Utrpenie mladého Werthera“). V 18. storočí sa román prudko rozvíja i vo Veľkej Británii: „Robinson Crusoe“ (1719) Daniela Defoea; utopistický román a cestopisná paródia „Guliverove cesty“ (Gulliver´s Travels, 1726) Jonathana Swifta; experimentálny román „Život a názory blahorodého pána Tristama Shandyho“ (The Life and Opinions of Tristam Shandy, Gentleman, 1759 – 1767) Laurenca Sterna; epištolárne romány Samuela Richardsona (napr. „Klarisa alebo príbeh mladej dámy“ (Clarisse or the History of a Young Lady, 1747 – 1761) a i.

Pomerne dlho marginalizovaný žáner sa presadí naplno v 19. storočí. Predovšetkým  vo Francúzsku, kde otvorenosť a adaptabilnosť slobodného žánru, „moderného meštiackeho eposu“ (Hegel 1953,  131), korešponduje s otvárajúcou sa spoločnosťou, ašpirujúcou na demokraciu a slobodu pre všetkých. Romantizmus, zdôrazňujúci význam jednotlivca, ktorého nosnými žánrami je poézia a dráma, je stimulom k rozvoju autobiografického románu, často mapujúceho súčasne i dobový kontext (napr. Mussetova „Spoveď dieťaťa svojho veku“ /La Confesssion d´un enfant du siècle, 1836/), románov tematizujúcich umelca (napr. Novalisov „Heinrich von Ofterdingen“, 1802), fantastického románu (napr. „Diablove elixíry“ /Die Elixiere des Teufels, 1815/; „Životné názory kocúra Mura“ /Lebensansichten des Katers Murr, 1820/  E. T. A. Hoffmanna),  spoločenského románu (G. Sandová, niektoré romány V. Huga). So zrodom nového typu čitateľa sa rozvíjajú rôzne druhy populárnych románov vychádzajúcich niekedy aj na pokračovanie: ide najmä o román ľúbostný, dobrodružný (napr. romány Rudyarda  Kiplinga), dobrodružno-historický či historický (napr. romány Waltera Scotta ako „Ivanhoe“, 1819; „Pirát“ /The Pirate, 1821/, Alexandra Dumasa „Traja mušketieri“ /Les trois Mousquetaires, 1844/; „Gróf Monte Christo“ /Le Conte Monte.Christo, 1844 – 1846/ a i.), anglické gotické romány Ann Radcliffovej, ale aj ich paródie, ako napr. romány Jane Austenovej, detektívny (napr. Eugène Sue, Edgar Allan Poe), vedecko-fantastický či utopický román (napr. Jules Verne), romány sestier Brontëových (napr. „Jana Eyrová“ /Jane Eyre, 1847/ Charlotty Brontëovej), začiatkom 20. storočia americký dobrodružný román J. Londona. Mnohé romány tohto obdobia je ťažké zaradiť do niektorej z menovaných kategórií, pretože často ide o kombináciu tematických prvkov i postupov: napr. francúzske alebo anglické dobrodružno-historické romány, kriticko-satirický román Nikolaja Vasilieviča Gogoľa „Mŕtve duše“ (Мёртвые души, 1842 – 1846), Puškinov veršovaný román „Eugen Onegin“ (Евгений Онегин, 1823 – 1831) a i.

