Récit

Récit je vo francúzskej literárnovednej tradícii  jeden z najfrekventovanejších viacvýznamových pojmov: „samotný pojem récit má veľa spôsobov použitia“[1] (Sohet 2011, 16; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty preložila Z. M.). Označenie vo veľkej miere používajú štrukturalistickí teoretici: napĺňajú ho však nerovnakým obsahom, a preto závisí jeho preklad od jednotlivých koncepcií a kontextov.

Vo francúzskom myslení o literatúre sa však označenie récit – odvodené z latinského recitere, predčítať, prednášať, predvádzať – objavilo ešte pred štrukturalistickým obdobím, a to v polovici dvadsiatych rokov minulého storočia. Jeho pôvodcom je dnes opomínaný (zrejme pre politické postoje) francúzsky literárny kritik Ramon Fernandez, ktorý tak nazval prozaický žánrový variant, respektíve subžáner románu. V práci venovanej balzacovskej románovej metóde (Fernandez 1926) porovnával  récit  s románom: kým román zachytáva to, čo sa práve deje, récit sprostredkúva to, čo sa už stalo. Nora Krausová s odkazom na Fernandeza pripomína, že „[r]omán je predstavovanie udalostí, ktoré sa súčasne odohrávajú, predstavovanie podrobené podmienkam vzniku a rozvoju týchto udalostí. Récit je sprítomnenie udalostí, ktoré sa odohrali a ktorých reprodukcia je riadená rozprávačom, podrobeným zákonu predvádzania a presvedčovania. [...] Román je sprítomňovaním udalostí, ktoré sa dejú v čase [...] récit je predstavovanie udalostí, ktoré sa stali v čase. Prostredníctvom récit udalosti spoznávame, v románe sa pred našimi očami rodia.“ (Krausová 1972, 16). V nadväznosti na Fernandeza francúzsky literárny historik René- Marill Albérès upresnil, že typickým rozprávačom récit je vševediaci rozprávač (Albérès 1962, 130 – 131 ): vie presne, ako sa príbeh odohral, pozná jeho koniec a vie ho vyhodnotiť. Rozdiel medzi románom a récit spočíva podľa oboch francúzskych literárnych vedcov aj v miere umeleckosti: román považujú za umelecky presvedčivejší. V podobnom duchu sa vyjadril i Jean-Paul Sartre v známej práci François Mauriac et la liberté (1939; François Mauriac  a sloboda): Mauriacovmu dielu Thérèse Desqueyroux (1927; Tereza Desqueyrouxová, slov. 1964, preložila Ružena Jamrichová ) odoprel štatút románu a, argumentujúc prítomnosťou vševediaceho rozprávača, označil text za esteticky menej presvedčivý récit. (Sartre 1947, 36 – 37).  

Zhruba štyridsať rokov neskôr vydal francúzsky fenomenologický filozof a literárny vedec Paul Ricœur zásadnú prácu Temps et récit (1983 – 1985; Čas a vyprávění,  I – III, čes. 2000, 2002, 2007). V trojzväzkovom diele dal Ricœur do súvislosti récit, ktorým označil rozprávanie,  a čas, temps, pričom za récit, neoddeliteľné od mimesis, považoval každú hovorenú alebo písanú formu výpovede, ktorá pracuje s „určitou formou usporiadania času  [...] s časovou skúsenosťou.“[2] (Ricœur 1983,17). Ricœur ukázal, že historické rozprávanie, récit historique, a rovnako fiktívne rozprávanie, récit de fiction, organizuje čas vďaka samotného aktu rozprávania. Récit-rozprávanie má teda schopnosť usporiadať čas, umožniť človeku premýšľať o čase a dať tejto neuchopiteľnej, problematickej ba anxiogénnej realite zmysel. I keď fiktívne rozprávanie vytvára fikčný svet s fiktívnou časovou skúsenosťou,  tento svet s jedinečným usporiadaním času sa v procese čítania konfrontuje so svetom čitateľa a s jeho reálnou časovou skúsenosťou. Ako narativizácia  živej časovej skúsenosti subjektu môže mať récit, podľa Ricœura, rozmanité tvary, ako napríklad román, rozprávka, ale aj film alebo rozprávanie o dejinách a pod.. Ricœurova monumentálna práca je významným príspevkom do literárnovedného,  historického i filozofického  myslenia.

