Pravdepodobný
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
Pravděpodobný (Cz)
Wahrscheinlich (D)
Plausible (En)
Explikácia pojmu
To, čo možno
považovať za pravdivé, čo sa zdá byť pravdivé. Blízke pravde, skutočnosti. Za pravdepodobnú sa považuje fikcia, ktorá
by mohla byť pravdivá a zodpovedať možnej skutočnosti. Vo francúzskej doktríne klasicizmu bolo
pravidlo pravdepodobnosti jedným zo
zásadných princípov. Pravdepodobné
tiež vyjadruje všeobecnú pravdu, ktorú všetci uznávajú ako zhodnú so
skutočnosťou. Pravdepodobné
ale často stojí v protiklade k tomu, čo je pravdivé, ktorého význam je pravda alebo
konkrétna skutočnosť.[1]
Už v Poetike hovoril Aristoteles
o základných prvkoch fikcie, za ktoré považoval pravdepodobnosť
a nevyhnutnosť[2]. Obidve sa priamo
podieľajú na mimézis, teda na
napodobňovaní a zobrazovaní (skutočnosti). Poézia (v širšom zmysle slova
tvorba) nezobrazuje podľa Aristotela veci primárne ako nemožné alebo
nepravdepodobné, ale naopak ako možné. Zobrazenie veci ako nemožnej
(nepravdepodobnej) považuje Aristoteles síce za chybu, ale ospravedlňuje ju
zámerom básne (tvorby) – tá má byť v prvom rade presvedčivá a pôsobivá.[3]
Požiadavka pravdepodobnosti fikcie mala veľký vplyv na francúzsku
literatúru 17. storočia a dokonca sa stala predmetom polemiky
v literárnych kruhoch[4],
najmä v súvislosti s veršovanou hrou Pierra Corneilla Le Cid,
1637 (Cid, slov. 1960) a románom Madame de La Fayette La Princesse de Clèves, 1678 (Kňažná de Clèves, slov. 1979),
o ktorých sa podrobnejšie zmieňuje aj Gérard Genette v štúdii
„Vraisemblance et motivation“, 1969 (Pravdepodobnosť a motivácia). G.
Genette v nej konštatuje, že správanie postáv v spomínaných románoch
(súhlas Ximény vydať sa za vraha svojho otca v diele Cid a priznanie kňažnej de Clèves manželovi, že miluje iného muža
v diele Kňažná de Clèves)
odporuje dobrým mravom súdobej spoločnosti, čo malo za následok ich spoločenské
nepochopenie a odmietnutie zo strany kritikov[5]. G. Genette
definuje klasicistické chápanie pravdepodobnosti
ako súbor implicitných a zdieľaných maxím, z čoho vyplýva, že čitateľ
v 17. storočí považoval za pravdepodobné len tie fikčné výpovede, ktoré
odkazovali na už existujúce a všeobecne platné životné pravdy.[6]
Klasicistickú zásadu pravdepodobnosti („la règle de vraisemblance“) tu treba
vnímať v úzkej spätosti so zásadou slušnosti/vhodnosti („la règle de
bienséance“). G. Genette sa zamýšľa aj nad pravdepodobnosťou
v realistickom románe, konkrétne u Balzaca, ktorého rozprávač
zdôvodňuje konanie postáv prostredníctvom vysvetľujúcich vyjadrení, a tým
čitateľovi pripomína isté všeobecné pravdy. Do Genettovej definície pravdepodobnosti tak vstupuje otázka
motivácie/zdôvodnenia (v zmysle protikladu k arbitrárnosti)[7]
konania postáv.