Približne od druhej tretiny 19. storočia prežíva emblematický žáner meštiackej spoločnosti svoj zlatý vek. Vo Francúzsku sa jeho rozvoj spája s H. de Balzacom, „otcom“ tradičnej, tzv. balzakovskej románovej formy a „historiografom“, usilujúcim sa zachytiť „svet v celistvosti“. Autor románov voľného cyklu „Ľudská komédia“ (La Comédie humaine, 1828 – 1849) venuje pozornosť všetkým základným komponentom románu: modeluje postavy-typy späté s detailne vykresleným prostredím, ukazuje ich v interakcii  s ďalšími postavami, pričom jeho príbehom, sprostredkovaným chronologicky a lineárne tzv. vševediacim  rozprávačom, nechýba rozuzlenie. Autor, známy dynamickými opismi, naznačujúcimi vývin deja, ktorý vytvára „efekt reality“ (R. Barthes), sa považuje za jedného z najvýznamnejších predstaviteľov realizmu.[6] Ako tvorivá metóda sa realizmus približne v rovnakom čase presadí aj v Európe a v Rusku, kde vychádzajú kanonické realistické romány: Vojna a mier (Война и миръ,1865 – 1869)  a „Anna Kareninová“ (Анна Каренина,1877) Leva Nikolajeviča Tolstoja; „Otcovia a deti“ (Отцы и Дети, 1862) Ivana Sergejeviča Turgeneva; „Oblomov“ (Обломов, 1858) Ivana Alexandroviča Gončarova a z pohľadu vývinu a transformácie žánru mimoriadne významné diela Fjodora Michajloviča Dostojevského „Zločin a trest“ (Преступление и наказание,1866); Idiot (Идиот, 1868); vrcholný, psychologicko-filozofický román s detektívnou zápletkou „Bratia Karamazovci“ (Братья Карамазовы, 1879). Realistický román-zrkadlo (Stendhal) s väčším či menším dôrazom na psychológiu postáv rozvíja vo Veľkej Británii autorka známa pod pseudonymom George Eliot, ďalej Charles Dickens („Dobrodružstvá Olivera Twista“ /The Adventures of Oliver Twist, 1837 – 1839/, „David Copperfield“, 1849, a i.), William Makepeace Thackeray („Pendennis“ /The History Of Pendennis, 1848 – 50/), vo Francúzsku Gustave Flaubert, známy mimoriadne vysokými nárokmi na štýl, Alphonse Daudet, Guy de Maupassant, bratia Jules a Edmond Goncourtovci: poslední menovaní preberajú niektoré podnety naturalistického románu tak, ako ho definuje Émile Zola, teoretik naturalizmu („Experimentálny román“ /Le Roman expérimental, 1880/), autor rozsiahleho románového cyklu-scientistického experimentu  „Rougon-Macquartovci: Prírodovedná a sociálna štúdia jednej rodiny počas Druhého cisárstva“ (Les Rougon-Macquart: l´histoire naturelle et sociale d´une famille sous le Second Empire,1871 – 1893). Postupy realizmu inšpirujú aj viacerých autorov 20. storočia v Európe (Romain Rolland, Anatole  France, Theodor Fontane) i Amerike (John Steinbeck, „Ovocie hnevu“ /The Grapes of Wrath, 1939/), Ernest Hemingway (napr. „Zbohom zbraniam“ /A Farewell to Arms, 1929/), Henry James („Američan“ /The American, 1877/), a to napriek rozmáhajúcej sa tendencii formálne inovovať žáner. Toto úsilie súvisí s rozvojom dobového vedeckého poznania, najmä Saussurovho učenia o jazyku, Freudovej psychoanalýzy a objavenia nevedomia, Einsteinovej teórie relativity, Planckovej kvantovej teórie. Prvé výraznejšie pokusy o revidovanie koncepcie románu-zrkadla sa objavujú už na konci 19. storočia, keď Joris-Karl Huysmans v dekadentnom románe so signifikantným názvom „Naopak“ (A Rebours, 1884) reaguje na naturalistický román a André Gide vydáva „Zápisky Andrého Waltera“ (Les Cahiers d´André Walter,1891). O najvýznamnejšiu inováciu románového tvaru sa však zaslúži Marcel Proust, James Joyce a Franz Kafka. Proustov cyklus „Hľadanie strateného času“ (A la recherche du temps perdu, 1913 – 1927), zaznamenávajúci prostredníctvom personálneho rozprávača individuálnu skúsenosť mimovoľného vybavovania spomienky a jej premeny na zmyslový zážitok, akási intelektuálna odysea rozprávača, je zároveň príbehom  tvorby, písania. „Fenomenologický román“, ktorý filtruje skutočnosť cez subjektívne vedomie, s novátorskou