Petrarkizmus

Petrarkizmus znamená napodobovanie niektorých typických znakov pre poéziu Francesca Petrarcu. Literáti z celej Európy, zvlášť z Talianska, Španielska, Portugalska a Anglicka začali po smrti Petrarcu napodobňovať jeho poéziu. Fenomén petrarkizmu pretrval až do moderných čias. Petrarkisti v nasledujúcich storočiach napodobňovali predovšetkým Petrarcove básne vo volgare, zozbierané v Triumfoch a v Spevníku. Z týchto zbierok prevzali najmä básnickú štruktúru a metrickú výstavbu verša a nechali sa inšpirovať  jeho osobitým využitím sonetu, lexikálnou a tematickou rovinou tvorby. Z celej tematickej škály Petrarcovej poézie si petrarkisti najviac obľúbili ľúbostnú tematiku, ktorú spracovávali vo veľkej miere manieristickým spôsobom, kým v prípadoch, keď sa ľúbostná skúsenosť vzťahovala k duchovnému prežívaniu, tento presah k duchovnosti mohol prebiehať inak, ako prežíval ľúbostné útrapy Petrarca. Petrarca chápal pozemskú lásku podobne ako ju vnímal sv. Agustín, teda ako dočasnú etapu a prípravu k dosiahnutiu vyššej, duchovnej lásky. Petrarkisti od 15. Storočia sa postupne od sv. Augustína odvrátili a obracali sa k renesančnému neoplatonizmu. Petrarkisti v priebehu 15. Storočia pôsobili na akadémiách, v humanistických krúžkoch a na dvoroch prevažne južnej a strednej Európy a v tvorbe využívali Petrarcov vzor predovšetkým z formálneho hľadiska, išlo im o jeho virtuózne spracovanie. V posledných desaťročiach 15. a v 16. Storočí mnohí petrarkisti dokázali veľmi sofistikovane uvažovať o Petracovej ľúbostnej tematike, pričom sa opierali o novoplatónske renesančné úvahy mysliteľov ako Marsilio Ficino a Pico della Mirandola. Význam básnickej tvorby výrazne rástol, keďže v sebe skrývala potenciál nasmerovať čitateľa k večnej, metafyzickej, dokonalej skutočnosti, kým životná skutočnosť bola nedokonalá a neistá. V poézii sa hľadali možnosti ako dosiahnuť večné, prekročiť nedokonalosť, jednak v oblasti formálnej stránky jazyka, jednak v oblasti metriky a  štýlu. V porovnaní s predchádzajúcim storočím sa dostávala do popredia duchovná stránka, sila poézie pozdvihnúť čitateľa k božej pravde. To neznamená, že musí ísť nevyhnutne o pravdu katolíckej viery, petrarkisti sa vskutku delia podľa príslušnosti k rôznym protestantským cirkvám, ktoré sa rozšírili v priebehu 16. Storočia. Petrarkizmus  sa stáva.....

To, že sa petrarkizmus tešil v renesancii takej veľkej obľube, nebolo spôsobené len populárnou ľúbostnou tematikou, ale za úspechom petrarkizmu musíme vidieť aj potrebu prísnejších pravidiel pri uzákoňovaní talianskeho literárneho jazyka. Najvýznamnejším predstaviteľom procesu tvorby literárneho kánonu bol Pietro Bembo (1470-1547), benátsky humanista, ktorý sa aktívne zapájal do práve prebiehajúcej debaty o určovaní jediného vzoru pre literárny jazyk, ktorý by mal splniť náročnú úlohu kultúrne zjednotiť politicky rozdrobené Taliansko.

Je potrebné zdôrazniť, že Bembo spolupracoval s Aldom Piom Manuziom, ktorý sa zaslúžil o modernizáciu vydavateľskej činnosti a keďže sa práve rodila tlač s pohyblivými písmenami, tlačiari mali záujem o výšší stupeň normatívnosti literárneho jazyka. Za účelom vyššej normatívnosti sa Danteho literárny jazyk zdal byť menej vhodný než Petrarcov jazyk a to z dôvodu jeho nepravidelnosti a terminologického a štylistického eklektizmu. Petrarcov básnický jazyk pôsobil viac jednoliato, zomknuto, sofistikovane a vnímali ho ako ušľachtiľejší a vznešenejší než Danteho jazyk. Keď Manuzio vydal roku 1501 Petrarcov Spevník, vzrástol záujem o Petrarcovu básnickú tvorbu vo volgare, kým v predchádzajúcom období sa tešila väčšej pozornosti jeho latinská tvorba a aj samotný básnik skôr od nej očakával, že mu prinesie slávu.

