Stylistika
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
Stilistik (D)
Stylistics (En)
Štylistika (Sk)
Explikácia pojmu
Štylistika
Pojem
Štylistika (zo
slova stylus ‘rydlo’, neskoršie spôsob písania) je náuka, ktorá sa zaoberá so
štýlom. V užšom zmysle slova je to vedná disciplína, skúmajúca ako jazykovedná
disciplína opis jazykových prostriedkov z aspektu
ich funkčného využitia v konkrétnych textoch. Z funkčného aspektu sa
však klasifikujú nielen prostriedky jednotlivých rovín jazykového systému
(zvukovej, lexikálnej, morfologickej, syntaktickej), ale aj nadvetné kontextové
jednotky, ktoré sú prvkami kompozičného plánu textu (odsek, kapitola, priama
reč, nepriama reč, nevlastná priama reč, polopriama reč atď.). Jazykovedná
štylistika teda skúma možnosti využitia jazykových prostriedkov
a kompozičných postupov (rozprávací, informačný, opisný a výkladový
slohový postup) v jazykových prejavoch.
Explikácia
Štylistika
je náuka o štýle. Slovo štýl je gréckeho pôvodu, ale Gréci slovo stylos používali vo význame stĺp. U Rimanov toto slovo pôvodne
slúžilo na označenie vtedajšieho prostriedku na písanie (stylus ‚rydlo
V neskoršom
období rímskych dejín slovo stylus
nadobúda dnešný význam: znamená spôsob reči, spôsob vyjadrovania myšlienok
jednotlivcom. V takomto význame ho používa aj Cicero, najvýznamnejší
rečník starového Ríma. Z toho vyplýva, že štýl sa prvotne vzťahoval na jazykový
prejav a až z tohto významu sa odvodili ďalšie významy.V súčasnosti
sa s pojmom štýl nestretávame iba v jazykovede, ale aj v iných
vedných disciplínach, medziiným aj v literárnej vede. Ale o štýle sa
hovorí aj v súvilosti s konkrétnymi dielami výtvarného umenia (architektúra,
maliarstvo, grafika), ba v bežnom prejave sa často spomína aj štýl jazdy,
životný štýl a pod.
V starovekom
Grécku sa vyvinuli tri vedné disciplíny, ktoré boli predchodcami štylistiky – rétorika,
poetika a dialogika (Mistrík 1997, s. 7-8). Základy štylistiky sa
vytvorili predovšetkým v rétorike, ktorá rozlišovala nízky, stredný
a vysoký štýl. Je zaujímavé, že
politické prejavy reprezentovali nízky štýl, súdne prejavy stredný štýl
a slávnostné prejavy vysoký štýl. Prvé dva typy sa pokladali za praktické
prejavy, tretí typ za esteticky pôsobivý. V antickom Grécku sa kládol
veľký dôraz na rečnícky prejav, ba akoby z povolania existovali tzv.
logografi, ktorí pripravovali reči na objednávku. Mohol vystúpiť prejavom
každý, čo sa aj využívalo v tom období. Bolo to obdobie, keď ešte písanú
podobu reči málokto ovládal. Rozšírenie gramotnosti malo vplyv na postupné
znižovanie významu rečníctva. Ďalším predchodcom štylistiky je poetika. Poetika obsahovala
základné kategórie, ktoré charakterizujú poéziu a literatúru vcelku. Dialogika
bola náuka o rozhovore. Vedenie rozhovoru v tom čase bolo pokladané
za umenie. Postupne sa dialogika stala súčasťou štylistiky. V období
stredoveku sa štylistika nemohla rozvinúť, napokon – až do obdobia reformácie –
pre umenie, vedu a administráciu bola úradným jazykom latinčina. Až keď sa
začal klásť dôraz na národné jazyky, sa postupne stala štylistika nevyhnutnou
pre ich rozvíjanie. V noveku sa vytvorili podmienky pre vznik štylistiky
ako samostatnej vednej disciplíny. Na jednej strane bolo treba vypracovať isté
návody na genézu textov rozličnej proveniencie, na druhej strane na pozornosť
zameriavala na individualitu štýlu, hlavne v súvislosti s umeleckým
štýlom. Pozoruhodným dielom je aj z hľadiska vývinu štylistiky L’Art poétique (1674) Nicolasa Boileau-Despréauxa,
ktoré obsahuje časti, venované štylistickým osobitostiam jazyka. Hovorí sa tu
o troch štýloch: stylus altus
s výrazmi, ktoré sú vhodné pre umelecké diela, stylus mediocris s výrazmi, ktoré používa tzv. vyššia
spoločnosť, stylus humilis s výrazmi,
ktoré charakterizujú jazykové prejavy „nižšej“ spoločnosti (Mistrík 1997, s.