Svoje chápanie pravdepodobnosti
rozpracoval aj Roland Barthes v štúdii známej ako „L‘Effet de Réel“, 1968
(Efekt reálneho, čes. 2006), v ktorej sa zaoberá tým, čo nazýva
„referenčná ilúzia“. Zmienka o barometri v poviedke Gustava Flauberta
„Un cœur simple“, 1877 (Prosté srdce, čes. 1956) je východiskom jeho uvažovania o funkcii
nadbytočných („superflus“) deskriptívnych prvkov príbehu, ktoré zdanlivo v
texte neplnia žiadnu funkciu a ktoré nazýva „prepychom narácie“ („luxe de
narration“) (88). Avšak práve tieto konkrétne detaily vytvárajú „efekt
reálneho, základ onoho nepřiznaného pravděpodobna, který formuje estetiku všech
běžných děl moderny“ ((Barthes, 2006, 81). Barthes ho nazýva „nové
pravděpodobno, které je právě realismem (rozumějme zde veškerý diskurz, jenž
akceptuje výpovědi podložené samotným referentem)“ (80) a kladie ho do
protikladu k starému pravdepodobnu definovanému v klasicizme (podľa
Barthesa spočívalo v odluke pravdepodobna od reálna). Nový prístup
k pravdepodobnu spočíva v nadviazaní spojenia s reálnom, ktoré
je vo fikčnom texte tým, čo je označované.[8]
[1] O odlíšení pravdy
od pravdepodobnosti sa zmieňuje napr. francúzsky teoretik klasicizmu
Nicolas Boileau v diele L’Art
poétique, 1674 (Básnické umenie), keď hovorí: „Pravda môže byť niekedy
nepravdepodobná“ („Le vrai peut quelquefois n’être pas vraisemblable“.
(https://citaty-slavnych.sk/citaty/287348-nicolas-boileau-pravda-moze-byt-niekedy-nepravdepodobna/)
[2] „Z povedaného vyplýva, že nie je úlohou básnika
rozprávať o tom, čo sa stalo, ale o tom, čo by sa mohlo stať, a to podľa
pravdepodobnosti alebo nevyhnutnosti. Lebo historik a básnik sa líšia od
seba nie tým, že hovoria vo verši alebo v próze (...), ale sa líšia tým,
že jeden rozpráva, čo sa stalo, a druhý, čo by sa mohlo stať. (...) (...)
Z toho je teda jasné, že skôr treba, aby básnik bol skladateľom dejov ako
veršov, pretože básnikom je preto, že napodobňuje, a napodobňuje predsa
činy. A aj keď sa mu občas prihodí, že zbásni skutočnú udalosť, predsa
je básnikom, lebo nič neprekáža, aby sa niektoré zo skutočných udalostí
nemohli stať pravdepodobne a možno, a práve preto je ich básnikom“ (Aristoteles,
2009, 24 – 25).
[3] „Treba však dať prednosť nemožnému, ktoré je
pravdepodobné, pred možným, ale neuveriteľným. (...) Pretože básnik je
napodobňujúcim zobrazovateľom, ako maliar alebo niektorý iný výtvarník, musí
vždy zobrazovať veci jedným z týchto troch spôsobov: alebo také, aké boli
či sú, alebo ako o nich vravia a akými sa zdajú, alebo aké majú byť.
(...) Ak sú v básni veci nemožné, stala sa chyba. Ale je to
v poriadku, ak tým umenie dosiahne svoj cieľ. A cieľom je (...), aby
sa týmto spôsobom táto časť diela alebo niektorá iná stala pôsobivejšou“
(50-52). [Pozn. prekladateľa –
V českých a vo francúzskych prekladoch je namiesto slova
„neuveriteľné“ použité slovo „nepresvedčivé“ – „nepřesvedčivé“/„non persuasif“,
ktoré je v tomto kontexte výstižnejšie].
[4] Premiéra hry v roku
1637 vyvolala vlnu nadšenia, ale aj kritiky zo strany teoretikov formujúceho sa
klasicizmu, čo vyústilo do „sporu o Cida“,
ktorý sa podľa G. Genetta týkal v konečnom dôsledku otázky
pravdepodobnosti zobrazovaných dejov (Genette, 1969, 71).