V čase keď sa talianski humanisti zamýšľali nad tým, aké vlastnosti by mal mať ľudový literárny jazyk, aby dosiahol vznešenosť latinčiny, Bembo označil troch spisovateľov, takzvané “tri koruny”, ktorých literárny jazyk by mal slúžiť ako vzor. Nechýbal medzi nimi samozrejme Dante Alighieri,  uznávaný pre jeho veľkosť, jeho vynikajúci výklad teórie ľudového jazyka v diele De vulgari eloquentia a praktické využitie tejto teórie pri skladaní Božskej komédie. Avšak keď Bembo predstavil svoj návrh, bolo jasné, že pred Dantem dáva prednosť Petrarcovi. Bembove myšlienky sa stretli s veľkým ohlasom a stali sa základom pre vytvorenie literárneho kánonu, ktorý v Taliansku trval celé storočia. Petrarcova poézia vo volgare sa presadila ako vzor v oblasti básnickej tvorby, kým v próze ako vzor fungovali Boccacciove novely. Jednoliatosť Petrarcovho básnického jazyka, na rozdiel od Danteho eklektizmu a plurilingvizmu, vytvorila základ pre stanovenie a kodifikáciu petrarkizmu, ktorá prebiehala počas 16. storočia. Keď petrarkizmus získal podobu pevnej normy, už 16. storočí sa vytvorilo hnutie odporu spisovateľov, ku ktorým patril napríklad Pietro Aretino, ale predovšetkým v 17. Storočí v období baroka silnela túžba autorov po väčšej štýlovej slobode voči uzákonenej norme.

Petrarkizmus je nesmierne široký literárny jav, tak že je nemožné v krátkosti  zhrnúť jeho mnohotvárnu tvorbu,  a autorov bolo také množstvo, že nemá zmysel iba  urobiť dlhý zoznam s ich menami. Predsa len by sme mohli spomenúť aspoň niektorých talianskych autorov z 15. Storočia, ktorí vynikli vďaka svojej originalite ako Matteo Maria Boiardo,  Poliziano,  Sannazzaro, Lorenzo Veľkolepý. v 15. storočí patria k najvýznamnejším autorom spomínaný Pietro Bembo, Giovanbattista Strozzi, Giovanni Della Casa a Michelangelo Buonarroti. Okrem toho sem  patrí mnoho autorov, ktorých život nebol spätý so šľachtickými dvormi, humanistickými akadémiami, ako aj mnísi a aj ženy sú tu zastúpené vo väčšej miere než v minulosti, napríklad Vittoria Colonna a Gaspara Stampa.

Veľmi početní boli aj francúzski petrarkisti, ktorí tvorili vo veľkej miere básnickú skupinu la Pléiade. Spracovávali diela klasikov a talianskych petrarkistov a prispôsobovali ich domácemu prostrediu. Venujú sa kritickým spoločenským témam, zaoberajú sa otázkami spojenými s náboženstvom a cirkvou, do svojich úvah vsúvajú prvky renesančného neoplatonizmu.

Rovnako aj autori zo Pyrenejského polostrova prekladajú talianskych autorov do kastílčiny alebo portugalčiny, šíria do sveta sonet, korešpondujú s talianskymi petrarkistami, vo viacerých prípadoch sa im darí tvoriť diela, ktoré prekonávajú rámec obyčajného napodobovania.

Thomas Whyatt potom čo do hĺbky spoznal taliansku renesančnú literatúru počas častých ciest do Talianska sa v Anglicku usiloval propagovať petrarkizmus ako nástroj reformy a modernizácie anglickej literatúry prostredníctvom šírenia sonetu. Jeho žiak Henry Howard, gróf zo Surrey, hoci bol znalcom a prekladatateľom Petrarcu, pristupoval k tvorbe s istou dávkou tvorivosti, nie ako obyčajný imitátor, dokonca vypracoval oveľa pružnejšiu a voľnejšiu metrickú formu, bez potreby rýmovať otrocky. Ako prvý použil blank verse, ktorý bude veľmi obľúbený u najvýznamnejších básnikov ako boli Shakespeare alebo Shelley. Aj v tomto umeleckom prostredí sú okrem talianskeho petrarkizmu prítomné aj prvky neoplatonizmu.

Petrarkizmus tvorí základ dalmatskej poézie a je prítomný vo významných dielach slovenskej poézie ako  napríklad v tvorbe Kollára [… da finire…].

Work in progress