10-11). Samotný výskum štýlu prešiel
vývinom dlhými stáročiami, zakladateľom štylistiky v dnešnom zmysle slova
sa stáva Ch. Bally, ktorý vo svojom diele Francúzska štylistika (Traité de
stylistique francaise. Paris 1909) položil základy tzv. fukčnej štylistiky. Ide
zároveň o štylistiku, ktorá vznikla na báze skúmania jazyka
a jazykových prostriedkov so zameraním na ich funkciu. Pozornosť sa začína
sústreďovať na jazykové prostriedky, charakterizujúce sociálne rozvŕstvenie
spoločnosti. Z tohto hľadiska slang alebo žargon nielen pomenúva predmety
a javy, ale je charakteristickým vyjadrovacím prostriedkom ľudí, ktorí
tvoria istú sociálnu skupinu a sú nositeľmi rovnakých alebo podobných
postojov. U Ballyho ustupuje do úzadia princíp indivídua a dôraz sa
presúva na kolektív. Zároveň však tvrdí, že jazykové prostriedky v reči
nemajú iba pojmový obsah, ale vyjadrujú aj emócie. Expresívnosť výrazu
u neho nadobúda veľký význam. Jeho štylistiku možno pokladať za jazykovo-expresívnu.
K rozvoju štylistiky v tomto
období značne pomohli výskumy z oblasti modernej sémantiky, náuky
o význame slova, najmä diala K. O. Erdmanna Die Bedeutung des Wortes (Leipzig, 1900) a H. Oertela Lectures on the Study of Languange (New
York – London, 1902).
Medzníkom
pre ďalší vývin štylistiky sa stala pražská škola ako samostatný smer štrukturalizmu.
Tu sa vytvorila štylistika, ktorú nazývame funkčnou štylistikou. Na jej rozvoji
sa podielali takmer všetci predstavitelia pražského lingvistického krúžku
(Roman Jakobson, Vilém Mathesius, Jan Mukařovský), ale aj mladší predstavitelia
tohto vedeckého smeru (Karel Hausenblas, Milan Jelínek, Lubomír Doležel). Veľkému rozvoju štylistického bádania sme
svedkami po druhej svetovej vojne. Práca L. Doležela pod názvom O stylu
moderní české prózy (1960) bola prelomová, lebo bola zameraná na samotnú
štruktúru umeleckého textu. Po nej nasledovala publikácia Zdeňka Kožmína Umění
stylu. Úloha jazyka v současné próze (1967). Osobitný význam má aj zo štylistického
hľadiska zborník vydaný pri príležitosti 75. narodenín J. Mukařovského pod
názvom Struktura a smysl literárního díla (1966), v ktorej sa
etablovala tzv. tretia generácia pražskej školy (Lubomír Doležel, Jiří Levý,
Květoslav Chvatík, Felix Vodička atď.).
Po druhej
svetovej vojne sa však ťažisko výskumu štylistiky presúva predovšetkým na
Slovensko, kde popri J. Mistríkovi a J. Findrovi sa venuje štylistike hlavne F.
Miko, ktorý si vypracoval aj osobitnú koncepciu štylistiky, založenú na tzv. výrazovej
sústave (Mika 2011, 25-32). Táto štylistika sa stala východiskom
interpretačných sond do literárnych textov nitrianskej školy, kde sa od
roku 1967 koncentruje práca literánych vedcov na rozbor umeleckých textov
rozličnej provenience. Štylistické kategórie vo výrazovej sústave tvoria systém
a sú základom pre interpretáciu i funkčné zaradenie textov rozličnej
povahy. Výrazová sústava sa orientuje na uplatnenie funkčného aspektu v
jazykovom prejave, ktorý sa vždy realizuje istými, zámeru zodpovedajúcimi štylitickými
kategóriami. Výrazová
sústava je podrobne rozpracovaná vo viacerých publikáciách F. Mika,ale
najdôkladnejšie v knihe Text a štýl (1970, s. 35-110), zhrnutá v tabuľke (s.