[5] Ako hovorí G. Genette, „pravdepodobný príbeh je teda taký príbeh,
ktorého deje, podobne ako mnoho použití a konkrétnych prípadov,
zodpovedajú súboru maxim, ktoré publikum, ktorému je určené, prijíma ako
pravdivé; avšak práve preto, že sú tieto maximy prijímané, zostávajú väčšinou
implicitné“ („Le récit
vraisemblable est donc un récit dont les actions répondent, comme autant
d'applications ou de cas particuliers, à un corps de maximes reçues comme
vraies par le public auquel il s'adresse;
mais ces maximes, du fait même qu'elles sont admises, restent le plus souvent implicites.“) (1969, 76)
[6] „To, čo (...) definuje
pravdepodobnosť, je formálny princíp rešpektovania normy, t. j. existencia
vzťahu implikácie medzi konkrétnym správaním pripísaným určitej postave
a určitou implicitnou a prijatou všeobecnou maximou. Tento vzťah
implikácie tiež funguje ako princíp vysvetlenia:
všeobecné určuje a teda vysvetľuje konkrétne, pochopiť správanie postavy
(napríklad) znamená môcť ju prisúdiť uznanej maxime (...); naopak, určité
správanie je nepochopiteľné, alebo extravagantné, keď ho prijatá maxima
nedokáže vysvetliť.“
(„Ce qui (...) définit le vraisemblable, c’est le principe formel de respect de la
norme, c’est-à-dire l’existence d’un rapport d’implication entre la conduite
particulière attribuée à tel personnage, et telle maxime générale implicite et
reçue. Ce rapport d’implication fonctionne aussi comme un principe d’explication : le général détermine
et donc explique le particulier, comprendre la conduite d’un personnage (par
exemple), c’est pouvoir la référer à une maxime admise (...) ;
inversement, une conduite est incompréhensible, ou extravagante, lorque une maxime reçue n’en peut rendre compte.“) (Ibidem, 74-75).
[7] „Or le terme de motivation
(motivacija) a été heureusement
introduit (comme celui de fonction) dans la théorie littéraire moderne par les
formalistes russes pour désigner la manière dont la fonctionnalité des éléments
du récit se dissimule sous un masque de détermination causale.“ („Pojem
motivácia (motivacija) našťastie zaviedli do modernej teórie literatúry
(podobne ako termín funkcia) ruskí formalisti, aby ním pomenovali spôsob, akým
sa funkčnosť prvkov príbehu ukrýva pod maskou kauzálnej determinácie“) (Ibidem,
76).
[8] „Celá klasická kultura žila po staletí
v domnění, že reálno nemůže v žádném případě kontaminovat
pravděpodobno především proto, že pravděpodobno je vždy pouze odsouhlasitelné,
je cele podrobeno (veřejnému) názoru. (...) Pak také proto, že se o historii
přemýšlelo jako o něčem, co je obecné, a ne jedinečné (odtud oná náchylnost
fukncionalizovat v klasických textech veškeré detaily ...). A nakonec
proto, že v pravděpodobnu není protiklad nikdy nemožný, neboť označení
v něm vždy spočívá na většinovém, a ne na absolutním názoru“ (Barthes,
2006, 80).
Bibliografia
ARISTOTELES. Poetika. Prel. Miloslav Okál. Martin: THETIS, 2009.
BARTHES, Roland : „L’effet de réel“. In: Communications, no 11, 1968. Recherches sémiologiques le vraisemblable. s. 84-89.
BARTHES, Roland: „Efekt reálného“. Prel. Tomáš Jirsa. In: Aluze 2006, Roč. 10, č. 3. 2006 [cit. 30.11.2021], s. 78 – 81. Dostupné na internete: https://www.academia.edu/3567496/Roland_Barthes_Efekt_reálného_Leffet_de_réel_The_Reality_Effect
CORNEILLE, Pierre: Le Cid. Paris: Gallimard, 2004 (1. vydanie 1637).
CORNEILLE, Pierre: Cid. Prel. Ján Smrek. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1960.
CROQUETTE, Bernard: „VRAISEMBLABLE, esthétique“. In: Dictionnaire des Genres et Notions littéraires. Encyclopaedia Universalis France, 2019, s. 2492-2494.
FLAUBERT, Gustave: Un cœur simple. Paris: Le Livre de poche, 1994 (1ère édition : 1877)
FLAUBERT, Gustave: Prosté srdce. Praha: Československý spisovateľ, 1958.
GENETTE, Gérard: „Vraisemblance et motivation“. In: Figures II. Paris. Éditions du Seuil, 1969, s. 71-99.
LA FAYETTE, Madame de: La Princess de Clèves. Paris: Le Livre de Poche, 1958 (1. vydanie 1678).
LA FAYETTE, Madame de: Kňažná de Clèves. Prel. Viera Millerová. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1979.
BOILEAU, Nicolas. [cit. 29.11.2021]. Dostupné na internete: https://citaty-slavnych.sk/citaty/287348-nicolas-boileau-pravda-moze-byt-niekedy-nepravdepodobna