rozprávačskou stratégiou, má pomerne pevnú konštrukciu „katedrály“ (Proust), avšak s modifikovanými románovými kategóriami postavy (nejasné siluety premenlivých tvárí majú málo spoločného s balzacovskými podrobne vykreslenými postavami-typmi pripomínajúcimi ľudí a posúvajúcimi dej) i časopriestoru (malý výsek parížskej aristokratickej society). K formálnej obnove žánru prispieva v rovnakom čase Ír James Joyce „Dublinčanmi“ (Dubliners,1914) a najmä dielom „Odyseus“ (Ulysses, 1922) s výraznou intertextualitou ohlásenou homérovským titulom. Román-labyrint s komplikovanou štruktúrou, inšpirovaný putovaním antického hrdinu, sa považuje za jeden z najvýznamnejších románov 20. storočia v anglickom jazyku. Obaja autori veľmi originálne pristupujú ku kategórii času (cyklický čas u Prousta, Joycov dilatovaný čas) a venujú mimoriadnu pozornosť jazyku a štýlu. O inováciu moderného románu sa zaslúži aj po nemecky píšuci pražský autor Franz Kafka, ktorý posúva realistický kánon do hrozivého neskutočného sveta absurdity: jeho „Proces“ (Der Prozess, 1925) a „Zámok“ (Das Schloss,1926) ovplyvnia románopiscov pracujúcich s prvkami iracionality a fantastiky (Boris Vian, Michail Bulgakov, neskôr latinsko-americký magický realizmus a i.). Inovácia rozprávačských postupov súvisiacich so zvýšeným záujmom o vnútro jedinca sa prejaví v rozvoji moderného psychologického románu (napr. Colette, David  Herbert Lawrence, Italo Svevo, Knut Hamsun a i.). „Prúd vedomia“ v nechronologickom nelineárnom rozprávaní zachytávajú romány Virginie Wolfovej, napr. kanonická „Pani Dallowayová“ (Mrs. Dalloway, 1925). K rozvoju rozprávačských techník významne prispieva William Faulkner („Bľabot a bes“ /The Sound and the Fury, 1929/) s neustálym striedaním časových rovín a zložitou kompozíciou, či vrcholný „Absalom“ (Absalom, 1936) odhaľujúci drámu rodiny z amerického Juhu, patria medzi najdôležitejšie moderné romány. Paralelne s introspektívnym prístupom sa v prvých decéniách 20. storočia objavujú i tendencie zobraziť jedinca v spoločnosti, teda nadviazať v istom zmysle na balzacovský projekt polyfónneho románu celistvo zachytávajúceho človeka v epoche. Vznikajú rozsiahle románové cykly: napr. Johna Galsworthyho „Sága rodu Forsytovcov“ (The Forsyte Saga, 1922); román-rieka Romaina Rollanda „Ján Krištof“ (Jean Christophe,1904 – 1912), „Očarená duša“ (L´Ame enchantée,1922 – 1933); viacdielny cyklus „Thibaultovci“ (Les Thibault,1921 – 1929) Rogera Martina du Garda; kroniky Georgesa Duhamela a i. Vo Veľkej Británii pretrvávajú realistické tendencie prakticky do polovice 20. storočia: známe sú romány Grahama Greena (napr. „Moc a sláva“ /The Power and the Glory, 1940/), svojím nazeraním na človeka blízkeho Françoisovi Mauriacovi (napr. „Bozk malomocnému“ (Le Baiser au lépreux, 1922/; „Tereza Desquerouxová“ /Thérèse Desqueyroux, 1927/); Malcolma Lowryho (napr. „Pod sopkou“ /Under the Volcano, 1947/), Iris Murdochovej (napr. „Pod sieťou“ /Under the Net, 1954/) a i. Z európskej produkcie nemožno v tomto kontexte obísť najvýznamnejšie stredoeurópske (Kundera) romány: kompozične a rôznorodosťou štýlu zaujímavú trilógiu Hermana Brocha „Námesačníci“ (Die Schlafwandler, 1928 – 1931); monumentálny nedokončený cyklus „Muž bez vlastností“ (Der Mann ohne Eigenschaften,1930 – 1943) Roberta Musila; Buddenbrookovci (Buddenbrooks, 1901), „Čarovný vrch“ (Zauberberg, 1924) Thomasa Manna; spoločensko-kritické romány Heinricha Manna, experimentálny román „Berlín, Alexandrovo námestie“ (Berlin Alexanderplatz, 1929) Alfreda Döblina, psychologicko-filozofické romány Hermana Hesseho („Stepný vlk“ /Der Steppenwolf, 1927/, „Hra so sklenenými perlami“ /Das Glasperlenspiel, 1943/), romány Josepha Rotha, Stefana Zweiga, Eliasa Canettiho a i.. Spomenúť možno aj americký román, napr. J. Dosa Passosa (Manhattan Transfer, 1925, USA, 1938).

