Pikaro

Literárny hrdina, protagonista pikareskného románu aj postava literárnych diel z okruhu pikareskných žánrov. 

Výraz pikaro pochádza zo španielskeho slova pícaro, všeobecne prekladaného ako šibal, podvodník, darebák. Sémantický okruh tohto slova v španielčine však oveľa širší a nemusí vždy implikovať negatívne odtiene. V základnom význame má slovnodruhovú hodnotu prídavného mena a až sekundárne podstatného mena. Ako prídavné meno španielske slovo pícaro označuje charakterové vlastnosti v stupnici od „vynaliezavý, prefíkaný, šikovný, šibalský“ až po negatívne prejavy ľudskej vynaliezavosti v zmysle „podvodnícky, zlomyseľný, darebácky, zlodejský“. Ako substantívum sa španielsky výraz pícaro používa na označenie človeka s týmito vlastnosťami, teda v rozmedzí od šibala až po klamára, zlodeja či darebáka. Napokon sa ním označuje špecifický typ literárnej postavy a práve v tomto poslednom význame sa rozšírilo do iných jazykov a používa sa ako literárny termín.

Samotný pôvod španielskeho slova pícaro je nejasný a na túto tému existujú rôzne dohady a teórie. Stručný prehľad rozličných hypotéz uvádza Juan Chabás (1960, 422), odvolávajúc sa na rozsiahlejšiu prácu o tomto lingvistickom probléme od talianskeho literárneho historika Alberta del Monte (1957).

Vzor tejto literárnej postavy sa nachádza v prvom pikaresknom románe Lazarillo de Tormes (1554; Život Lazarilla z Tormesu, jeho príhody a nehody, slov. 1959) od anonymného autora, ale predchodcov má už v staršej stredovekej a ranorenesančnej literatúre (pozri Chabás 1960, 128 – 129). Ako archetyp sa pikaro ustálil v románe Matea Alemána Guzmán de Alfarache (1599, 1604; Dobrodružstvá Guzmána z Alfarache, slov. 1975), v ktorom „sa prvýkrát aplikuje tento termín na pomenovanie protagonistu románového žánru“[1] (Estébanez Calderón 2004, 838). Mateo Alemán nazval svojho hrdinu Guzmána z Alfarache pikarom a vďaka popularite románu sa pojem rozšíril vo všeobecnom jazyku na označenie človeka nízkeho pôvodu vykonávajúceho podradné práce alebo živiaceho sa žobraním, a aj vagabunda, profesionálneho podvodníka a zlodeja. Ako však upozorňuje Antonio Rey Hazas, „pikaro je výtvor vo svojej podstate literárny, odlišný od historickej reality“[2] (Rey Hazas 1989, 34).

Základnou situáciou literárnej postavy pikara je nízky spoločenský pôvod, stav bez cti, spoločenská marginalizácia a nepriaznivá životná situácia. Pikaro sa z nej snaží dostať pomocou prefíkanosti, šibalstva, ale aj nekalými praktikami, akými sú podvody a krádeže. Na živobytie si zarába žobraním a službou u rozličných pánov, čo mu umožňuje spoznať zvnútra realitu života príslušníkov rôznych spoločenských skupín a odhaľovať všadeprítomnú pretvárku. Životné skúsenosti nadobúda v priebehu cesty, takže je aj svojským druhom pútnika, dobrodruha a pozorovateľa. Čitateľa prevádza rôznymi regiónmi Španielska a neskôr aj inými krajinami. Jeho putovanie je zároveň odrazom životnej cesty, ktorá ho formuje. Napríklad v prípade Lazarilla z Tormesu je to cesta od momentu straty detstva po mladícky vek a zrelosť, nadobudnutá momentom uzavretia výhodného manželstva. Pikaro je zároveň ako autobiografický fiktívny autor vlastného životopisu mimoriadne sebareflexívnym hrdinom.

Mnohí odborníci už vytvorili súbor vlastností, ktoré charakterizujú literárnu postavu pikara, v tejto otázke panuje s väčšími či menšími odlišnosťami zhoda v závislosti od zovšeobecňujúcejšieho alebo detailnejšieho prístupu. Napríklad Rey Hazas vymenúva dvanásť základných charakteristík literárnej postavy pikara (Rey Hazas 1989, 34 – 37).

