Pamäť autopoietických systémov

V rámci teórie autopoietických systémov rozpracoval Niklas Luhmann koncepciu pamäti funkčne diferencovaných spoločností. Táto koncepcia sa týka systémov sociálnej komunikácie. Nezameriava sa na aktérov alebo skupiny, ale na štruktúry komunikácie. Luhmann sa opiera o koncepcie pamäti, ktoré sú uplatňované v kontexte radikálneho konštruktivizmu.

Sociálne systémy sa rodia z komunikácie a udržiavajú sa v komunikácii. Jediná operácia sociálnych systémov je komunikácia, ktorá je koncipovaná ako súčasná udalosť, a je radikálne efemérna. Luhmann tento princíp nazýva „autopoiesis“.

Bytie spoločnosti spočíva v sekvenciách po sebe nasledujúcich komunikačných udalostí. Aby bolo možné vytvárať z množstva pozorovaní informácie, musia byť sociálne systémy zriadené tak, že je možné informácie selektovať a redukovať, na čo je potrebné pamätanie a zabúdanie. Iba tak je možné vniesť poriadok do sociálneho orientačného priestoru. Tento poriadok kreuje principiálne opakovateľné štruktúry.

Hlavnou funkciou pamäti je podľa Luhmanna zabúdanie, t. j. „zabránenie samoblokácii systému prostredníctvom zrážania výsledkov predchádzajúcich pozorovaní“ (Luhmann 1997, 579). Spomínanie je výnimkou.

Koncipovaním komunikácie ako efemérnej udalosti sa natíska otázka udržateľnosti systému v čase, čo je témou Luhmannovho článku Zeit und Gedächtnis (1996; Čas a pamäť) z roku 1996. Luhmannova radikálna temporalizácia pojmu systému zdanlivo vedie k oslabeniu princípu autopoiesis. Prostredníctvom teórie času do nej vniká moment viazanosti autopoetických systémov na svet mimo ich operácií (komunikácií). To vedie k teoretickému paradoxu, ktorý teória autopoetických systémov už nedokáže vyriešiť svojimi kategóriami orientovanými na konštruktivistickú paradigmu. Tento problém nápadne odkazuje na fenomenologické teórie času Heideggera a Merleau-Pontyho, a podobnosti sa ukazujú aj v referenciách na Husserlove analýzy vnútorného časového vedomia (por. Kastl 1998, 404 –417).

Z hľadiska teórie systémov je navyše potrebné striktne oddeliť mentálnu a sociálnu sféru. Luhmann principiálne rozlišuje systémovú pamäť (nástroj selekcie informácií) a psychicko-osobnú pamäť. Preto sa v systémovej teórii hovorí o sociálnej pamäti bez toho, aby sa brali do úvahy jej reprezentácie v individuálnych spomienkach. Systémová komunikácia organizuje, čo sa z jednotlivých spomienok aktualizuje.

Spoločnosť sa skladá z komunikácie. Pamäť spoločnosti vyplýva zo skutočnosti, že komunikácia sa vzťahuje na komunikáciu. Systémová pamäť má záujem zapamätať si len udalosti rozhodujúce pre daný systém. Systémovú pamäť teda nemožno chápať ako súčet jednotlivých psychicko-osobných pamätí. Procesujú sa v nej len systémovo relevantné aspekty individuálnej pamäti na zabezpečenie pokračovania systémovo špecifickej komunikácie. Výsledkom tohto procesovania je sémantika.

Za zapamätania hodné sa považujú udalosti, ktoré sa istým spôsobom líšia od existujúcich štruktúr systémovo relevantného poznania, a síce do takej miery, že systém ich dokáže inkorporovať a relevantne doplniť štruktúry poznania systému (por. Luhmann 1997). Sociálna pamäť sa teda v rozhodujúcej miere zaoberá aj systémovo špecifickým zabúdaním. Aj sociálne systémy si vytvárajú schémy, vďaka ktorých si minulé udalosti nepamätajú, čo im zabezpečuje orientáciu v aktuálnych situáciách a koherenciu v procese komunikácie. Tieto schémy udržujú systémovú pamäť tým, že vytvárajú dojem familiárnosti. V tejto súvislosti Luhmann oddeľuje informácie, ktoré sú relevantné pre pamäť, od informácií, ktoré sa majú zabudnúť. Zabúdanie uvoľňuje kapacity systému, zatiaľ čo pamätanie kumuluje schémy na opakované použitie.

Aj keď sa istá informácia zachováva prostredníctvom komunikácie a vytvára tak štruktúru predpokladov orientácie v spoločnom orientačnom priestore, ktorá sa vyvíja v čase, sociálna pamäť len výnimočne čerpá zo spomienok jednotlivcov. Možno teda konštatovať, že sociálne systémy si vytvárajú sociálnu pamäť, ktorá je do značnej miery nezávislá od jednotlivcov, ktorí sa na nich podieľajú.

V nemeckom jazykovom prostredí koncipovali systémovo-teoretický pohľad na kolektívnu pamäť Elena Esposito (2002) a Mirjam-Kerstin Holl (2003), pričom pamäť chápu v zmysle teórie autopoietických systémov a podľa Niklasa Luhmanna ako skrátený výraz pre rekurzívnosť komunikačných operácií. V tomto kontexte je vhodné spomenúť, že pamäť spoločnosti závisí od médií, čiže komunikačných technológií (k aspektu mediálnej podmienenosti komunikácie por. bližšie Esposito 2002).

V tomto kontexte závisí pamäť spoločnosti od dostupných komunikačných technológií. Esposito predpokladá, že medzi pamäťou a komunikačnými médiami existuje „kruhový vzťah vzájomného ovplyvňovania“ (Esposito 2002, 10).