V štrukturalistickom období, najmä v súvislosti s rozmachom klasickej francúzskej naratológie, sa označenie récit naplnilo aj iným obsahom. Gérard Genette, ktorý upozornil na konštitutívnu ambivalenciu pojmu, rozlišuje tri možné, pevne späté významy. V prvom, najbežnejšom význame označuje récit rozprávanie, „naratívnu výpoveď, hovorený alebo písaný prejav [..] o udalosti alebo sérii udalostí“[3] (Genette 1972, 71). V druhom význame slova, známom najmä teoretikom, ktorí sa zameriavajú na analýzu naratívneho obsahu, je récit „sledom fiktívnych alebo skutočných udalostí, ktoré sú predmetom tejto výpovede“[4] (71). Tretí, najstarší, význam pojmu récit, sa vzťahuje na „samotný akt rozprávania, teda na rozprávanie ako také.“[5] (71). Slovník literárnej kritiky, odvolávajúci sa na Genetta, uvádza tri synonymá pojmu récit (Gardes-Tamine – Hubert 1996, 174): histoire, narration, discours, t. j. príbeh, rozprávanie a diskurz. Nájsť slovenské ekvivalenty k týmto označeniam  je pomerne komplikované: okrem samotného récit, predstavuje problém najmä termín discours, v naratológii spôsob realizácie príbehu. Pri preklade Foucaultovej eseje L’Ordre de discours, 1971, sa napríklad Miroslav Marcelli pridržiava prispôsobenej podobe originálu t.j. diskurz, (Rád diskurzu, slov. 2006). Český preklad zásadnej Genettovej práce Discours du récit vyšiel pod názvom Rozprava o vyprávění (2003), Kubíček a kolektív (2013) uvádzajú toto dielo pod názvom Diskurz vyprávění (22). Aj Roland Barthes používa označenie récit vo význame rozprávanie: „Vyprávění o světe je nespočetné množství“ (Kubíček a kol. 2013, 17) je český ekvivalent pôvodného “innombrables sont les récits du monde“ (Barthes 1981,7).

Vo francúzskej školskej praxi, pomerne silne ovplyvnenej štrukturalizmom, sa označenie récit stalo i súčasťou binárnej opozície fabula – sujet. V rôznych koncepciách nadobudol pojem rozličné, dokonca i protichodné významy: v spojení histoire – récit označuje récit sujet, v kombinácii récit – discours  zas fabulu (por. Reuter  1991, 38)

            Novšie postštrukturalistické teórie venované pojmu récit, najmä analýze naratívnosti, vychádzali zväčša z Ricœurovej koncepcie a jeho širokého nazerania na rozprávanie. Upozorňujúc na neoddeliteľnosť récit a mimesis zdôrazňovali retrospektívny a reflexívny charakter récit, ktorý je v porovnaní s románom zväčša kratší, koncíznejší  a má väčšiu naratívnu tenziu, tension narrative  (Baroni 2007). Iné teórie vyzdvihovali pri definovaní récit  princíp disharmónie, principe de discordance:  výpoveď v récit organizuje vyhrotená konfliktná zápletka, intrigue,  ktorá svojim stvárnením zaujme čitateľa. (Villeneuve  2004, 41 – 49). Ďalšie nazeranie na récit zdôrazňovalo väzby medzi fiktívnym a faktuálnym (Molino –Lafhail-Molino 2003). Opakovane sa upozorňovalo, že v porovnaní s románom, postavenom  na invencii, teda na stvárnení fiktívnych udalostí, prináša récit viac-menej  pravdivé svedectvo. Pomerne často sa preto pojem récit objavuje v spojení s adjektívom autobiografický, récit autobiographique,  ale aj ako súčasť označenia inej formy výpovede, respektíve umeleckej praxe, generačného rozprávania, récit de filation. V tejto súvislosti je potrebné spomenúť aj spekulárne rozprávanie, récit spéculaire (Dällenbach 1977), teda vsadené, vložené rozprávanie, respektíve  rozprávanie v rozprávaní. Mnohé teórie prevzali Ricœurovo široké poňatie récit: napríklad Jean-Michel Adam (2011) považuje za récit aj obyčajné rozprávanie, récit ordinaire, teda ústne nefikčné rozprávanie, récit oral non fictionnel, ďalej historické a divadelné rozprávanie, récit historique, récit théâtral (por. Farcy 1991, 80 – 81). V dramatickom žánri, najmä v antickej a klasickej tragédii, sa špecifická forma dialógu medzi postavami tiež označuje ako récit  (Gardes-Tamine – Hubert 1996, 174).  

Rozlišovanie románu a récit ako žánrového variantu či subžánru  sa i dnes prejavuje vo francúzskej editorskej praxi, označujúcej niektoré naratívne texty ako romány, iné zasa ako récit. Nazdávame sa však, že táto diferenciácia sleduje skôr komerčný cieľ. Pri rozlišovaní románu a récit v tradičnom nazeraní ide predovšetkým o dva naratívne režimy, ktorým zodpovedajú dva spôsoby stvárňovania : tie však ako také neprodukujú  – v rozpore s Fernandezovým tvrdením (1926, 61) –  vyšší alebo nižší stupeň umeleckosti. Navyše, v súčasnosti nie je jednoduché určiť ostrú hranicu medzi jednotlivými žánrovými variantmi naratívnej literatúry, ako napríklad román, ktorý prešiel azda najvýraznejšou formálnou transformáciou,  generačné rozprávanie, autofikcia, autobiografia  a i., pretože väčšinu súčasných výpovedí charakterizuje pomerne výrazný žánrový synkretizmus.