Posthumanizmus

Posthumanizmus označuje smer vedúci k prekonaniu humanistického ideálu ústredného postavenia ľudskej bytosti a to nielen v hypotetickej budúcnosti, v ktorej to umožnia technológie, ale aj v súčasnosti. V tomto pojme je obsiahnutá aj snaha znova definovať ľudskú bytosť a jej vzťah ku všetkým oblastiam, ktoré vyplývajú z jej dotyku so skutočnosťou, to znamená k spoločenským, filozofickým, kultúrnym, politickým, ekonomickým a materiálnym oblastiam. Tieto rôzne možné výskumné oblastí nebudú skúmané do hĺbky, do úvahy sa bude brať najmä literárna oblasť.

Myšlienka, ktorá prepája rozličné výskumné prístupy k posthumanizmu vedie k presvedčeniu, že nie je možné vyznačiť presné deliace čiary medzi človekom a strojom a tiež medzi človekom a zvieraťom, jedná sa teda o perspektívu postupnej hybridizácie človeka, ktorá by mohla viesť ku krajným dôsledkom transhumanity.

Teoretické základy posthumanizmu položili prvé výskumy funkcionalistickej umelej inteligencie v päťdesiatych rokoch minulého storočia, ktoré sa zaoberali možnosťou počítačov simulovať ľudské správanie, pričom prvými v poradí boli testy Alana Turinga (1950). K najvýznamnejším teoretickým prácam venovaným posthumanizmu patrí Foucaultovo dielo Les mots et les choses (Slová a veci, 1966). Autor uvažuje nad pojmom človeka ako nad historickým konštruktom, ktorý zaniká. V roku 1977 Ihab Hassan zdôrazní  vlastnosti posthumanizmu ako ambivalentného neologizmu a opíše jeho rozsiahly kultúrny potenciál. K významným príspevkom k teórii posthumanizmu patria aj úvahy Donny Harawayovej (1991) o možných prienikoch medzi pojmami človek a cyborg (Frabetti 2004, 339 – 340).

Prvé zmienky o koncepcii posthumanizmu môžeme nájsť v úvahách osvieteneckých filozofov z 18. storočia, ako boli napríklad  Julien Offray de la Mettrie a markíz de Condorcet. V snahe kriticky redefinovať koncepciu človeka odmietajú myšlienku, že hlavným cieľom božieho stvoriteľského procesu by mal byť človek. Človek stráca svoje tradičné ústredné postavenie v hierarchii stvorenstva a ocitá sa na úrovni ostatných pozemských tvorov. Otvára sa cesta ku koncepcii človeka ako nedokonalého tvora, ale schopného priblížiť sa k dokonalosti, ako možného objektu ďalšieho vývoja a hybridizácie. Začiatkom 19. storočia sa objavujú v literatúre viaceré novely s podobným námetom, predovšetkým v súvislosti so šírením javov ako elektromagnetizmus a používanie umelých končatín. V tejto oblasti vynikol krátky román Frankenstein (1818) od Mary Shelleyovej, kde sen o zdokonaľovaní človeka prostredníctvom technológie vedie k hrozbe zániku samotného človeka. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia osvietenecký motív zdokonaľovania človeka sa spája so stále väčšmi rozšírenou Darwinovou evolučnou teóriou. Typickým príkladom je pesimistická úvaha románu The Time Machine (Časostroj, 1895) od H. G. Wellsa o budúcnosti, v ktorej vývoj človeka vedie k boju medzi viacerými druhmi až po konečnú stagnáciu, či o niečo optimistickejší príbeh Last and First Men Olafa Stapletona (Prví a poslední ľudia, 1930) predstavujúci dramatizáciu filozofickej vízie tvorivého vývoja Henriho Bergsona. Dielo prináša obraz ďalekej budúcnosti, v ktorej sa ľudská rasa prostredníctvom evolučného procesu premieňa na nový druh, stáva sa mnohorodová a telepatická, čím dokáže zabrániť hrozbe zániku v čase prírodných a technologických pohrôm. román priniesol mnohé témy, ktorými sa zaoberá súčasná filozofia posthumanizmu. (Yaszek – Ellis 2017, 73 – 74).

V prvej polovici 20. storočia sa najmä v americkej literatúre zrodilo množstvo románov, ktoré tematizovali vedecky kontrolovaný vývoj ľudstva ako jedinú nádej pre záchranu ľudského druhu. Vzniká osobitý žáner science fiction, v rámci ktorého téma zdokonaľovania ľudského druhu musela reagovať na otázky vyvolané nacistickou eugenikou a rastúcim vedomím o nepriaznivých dôsledkoch rádioaktívneho žiarenia na ľudský genofond, predovšetkým po použití atómovej bomby v Japonsku a zaznamenaní dôsledkov výbuchu na životoch tých, čo prežili.

Úvahy o posthumanizme v literatúre sa prehlbujú spolu s rozvojom vedeckých oblastí, ako sú psychológia, sociológia, antropológia. Kognitívne vedy otvárajú cestu k pochopeniu fungovania ľudského mozgu a jeho možných vzťahov s počítačovými technológiami (Yaszek – Ellis 2017, 76).