Parasurrealizmus

Parasurrealizmus vo všeobecnosti znamená, že autor pri tvorbe diela preberá štylistické umelecké prostriedky a postupy surrealizmu, ale pritom nemusí za každú cenu dodržiavať všetky princípy surrealizmu, ktoré boli sformulované v Manifeste André Bretona z roku 1924 a v nasledujúcich manifestoch. Autori slobodne preberajú niektoré javy zo surrealizmu s úmyslom parodovať ho  alebo vkladajú surrealizmus do kontextu a času, ktorý sa zásadne líši od pôvodného, v ktorom surrealizmus vznikal. V tomto duchu nachádzame výklad parasurrealizmu v anglosaskej literárnej kritike.

Osobitný prípad predstavuje taliansky literárny kontext, v ktorom parasurrealizmus označuje básnický prúd v rámci zoskupenia „Gruppo 63“, najvýznamnejšieho avantgardného hnutia šesťdesiatych rokov 20. Storočia.

Surrealizmus  v Taliansku nemohol zapustiť korene kvôli cenzúre fašistického režimu, ktorá trvala od dvadsiatych rokov až do konca druhej svetovej vojny. Po vojne sa nová generácia experimentálnych básnikov necítila byť prepojená s historickými pôvodne netalianskymi avantgardami, ako bol surrealizmus a zachovávala si odstup od futurizmu. V prvej povojnovej antológii experimentálnej poézie „i Novissimi“ z roku 1961sa surrealizmus prakticky nespomína a proces obnovy talianskej literatúry a jej približovania k pokrokovým prúdom európskej literatúry prebiehal tak, že talianska  literatúra sa otvorila podnetom prichádzajúcim zo semiotiky, štrukturalizmu a sociológie. Neoavantgarda v procese svojho formovania oveľa viac čerpala z dadaizmu ako zo surrealizmu alebo hľadala inšpiráciu v anglosaskom svete[1]. Niektorí avantgardní umelci príležitostne siahli po surrealistických štylistických prostriedkoch, ale inak ich surrealizmus nijako neoslovil. Malá skupina básnikov hlásiacich sa k zoskupeniu „Gruppo 63“ sa rozhodla ísťproti prúdu a prihlásili sa k surrealizmu. To neznamená, že ho prevzali en bloc, ale pokúsili sa ho prispôsobiť ich súčasným potrebám. Reagovali tak predovšetkým na niektoré hraničné výtvory neoavantgardy, keď dochádzalo k úplnemu popretiu literárnosti. Usilovali sa o akúsi “štylistickú protiofenzívu”, išlo o to mať dobrý pocit z toho, že recyklujeme staré nevkusné, gýčové veci[2].

Surrealizmus sa po pokusoch o nový výklad a aktualizáciu, stal súčasťou neovantgardy roku 1964, pár mesiacov po druhom kongrese skupiny Gruppo 63, ktorý sa konal v Reggio Emilia, keď  skupina umelcov z Emilia Romagna sa rozhodla založiť časopis “Malebolge” [3]. Títo umelci sa nechceli odčleniť od skupiny Gruppo 63, skôr sa prejavilo to, že avantgarda fungovala ako mnohovrstevný jav. Dokazovala to rôzna typológia účastníkov, aj fakt, že autori sa zhlukovali do krúžkov podľa rozmanitých kultúrnych a literárnych smerovaní, ktoré pôsobili prevažne na určitom  geograficky ohraničenom území. Časopis Malebolge istotne predstavoval  iba akýsi miestny experiment, no napriek malému početu vydaných čísel vo významnej miere zasiahol do procesu modernizácie talianskej literatúry a jeho pôsobenie na literatúru pretrvalo aj po skončení obdobia avantgardy[4].

Autori z krúžku v Emilia Romagna si na surrealizme cenili prodovšetkým  jeho znesväcujúci charakter,  “jeho averzívnu schopnosť namierenú proti meštianskemu jazyku a morálnemu kódexu.” Išlo o novú interpretáciu surrealizmu v rámci neoavantgardy, nie náhodou ozačovanú ako parasurreálnu, ktorá bola pevne zakotvená “v poetickom diskurze avantgardy schopnom začleniť do seba vedecký, filozofický jazyk, odborný a technologický žargón” [5]. Tým sa potvrdzuje, že krúžok by nemal byť vnímaný ako cudzorodý prvok vo vzťahu k neoavantgarde. Pod novou interpretáciou surrealizmu máme na mysli jeho adaptáciu na aktuálnu situáciu.

Medzi zakladateľov a hlavných prispievateľov do časopisu “Malebolge” patria predovšetkým Adiano Spatola a Giorgio Celli, ktorý vymyslel samotný názov parasurrealizmus, no už predtým použil predponu para v iných svojich dielach, ako napríklad v básnickej zbierke Parafosílie z roku 1967. Ide o jeho najvýzamnejšie dielo, v ktorom vytvoril akúsi paravedeckú mytológiu prostredníctvom surreálneho miešania životopisných údajov, snových prvkov a vedeckých odkazov[6].

Celli vedome propagoval surrealizmus, podnecoval kolegov, aby prispievali do časopisu, a zároveň tvrdil, že nie je možné presadzovať v šestdesiatych rokoch surrealistickú tvorbu, ktorá sa v Taliansku nepresadila ani v tridsiatych rokoch. Bolo by to možné len prostredníctvom aktualizácie a pomocou vhodne mierených zásahov. Bol presvedčený, že je možné využiť surrealizmus na spôsob manierizmu a týmto spôsobom obnoviť jeho schopnosť prekvapovať a provokovať[7].[8]

Celliho použitie predpony para v románe Parafosílie a v názve parasurrealizmus nie je náhodný, ale chce jasne vyjadriť umelosť literárnej výstavby paralelných svetov, aj za cenu, že zdanlivo zníži effekt odstupu od umeleckého diela. Umelecký zámer má zapôsobiť ako paródia, ide o to zabrániť čiateľovi, aby zotrval v štádiu odstupu a má mu pomôcť dosiahnuť pocit zázračna, ktorý je typický v niektorých výtvoroch vedeckofantastickej literatúry. Približuje sa k Manganelliho tvorbe v tom zmysle, že sa tiež odvoláva na rétorickú tradíciu vedeckého traktátu, vedeckej debaty, aby v ďalších dielach vytvoril akúsi paravedeckú mytológiu[9].