80). Výstižný výklad jej aplikácie je obsiahnutý v úvode slovníka estetických
výrazových kategórií, ktorý bol
zostavený a vyšiel pod vedením Ľubomíra Plesníka pod názvom Tezaurus
estetických výrazových kvalít (2011, s. 22-30). Vychádza sa pritom z funkčného modelu samej
komunikácie. Jazyková komunikácia sa primárne diferencuje opozíciou
operatívnosť – ikonickosť, t. j. buď sa kladie dôraz na bezprostredný kontakt s
príjemcom (poslucháčom, čitateľom) alebo na zobrazenie mimojazykovej
skutočnosti s uceleným, kompozične dotvoreným textom. Prvému typu komunikácie
zodpovedá aspekt JA (MY) ↔ TY (VY) čiže úsilie o priamy kontakt medzi
hovoriacim (autorom) a príjemcom (poslucháčom, čitateľom); druhému typu
zodpovedá väčšia zameranosť na samu realitu, čím sa zvyšuje význam zobrazovacieho
aspektu reči s uprednostnením 3. slovesnej a zámennej osoby v štylizácii. Ku
každej z nich sa pripája ďalšia elementárna opozícia vystihujúca funkčný zámer
textov. Pri operatívnosti sa na jednej strane zdôrazňuje a uprednostňuje aspekt
hovoriaceho, čím sa uplatní v štýle subjektívnosť; na druhej strane zas úsilie
o rešpektovanie aspektu príjemcu a jeho očakávaní, čo voláme sociatívnosťou
výrazu. Subjektívnosť a sociatívnosť sa budujú na všeobecných kategóriách
operatívnosti (výzva, hodnotenie, oznam), ktoré sú podložím operatívnej
komunikácie. Ikonickosť sa podľa funkcie textu rozčleňuje na pojmové a
zážitkové zobrazenie, pričom dochádza k tematizácii mimojazykového materiálu a
osobitný dôraz sa kladie na štrukturáciu textu:
výzva Subjektívnosť
Zážitkovosť
↑ ↑ ↑
hodnotenie ← OPERATÍVNOSŤ ←→ IKONICKOSŤ → tematizácia
↓ ↓ ↓
oznam Sociatívnosť
Pojmovosť
Každá z
týchto základných štylistických kategórií má dominantnú funkciu v istom
funkčnom štýle. Subjektívnosť charakterizuje hovorový, sociatívnosť
administratívny, sčasti aj publicistický a rečnícky štýl, pojmovosť je
centrálnou kategóriou vedeckého (odborného) a zážitkovosť umeleckého štýlu.
Vznik výrazovej sústavy u Mika sa viaže na dva pramene – na Bühlerov
organon-model a na Jakobsonovu teóriu binárnych opozícií. Jakobson
rozpracoval funkcie jazyka v poslednej fáze svojej bohatej vedeckej dráhy,
t. j. za svojho života v USA. Vyvrcholením jeho vedeckej dráhy je
pôsobenie na Harvardskej univerzite v meste Cambridge, no a práve v tomto meste
je aj Massachusetts Institute of Technology, technická univerzita, ku ktorej sa
viaže vznik kybernetiky a teórie informácie. V čase, keď rozpracoval funkcie
jazyka, už R. Jakobson bol tzv. M.I.T. profesorom na tejto univerzite. Nuž
potom je už úplne jasné, skade to priľnutie k základnej schéme komunikácie -
expedient (Addresser) vysiela správu (Message) adresátovi (Addressee), ale aby
správa mohla pôsobiť, prenos správy vyžaduje nejaký kontext (Context), kód
(Code) a kontakt (Contact). Z tejto základnej schémy autor vyvodzuje šesť (6)
funkcií jazyka: 1. Ak expedient vyjadruje svoj postoj, preferuje sa emotívna
(expresívna) funkcia reči; 2. Ak sa hovoriaci orientuje na adresáta, ide o
konatívnu funkciu; 3. Ak sa vysielateľ správy zameriava na samotný predmet
reči, hovorí sa o referenčnej (denotatívnej, poznávacej) funkcii jazyka; 4. Pri
nadväzovaní kontaktu (Haló, počujete?) ide o fatickú funkciu; 5. Pri
koncentrácii na kód pri výklade istých pojmov
- sa využíva metajazyk (jazyk o jazyku) (Žilka 2000, 22-32). Zostáva potom už
iba posledný typ komunikácie a tou je zameranosť na správu samu, na jej
vnútorné usporiadanie. A tou je vlastne poetická funkcia jazyka; s ňou sa autor
najviac zaoberá, ju analyzuje do detailu. Píše doslovne: poetická funkcia nie
je jedinou funkciou slovesného umenia, ale je jeho dominantnou, determinujúcou
funkciou. Môže sa pritom uplatniť aj v inej jazykovej činnosti, ale iba ako
podriadená, komplementárna zložka. Poetickosť (poeticitu) potom možno chápať na
základe iných (praktických) funkcií jazyka. Nie je teda jedna z viacerých
funkcií, ale skôr funkcia bez praktických zámerov. Pravda, aj umelecký artefakt
môže byť použitý na praktické ciele: socha sa môže použiť ako zbraň, kniha sa
môže podložiť pod nohy stola, Balzacova Ľudská
komédia môže byť prameňom hodnoverných informácií o živote Paríža v 19.