Pikarovia majú okrem spoločných znakov aj črty, ktorými sa vzájomne odlišujú. Lazarillo z Tormesu je v podstate nevinné dieťa predané matkou do služby slepcovi a od tej chvíle je odkázané na seba a bojuje o prežitie. Používa na to prefíkanosť a šibalstvo, jeho priestupky nemajú závažný charakter a navyše ho k nim motivuje pádny dôvod, ktorým je hlad. Nespolčuje sa so skupinami podvodníkov a výtržníkov, nevyhľadáva spoločnosť profesionálnych zlodejov, a to je jedna z hlavných odlišností od neskorších pikarov, vytvorených Mateom Alemánom, Franciscom de Quevedom, Vicentom Espinelom, Franciscom Lópezom de Úbeda a ďalšími autormi.

V porovnaní s Lazarillom nadobúdajú španielski barokoví pikarovia črty hrubosti, agresivity a prejavuje sa u nich morálny cynizmus. Ich šibalstvá prechádzajú do úmyselného zločinného konania, spolčujú sa do zlých spoločností, prekračujú mieru zákona aj morálneho správania. Za najcynickejšieho pikara je považovaný Pablos, protagonista románu Francisca de Quevedo (1580 – 1645) El Buscón (1626; Život furtáka, slov. 1962). Juan Chabás v tejto súvislosti konštatuje: „Podobá sa všetkým ostatným pikarom, ale líši sa od nich chladným cynizmom, ktorý má horkú príchuť žlče; tento rys by sme nenašli ani u Guzmána z Alfarache“[3] (Chabás 1960, 183).

Okrem mužských pikarov existujú aj ženské pikareskné postavy, označované po španielsky ako la pícara (po slovensky pikara alebo pikarka). Ich prototypom je šibalka Justína z románu Francisca Lópeza de Úbeda (1560 – 1606) La pícara Justina (1605; Šibalka Justína). Ďalšie ženské pikareskné hrdinky vytvorili autori Alonso Jerónimo de Salas Barbadillo (1581 – 1635) v románe La hija de Celestina (1612; Celestínina dcéra), o rok neskôr reeditovanom pod názvom La ingeniosa Elena (1613; Dômyselná Elena) a Alonso de Castillo Solórzano (cca. 1584 – cca. 1647) v románe La niña de los embustes Teresa de Manzanares (1632; Podvodnícke dievča Tereza z Manzanaresu), na ktorý nadväzuje dvoma ďalšími pikaresknými románmi. Spoločným znakom týchto hrdiniek (dômyselná Elena, Tereza z Manzanaresu, Lucinea a iné) je ich fyzická krása a koketnosť, ktorú využívajú na zvádzanie bohatých mužov a získavanie darov a rozličných výhod.

Výskyt postavy pikara v španielskej literatúre vysvetľujú literárni historici obvykle ako historicko-spoločensky podmienený jav. Teórie historicko-spoločenskej determinácie pikara vychádzajú z toho, že v 16. a 17. storočí bola španielska spoločnosť mimoriadne pauperizovaná a po krajine sa potulovalo množstvo žobrákov, tulákov a zločincov. Zástancovia tohto výkladu, ku ktorým patria významní hispanisti ako Marcel Bataillon (1969) alebo Alexander A. Parker (1971) analyzujú túto situáciu vo vzťahu k pikaresknému románu do hĺbky. Tento výklad sa ujal aj v českej a slovenskej hispanistike. Napríklad Olřich Bělič tvrdí, že v španielskej literatúre sa prvý pikareskný román objavil preto, lebo v Španielsku nadobudla kríza neskorého stredoveku „mimoriadne rozmery“ a negatívne zasiahla široké vrstvy obyvateľstva, takže autori mohli tento ľudský typ odpozorovať priamo z vonkajšej reality. V tejto optike prichádza k záveru, že „pícaro je produkt historických okolností“ (Bělič 1968, 103; Bělič – Forbelský 1984, 66). V podobnom duchu sa vyjadruje aj autor slovenského prekladu Guzmána z Alfarache Štefan Martoňák a podáva obšírnu „neradostnú“ bilanciu vlády prvých Habsburgovcov na španielskom tróne (Martoňák 1975, 766 – 769), odvolávajúc sa aj na Běličovu knihu Španělský pikareskní román a realismus (1963).

