Parafráza

Parafráza je forma intertextového vzťahu, pri ktorej sa z pôvodného ústneho  alebo písomného jazykového prejavu preberá do iného komunikátu v písomnej či ústnej podobe  rozsahovo ľubovoľná pasáž v jazykovo pretransformovanej podobe. Parafráza zachováva  zmysel pôvodnej výpovede, avšak jej jazyková podoba nie je – na rozdiel od citátu –  doslovná, ale sa v menšej alebo menšej miere odlišuje od pôvodiny. Pojem sa v tomto význame používa aj v disciplínach zaoberajúcich sa jazykom (najmä lingvistika a masmediálne štúdiá), ako aj v knihovníctve a pri zásadách vedeckej práce. V nich voľnejšia  parafráza vystupuje ako protiklad k striktnému citátu.

Slovo „parafráza“ sa používa v bežnej komunikácii v dvoch významoch: „1. voľné spracovanie cudzej  (hud. [hudobnej], lit. [literárnej]) predlohy“ a „2. voľné pretlmočenie cudzích myšlienok“ (Krátky slovník slovenského jazyka 4 z r. 2003). V literárnovedných slovníkoch sa tento pojem vyskytuje v presnejšie definovanej podobe, ktorá koreluje s prvým významom vo výkladom slovníku.  Podľa Slovníka literární teorie je parafráza „umělecké dílo nebo jeho část, budovaná na základě analogie k uměleckému dílu nebo k části uměleckého díla jiného tak, aby byla ve větší nebo menší míře zachovaná tematická (někdy částečně i jazyková) skladba originálu [...]“ (Macura 1984, 263). Peter Valček uvádza, že parafráza  je „typ medzitextového nadväzovania, text komponovaný ako analógia či prerozprávania iného textu. [...] autor ňou zaujíma estetický postoj k parafrázovanému textu či dielu. P. [Parafráza] však môže byť pragmatickou technikou adaptácie lit. [literárnych] diel pre javisko, pre film, alebo adaptácie náročnejších významných diel svetovej lit. [literatúry] pre deti [...]“ (2006, 257; zvýraznenia v origináli).

Spomenuté presnejšie definovanie vo vzťahu k výkladovému slovníku však nie je presnejším definovaním vo vzťahu k iným literárnovedným pojmom. Macurovo a Valčekovo vymedzenie parafrázy sa nežiaduco čiastočne prekrýva so Genettovou koncepciou hypertextuality, najmä s imitáciou ako jedným z dvoch základných druhov hypertextových vzťahov, pri ktorom dochádza k napodobňovaniu hypotextu v hypertexte (pozri Genette 1982, 11 – 12; 37). K prekrytiu dochádza aj s Popovičovou koncepciou estetickej metakomunikácie a metatextu (pozri Popovič 1978, 239 – 383)  a so všeobecne zaužívaným pojmom adaptácia.

Z tohto dôvodu sa prikláňame k používaniu literárnovedného pojmu „parafráza“ vo význame, ktorý koreluje s druhým významom vo výkladovom slovníku. Parafráza je jednou z foriem intertextových vzťahov, ktorá sa nezakladá – na rozdiel od citátu – na doslovnosti, ale na zachovaní zmyslu a významu preberanej výpovede. Podobne ako citát a ináč ako plagiát ide o deklarovanú formu intertextového vzťahu. Prihlásenie sa k zdroju sa uskutočňuje najčastejšie explicitným upozornením na akt  preberania pred alebo po výpovedi, ktoré je aj hranicou oddeľujúcou parafrázovaný text od zvyšku textu. Iné grafické znaky (úvodzovky alebo ich náhrada) sa pir parafráze nevyužívajú, lebo tieto sú znakom doslovného prevzatia. Parafráza je – na rozdiel od alúzie a podobne ako citát – založená na komplexnosti  a jednoznačnej dešifrovateľnosti pôvodu.

Hoci Genette pracuje len s tromi presne definovanými formami intertextových vzťahov, a to citát, plagiát, alúzia (pozri 1982, 8, pozri Intertextualita), nie je dôvod domnievať sa, že nie sú možné aj iné formy týchto vzťahov. Súvislosť parafrázy s intertextualitou naznačuje aj Macura: „Pokud zajímá p. [parafráze] pouze část uměleckého díla, blíží se svou funkcií [...] citátu nebo [...] aluzi“ (1984, 264). Je však potrebné dodať, že parafráza je založená na jazykovom princípe synonymie, pri ktorom sa ten istý význam dá vyjadriť rôznymi jazykovými znakmi. Len ťažko si možno predstaviť, že by sa synonymizujúca parafráza dala použiť mimo jazykovej semiózy.  Okrem literatúry je možná aj v tých druhoch umenia, v ktorých sa používa slovo (napr. film, divadlo, konceptuálne výtvarné umenie).