storočí. Ale ich praktické použitie je mimo zámeru, aký determinoval ich vznik.
Poetickosť je podľa Jakobsona prídavok, vyšší stupeň vyjadrenia, čo je bežným
javom aj v každodennej komunikácii. Aj auto, aj šaty, aj dom môžu upútať na
seba pozornosť, ale vzhľad nie je primárnou funkciou auta, šiat, domu. Krása
(vzhľad) sa tu pridáva ku praktickej funkcii; prvky použité pre make-up sa
nazývajú umeleckými inštrumentami (prostriedkami). V poézii sa k týmto
inštrumentom ráta napr. rým, asonancia, paronomázia, aliterácia,
rečnícka figúra a pod. Podľa Jakobsona sa poetická funkcia uplatňuje aj vo vete
"I like Ike" (Aj lajk Ajk)
v súvislosti svtedajším americkým prezidentom Eisenhowerom (Ike bolo jeho
familiárne meno). Poetickosť tu vyvoláva opakovanie hlások, dokonca skupiny
hlások (AJ). Pravda, žiada sa tu povedať, že v súčasnosti poézia iba zriedkavo
dodržiava tieto princípy, dochádza obyčajne k zámernej depoetizácii textu z
hľadiska "jakobsonovských" kritérií.
Prvoradou úlohou štylistiky je teda výskum štýlu. Štýl (z gréc. stylos = rydlo) je komplexná kategória pre umelecké i
neumelecké artefakty. Z komunikačného hľadiska je štýl zjednocujúcim a
integrujúcim pojmom pre všetky prvky obsiahnuté v texte: zahŕňa autora
vpísaného do textu, príjemcu v texte, špecifický odraz reality v diele a
nadväznosť diela na iné texty. F. Miko komunikačný štatút štýl vysvetľuje
takto:
„Špecifická funkcia štýlu nie je nič iné ako súhrnné
pôsobenie výrazových hodnôt nesených prvkami, ktoré tvoria text. Pretože text
nie je len jazyk, ale aj téma konštituovaná jazykom, a pretože funkcia
textu – t. j. komunikácia medzi expedientom a percipientom o istej
skutočnosti – sa dosahuje najmä na tematickej rovine, sú nositeľom výrazových
hodnôt aj tematické prvky, ba dokonca ony sú exponentom týchto hodnôt
v prvom rade. Tematické prvky sú štylisticky plne relevantné
a spadajú v celom rozsahu, so všetkými svojimi aspektmi do sféry
štýlu“.
F. Miko: Od epiky k lyrike
Komunikačná
štylistika teda neobmedzila funkciu štýlu iba na jazykovú rovinu, ale rozšírila
jej platnosť aj na tematický plán textu. Pod jej vplyvom sa téma stala súčasťou
výskumu a analýzy štylistického ustrojenia textu, ba z hľadiska realizácie štýl
sa jej prisúdila priorita. Mikova koncepcia štýl zásadne odmieta zameranosť na
inventarizáciu rôznorodých prvkov textu a dôraz kladie na funkčnú homogénnosť
(rovnorodosť) jazykových a tematických zložiek umeleckého diela. Autorský zámer
a komunikačný postoj podmieňujú aj výber istých, cieľu primeraných
prostriedkov. V súlade so stratégiou autora nadobúdajú niektoré prvky
väčšiu frekvenciu, kým počet iných sa znižuje, lebo nezodpovedajú komunikačnému
zámeru a funkcii textu. Z týchto premís vychádza výrazová koncepcia štýl
budovaná na výrazových kategóriách, ktoré možno pokladať aj za makroštylistické
kategórie. Výrazové kategórie totiž zahŕňajú v sebe viacero štylistických
prostriedkov, vyznačujúcich sa funkčnou homogenitou v rámci umeleckého textu,
prípadne v príbuzných textoch. Štýl teda závisí od opakovania tých istých alebo
podobných tematických a jazykových komponentov ako predpokladu jeho jednoty.