Na druhej strane, v usúvzťažnení na literárny kontext sa postava pikara vysvetľuje ako reakcia na idealizované typy literárnych hrdinov, pretože predstavuje protipól k rytierskemu, pastierskemu a dvoranskému hrdinovi (hrdinovia rytierskych, pastierskych a sentimentálnych románov). Podľa niektorých odborníkov vznik prvého pikareskného románu bol motivovaný snahou parodovať dobové rytierske romány, avšak názor o parodickej intencii nie je všeobecne prijímaný. Rey Hazas hovorí skôr o „antiheroickom postoji voči epike a rytierskemu románu“[4] (Rey Hazas 1989, 22) a na potvrdenie tejto myšlienky cituje América Castra: „Pikaro je – ako hovorí A. Castro – antihrdina a pikareskný román vzniká jednoducho ako antiheroická reakcia, súvisiaca s rozkladom rytierstva a epických mýtov“[5] (Castro 1935, podľa Rey Hazas 1989, 22). Isté je, že pikaro je modelovaný ako protiklad hrdinu rytierskeho románu, napríklad medzi Lazarillom z Tormesu a Amadísom Waleským možno určiť viaceré antitetické korelácie. Všeobecne teda pikara možno charakterizovať ako antihrdinu v zmysle „nehrdinského hrdinu“ alebo „protagonistu, ktorému chýbajú hrdinské črty“ (Estébanez Calderón 2004, 40). Na základe antihrdinstva interpetovala postavu pikara aj Eva Reichwalderová v monografii Pikaro (anti)hrdina (2012), pričom ju ale chápe ako postavu v zásade kladnú a „sympatickú“:

 

„Aj napriek jeho [pikarovmu] anthrdinstvu však u čitateľa vzbudzuje sympatie svojou bystrosťou, podnikavosťou, prefíkanosťou a svojským humorom. V istom zmysle sa tak antiheroický svet pikara stáva odpoveďou na umelé, predstierané hrdinstvo sentimentálnej a rytierskej literatúry a autorom poskytuje priestor na usúvzťažnenie literárnej fikcie so skutočným životom“ (Reichwalderová 2012, 35).

 

Ďalším inovačným špecifikom pikara ako literárnej postavy vzhľadom na dobový literárny kontext je jeho individualizované zobrazenie. Oldřich Bělič a Josef Forbelský  pripomínajú, že „kým idealizovaní hrdinovia rytierskych a pastierskych románov boli vykreslení v rovine čisto všeobecnej, pikaro vystupuje ako indivíduum“[6] (Bělič – Forbelský 1984, 68). Zároveň však ako sociálne podmienený hrdina odpozorovaný z reality predstavuje typ, ktorý má všeobecnú platnosť. Českí hispanisti preto pikarovi pripisujú prvenstvo ako typizovanej literárnej postave, ktorá sa neskôr rozvinula v realistickom románe moderného typu:

 

„V pikarovi sa prejavila – a to v španielskej literatúre po prvýkrát – dialektika jednotlivého a všeobecného. Pikaro je teda typ, alebo aspoň náčrt typu. Z tohto hľadiska znamená pikareskný román na španielskej pôde zrod moderného realizmu; toho realizmu, ktorý sa neskôr plne rozvinul v 19. storočí.“[7] (Bělič – Forbelský 1984, 69) (prekl. a zvýraznenie, R. B.)

 

Hoci pikaro vznikol ako románový hrdina, môže vystupovať aj ako protagonista iných literárnych žánrov. Početný výskyt pikareskných hrdinov nachádzame u Miguela de Cervantesa, napríklad jeho dielo Pedro de Urdelamas (1615; Pedro de Urdemalas, slov. 1979) možno označiť ako „pikaresknú komédia“[8] (Chabás 1960, 193) alebo novelu Rinconete y Cortadillo (1613; Cervantes; Kútik a Striháčik, slov. 1979) ako „pikaresknú  novelu“ (Chabás 1960, 177).  Napokon, pikaro nemusí byť nutne protagonistom, ale môže byť aj vedľajšou postavou v akomkoľvek literárnom diele. V tomto prípade hovoríme tiež o pikarovi alebo o pikaresknom type hrdinu. Takým je napríklad Cervantesov Ginés de Pasamonte z románu Don Quijote de la Mancha (1605, 1615; Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha, slov. 1975).

Výpočet postáv s pikaresknými črtami je obšírny a siaha až do súčasnosti. Pikaro nie je výlučnou postavou španielskej literatúry, ale rozšíril sa do iných národných literatúr ako univerzálny ľudský archetyp. Príklady pikareskných typov postáv v nemeckej, anglickej, francúzskej a českej literatúre uvádzajú v hesle pikareskný román Dagmar Mocná a kol. (2004, 451 –  454). Takisto Reichwalderová uvádza príklady európskych autorov imitujúcich španielske pikareskné vzory, a navyše aj príklady z latinskoamerickej literatúry (Reichwalderová 2012, 25 – 28).