Latentná kríza románu, zjavná vo Francúzsku od scientistických pokusov Émila Zolu,  prepukne naplno v rokoch svetovej hospodárskej krízy: fikcie, ktoré v tenzívno-detenzívnom oblúku, v trvaní a epickej šírke, zachytávajú osudy životných postáv, ustupujú v 30. rokoch textom, v ktorých ide predovšetkým o vyjadrenie etického postoja k udalostiam ústiacim do svetovej vojny. Pútavé príbehy s konfliktom, postavami zobrazovanými v úzkom i širšom prostredí, ktoré sa vyvíjajú a svojimi činmi posúvajú epický dej, nahradia výpovede s výraznými znakmi publicistických žánrov, ako reportáž, esej, filozofická reflexia a i. „Hotové“ postavy bez bližších determinantov, zachytené zväčša v jednom okamihu epickej existencie, sú znakmi, ilustrujúcimi životné presvedčenie a obavy z bytia v chaotickom svete. K najznámejším patrí novodobý Odyseus Ferdinand Bardamu z románu „Cesty do hlbín noci“ (Voyage au bout de la nuit, 1932) Louisa-Ferdinanda Célina, ktorý svojím originálnym jazykom, imitujúcim hovorový prejav obyčajných ľudí z parížskeho predmestia, patrí medzi najvýznamnejšie, dodnes „prepisované“ romány. Moderný picaro Bardamu je predzvesťou osamelých jedincov vhodených do chaotického sveta, odcudzených antihrdinov z francúzskych existencialistických románov: Sartrovho Roquentina z „Hnusu“ (La Nausée, 1938), filozofa Delaruea z nedokončenej tetralógie „Cesty k slobode“ (Les Chemins de la liberté, 1945 – 1949), Meursualta z „Cudzinca“ (L´Etranger,1942) Alberta Camusa. Existencialistické východiská, ev. prvky nájdeme aj v „Tatárskej púšti“ (Il deserto dei Tartari, 1940) Dina Buzzatiho; v románoch Witolda Gombrowicza, Cesare Paveseho a aj u japonských povojnových autorov (Jukio Mishima, Jasunari Kawabata, Köbö Abe, Kenzaburo Oe). Druhá svetová vojna otrasie základmi humanizmu i modernizmu, čo sa podpíše na kríze románu. V Nemecku sa predstavitelia tzv. nonkonformizmu Heinrich Böll, Günter Grass, Wolfgang Koeppen, v nadväznosti na modernu vyrovnávajú so spoločenskými problémami, zvlášť s národným socializmom. Vo Francúzsku – kde v „dobe podozrievania“[7] silne rezonuje nedôvera vo „veľký príbeh“ ( J.-F. Loytard) – vyústia vypäté formalistické experimenty do tzv. nového románu. Rôzne varianty týchto výpovedí, kreujúcich sa v opozícii k balzacovskému románu ako „antiromán“, rezignujú na príbeh. Postavu, niekdajšieho románového kráľa, autori združení zväčša okolo vydavateľstva Minuit (Alain Robbe-Grillet, Michel Butor, Nathalie Sarrautová, Claude Simon, ale aj Samuel Beckett a i.) rozbijú, sploštia, vytlačia na perifériu záujmu a sústredia sa na formu. Román sa tak stáva autotelickým laboratóriom. Už nie je „príbehom o dobrodružstve, ale dobrodružstvom príbehu“.[8] Nie je viac stendhalovským zrkadlom posúvajúcim sa po ceste a odrážajúcim skutočnosť, iba ak zrkadlom rozbitým, zahmleným, deformujúcim, ukazujúcim nejasné, premenlivé fragmenty sveta. Nový román, usporiadaný ako chaos, kladie zvýšené nároky na recipienta: kým za balzacovským románom si dá pomyslenú bodku, za novým románom si kladie otáznik. Výrazné formalistické tendencie, prežívajúce vo Francúzsku do konca sedemdesiatych rokov, nájdu ohlas v Amerike (zvlášť medzi literárnymi teoretikmi, ale napr. aj William Seward Burroughs a jeho technika cut-up). Súčasne však pretrvávajú aj tendencie konštruovať román na silnom príbehu, na psychológii postáv, s dôrazom na štýl a originálny idiolekt, bez prehnaného experimentovania s tvarom a bez exhibovanej filozofickej reflexie (napr. tzv. husári vo Francúzsku, Françoise Saganová a i.). Významný posun od „etického“ románu-postoja či románu-svedectva k románu postavenom na predstavivosti akcentujúcom estetickú dimenziu výpovede pozorujeme zhruba od 60. rokov, predovšetkým u latinsko-amerických autorov, usilujúcich sa skĺbiť realizmus s prvkami fantázie, ako Gabriel Garcia Marquez („Sto dní samoty“ /Cien años de soledad,1967/), Julio Cortazar (ludický román „Rayuela“,1963), Carlos Fuentes, Alejo Carpentier a i. V rovnakom období začínajú vychádzať i romány tematizujúce skúsenosti totalitných režimov, napr. „Jeden deň Ivana Denisoviča“ (Один день Ивана Денисовича,1962), „Súostrovie Gulag“ (Архипелаг ГУЛАГ, 1973 – 1975) Alexandra Solženicyna; „Žart“ (Žert, 1967) Milana Kunderu; „Hrobka pre Borisa Davidoviča“ (Grobnica za Borisa Davidoviča, 1976) Danila Kiša, ev. vojnové traumy (romány Imre Kertézsa, Patricka Modiana, Georgea Pereca a i.). V polovici 80. rokov sa vo Francúzsku výrazne oživí záujem o dejiny. Román sa vracia k tradičnejším formám,  k príbehu (v tzv. minimalistickom románe veľmi zredukovanom) k postave s osudom zasadeným do dejinných udalostí. Odcudzený človek, existencialistami a formalistami degradovaný na objekt, nadobúda znova štatút subjektu: stáva sa centrom rozprávania, jeho objektom a súčasne sprostredkovateľom. Román sa posúva k autobiografii, nadväzujúc tak na formálne zaujímavé texty tematizujúce osobné spomienky (napr. romány P. Modiana, G. Pereca a i.), pamäť, transgeneračný prenos. Vznikajú rôzne podoby autobiografického románu, najmä tzv. autofikcie[9], postavené na identite autora-rozprávača-postavy, autoreflexívne romány Pierra Bergouniouxa, Pierra Michona a i. Britské romány, často so zaujímavými naratívnymi stratégiami, sa zameriavajú vo veľkej miere aj na reflektovanie problémov súčasného sveta (napr. William Golding, Doris Lessingová a i.). Platí to aj pre romány rôznej proveniencie v anglickom jazyku, napr. romány Johna Maxwella Coetzeeho približujúce spoločnosť poznamenanú apartheidom, romány Philippa Rotha, Saula Bellowa a i. V tejto súvislosti nemožno nespomenúť tzv. veľké americké romány,[10] ktoré od 19. storočia originálnym spôsobom reflektujú vybrané aspekty severoamerickej kultúry (Mark Twain, Herman Melville, James Fenimore Cooper, Harriet Beecher Stoweová, neskôr Theodore Dreiser, Francis Scott Fitzgerald, Ernest Hemingway, William Faulkner, John Steinbeck, John Dos Passos, Jerome David Sallinger, James Arthur Baldwin, John Updike, Vladimir Nabokov, Jack Kerouac, Toni Morrisonová a i.). Spochybnenie veľkých príbehov sa spolu s dekonštrukciou (J. Derrida) čoraz viac podpisujú pod rozmach postmoderného románu, ktorý je metafikciou alebo pastišom s výrazne intertextuálnym a ludickým charakterom, búrajúcim hranice medzi vysokou a nízkou kultúrou (napr. Kurt Vonnegut, Paul Auster, Thomas Pynchon, Don DeLillo, Cormac McCarthy, Edgar Lawrence Doctorow, John Fowles, Michael Cunningham, Bret Easton Ellis, Italo Calvino, Umberto Eco, Philippe Sollers, Michel Butor, Annie Ernauxová, Jean Echenoz, Jean-Philippe Toussaint, Marie NDiaye, François Bon, Patrick Süskind, Thomas Bernhard a i.). Rozvíjajú sa i nové subžánre či žánrové varianty, napr. rodové či generačné rozprávanie (récit de filiation).