Rovnorodosť
prvkov v istej skupine textov nám umožňuje charakterizovať a určovať aj
skupinový, dobový štýl, pri ktorom je rozhodujúca jednota umeleckej tvorby.
Umenie v istom štádiu vývoja sa vyznačuje jednotným umeleckým ideálom a
predstavuje určitý životný program. Na tomto pozadí sa utvára istá homogenita
(rovnorodosť) viacerých textov a konštituuje sa štýl, presahujúci rámec jedného
diela, ba aj jedného druhu umenia. Baroková ozdobnosť napr. nie je
charakteristickou črtou iba literárnych diel, ale aj výtvarného umenia v rámci
tohto slohu. Na základe kritérií homogenity sa vymedzujú aj dobové štýl a
hovorí sa o antickom, renesančnom, barokovom, romantickom štýl. Podobne sa utvára aj štýl literárnej
školy, mestský a regionálny, skupinový a autorský štýl.
V rámci
jazyka štýl tiež možno rozdeliť podľa funkcie na viacero skupín. Rozlišujeme
administratívny, vedecký, náboženský, umelecký, publicistický, hovorový a
rečnícky štýl. Každý z týchto
štýlov sa realizuje istými komplexnými štylistickými kategóriami, ktoré sú
základom funkčného zamerania konkrétneho textu. Funkčné pôsobenie textu spočíva
na uprednostňovaní makroštylistických kategórií na úkor iných, čím sa dosahuje
svojráznosť jazykového prejavu. Za takéto kategórie možno pokladať
operatívnosť, sociatívnosť, subjektívnosť, expresívnosť, resp. ikonickosť,
pojmovosť, zážitkovosť atď. Na realizácii týchto kategórií v samom texte sa
podieľajú príznakové jazykovo-štylistické a kompozičné prostriedky.
Bibliografia
Boileau, Nicolas. 1970. Básnické umenie. Bratislava: Tatran.
Flaker, Alexander – Škreb, Zdenko. 1964. Stilovi i razdoblja. Zagreb : Matica Hrvatska.
Galperin, Ilja. Romanovič. 1977. Stylistics. Moscow : „Higher School“.
Ivanová-Šalingová, Mária. 1965. Štylistika. Bratislava : Vydavateľstvo Obzor.
Kapsová, Eva – Režná, Miroslava. 2011. O interpretácii umeleckého textu. 25. Nitra : Univerzita Konštantina Filozofa v Nitre, Filozofická fakulta.
Miko, František. 1970. Text a štýl. Bratislava : Smena.
Miko, František. 1973. Od epiky k lyrike. Bratislava : Tatran.
Miko, František – Popovič, Anton. 1978. Tvorba a recepcia. Bratislava : Tatran.
Miko, František. 1978. Style Literature Communikation. Bratislava : Department of Literary Communikation the Pedagogical Faculty Nitra.
Mistrík, Jozef. 1975. Žánre vecnej literatúry. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo.
Mistrík, Jozef. 1977. Štylistika slovenského jazyka. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo.
Mistrík, Jozef. 1978. Rétorika. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo.
Mistrík, Jozef. 1997. Štylistika. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo.
Plesník, Ľubomír (ed.). 2011. Tezaurus estetických výrazových kvalít. Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre.
Žilka, Tibor. 1987. Poetický slovník. Bratislava : Tatran.
Žilka, Tibor. 2000. Postmoderná semiotika textu. Nitra : Univerzita Konštantina Filozofa – Filozofická fakulta.
Žilka, Tibor. 2011. Vademecum poetiky. Nitra : Univerzita Konštantina Filozofa v Nitre.
Žilka, Tibor 2011: Genéza Mikovej výrazovej sústavy. In: Kapsová, Eva – Režná, Miroslava (edits.): O interpretácii umeleckého textu. 25. Nitra : Univerzita Konštantina Filozofa v Nitre.
Žilka, Tibor. 2015. Dobrodružstvo teórie tvorby. Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre.