Referenčný

V logike a v lingvistike znamená odkazujúci – adjektívum je odvodené od substantíva referencia (odkaz). Jazyk má referenčnú funkciu, t. j. odkazuje na niečo. Pojem referencia vyjadruje vzťah jazykových výrazov, ale aj celého textu či jeho časti k predmetu objektívnej mimojazykovej skutočnosti.

V literárnej vede sa pojem referenčný používa na označenie textu, ktorý odkazuje ku skutočnému svetu mimo text. Gérard Genette nazýva takýto text, ktorý je opakom fikčného textu, „faktuálny“ (v zmysle ne-fikčný) (2007, 36). Príkladom referenčného textu je novinový článok, historické dielo, cestopis, pamäti, ale aj autobiografia, ktorej referenčný status stojí na podmienke autentickosti a úprimnosti a na pravidle identity autora, rozprávača a hlavnej postavy. Problém referenčnosti je kľúčový pre pochopenie fungovania fikčných a faktuálnych textov. Ich porovnanie z naratologického hľadiska je predmetom Genettovej štúdie „Récit fictionnel, récit factuel“, 2004 („Vyprávění fikční a vyprávění faktuální“, 2007), ktorý konštatuje podobnosť naratívnych stratégií fikcie a nefikcie (Genette, 2004, 36). Keďže v princípe neexistujú, ako to tvrdí John Searle, formálne diferenciačné znaky, ktoré by odlíšili fikčný (nereferenčný) text od faktuálneho (referenčného)[1], odhliadnuc od paratextuálnych prostriedkov, ako je napr. označenie žánru na obálke knihy, rozhovor s autorom textu a pod., je potrebné podľa Lubomíra Doležela skúmať pojem sveta[2]. L. Doležel zastáva názor, že fikčné texty sú vyňaté z pravdivostného hodnotenia, a to ich odlišuje od referenčných textov (nazýva ich zobrazujúce texty alebo Z-texty)[3]. Dorrit Cohnová charakterizuje fikciu v prvom rade ako „nereferenčný naratív“, čo znamená, že fikčné dielo nereferuje ku skutočnému svetu, ale samo si vytvára svet, ku ktorému referuje (fikčný svet)[4]. Referenčné naratívy sú považované za overiteľné (môžeme posúdiť ich pravdivostnú hodnotu) a neúplné (môžeme ich dodatočne doplniť), zatiaľ čo nereferenčné naratívy sú neoveriteľné a úplné (Cohnová, 2009, 30). Nereferenčnosť fikcie však nevylučuje možnosť jej referovania k aktuálnemu svetu, príkladom čoho sú realistické romány[5]. G. Genette však považuje fikčný text za neprechodný („intransitif“) a zdôrazňuje, že prvky reality, ktoré chápe ako výpožičky, sa vo fikčnom texte menia na fikciu a majú funkciu „pseudo-reference, neboli označení bez označeného“ (2007, 28-29). Fikčný text tak podľa neho „nevede k žádné mimotextové skutečnosti“ (29). Niektorí filozofi jazyka naopak pripúšťajú referenčnú funkciu fikcie, napr. J. Searle, ktorý považuje zmienky mien skutočných osôb (napr. Napoleon), miest (napr. Londýn) či udalostí (napr. 2. svetová vojna) alebo gnómy (správy vyjadrujúce isté videnie sveta) za „referenčné ostrovčeky“ odkazujúce na aktuálny svet. Aj L. Doležel hovorí o prítomnosti zobrazujúcich odbočiek (Z-odbočky) vo fikčných textoch, ktoré vypovedajú o aktuálnom svete (2003, 40). Na rozdiel od G. Genetta si však myslí, že tieto výroky podliehajú pravdivostným podmienkam aktuálneho sveta a referujú aj mimo text, t. j. môžeme sa pýtať na ich pravdivosť. V tejto súvislosti treba spomenúť aj „referenčnú ilúziu“[6], o ktorej hovorí Roland Barthes v eseji „L’Effet de réel“, 1968 („Efekt reálného“, čes. 2006). Zamýšľa sa v nej nad účelnosťou zdanlivo nepodstatných detailov naratívneho textu (napr. barometer vo Flaubertovej poviedke „Prosté srdce“), ktorá spočíva väčšmi v navodení referenčnej ilúzie ako v estetickom pôsobení na čitateľa.

 Táto práca bola podporená Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy  č. APVV-20-0179.