Od 90. rokoch minulého storočia sa román stáva čoraz hybridnejším, oscilujúcim medzi fiktívnosťou a faktuálnosťou a na hrane žánrov (príbeh, esej, úvaha a i.), poukazujúc svojimi postupmi i tvarom na nehierarchizovaný a neusporiadaný charakter doby.

Táto práca bola podporená Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy  č. APVV-20-0179. 

__________________________________

[1] ...conquérant dont la seule loi est l´expansion.  Robert, 1972, 14.

[2]  Rien ne l´empêche d´utiliser à ses propres fins la description, la narration, le drame, l´essai, le commentaire, le monologue, le discours, ni d´être à son gré, tour à tour ou simultanément, fable, histoire, idylle, conte, chronique, épopée. Robert, 1972, 14. 

[3]  Jamais fille chaste n´a lu de romans. 

[4]  ...s´emparer de secteurs de plus en plus vastes de l´expérience humaine (...) en l´interprétant à la façon du moraliste,  de l´historien, du théologien, voire du philosophe et du savant. Robert, 1972, 14.

[5]  Familienroman der Neurotiker, 1919  

[6]  Okrem Francúzska, kde sa pojem realizmus spája s neoriginálnymi autormi, „kopírujúcimi“ skutočnosť.

[7]  Rovnomenná esej Nathalie Sarrautovej, L´Ere du soupçon, 1956.

[8]  Le roman n´est plus l´écriture d´une aventure mais l´aventure d´une écriture. Ricardou, 1967,111.

[9]  Pojem Sergea Doubrovskeho.

[10]  Great American Novel (John William De Forest)