Genológia
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
Gattungstheorie / Gattungsforschung (D)
Genre theory / Genre studies (En)
Genológia (Sk)
Explikácia pojmu
Genológia (z lat. genus = rod) je náuka o literárnych druhoch a žánroch, diferenciácia literatúry podľa ustálených spôsobov tvorby, ktorá je podmienená štylistickými, tematickými a kompozičnými kritériami a hľadiskami. Autorský subjekt vždy siaha do paradigmy (súhrn noriem a pravidiel) žánrových schém a volí si z nich tie, ktoré najväčšmi vyhovujú v danej komunikačnej situácii a zodpovedajú jeho umeleckému zámeru, resp. sociálnej zaradenosti a psychickým danostiam. Literárne druhy sú zovšeobecňujúcim stupňom diferencovanosti lyrickej, epickej a dramatickej povahy umeleckého textu. Pri členení textov podľa literárnych druhov sa berie do úvahy aj jazykovo-štylistická a mikrokompozičná stránka: pre lyriku je charakteristická predovšetkým viazaná (rytmizovaná) forma reči, pre epiku neviazaná reč a dráma sa realizuje dialógom. Z hľadiska formy sa používa klasifikácia: poézia – próza – dráma.
Hlavným kritériom
rozlíšenia literárnych druhov je však
funkčný aspekt. Podľa tohto hľadiska je zásadný rozdiel medzi lyrickými a
epickými textami na jednej, resp. dramatickými textami na druhej strane. Kým
lyrické a epické texty sú cieľové produkty, dráma a vedno s ňou aj literárny
scenár, televízna a rozhlasová hra, libreto atď. sú iba
východiskovými produktmi. Dramatický text na rozdiel od epických a lyrických
diel závisí vo výslednej realizácii od zámeru dramaturga a režiséra uplatneného
v rámci inscenácie, od hercov, ale aj od ďalších komponentov (výprava, hudba,
realizačné možnosti a pod.). Dramatická realizácia textu dokonca umožňuje posun
od tragickosti ku komickosti, prípadne naopak.
Na podklade odlišných
komunikačných situácií sa dá vymedziť aj funkčná podstata lyriky a epiky. Vznik
lyrického textu možno vyjadriť vzorcom: ja (vypovedám)
– o sebe – pre teba. Vznik epického textu v porovnaní s lyrikou vystihuje
tento vzorec: ja (rozprávam) – o ňom –
pre teba.[i]
Literárny žáner
(z fr. genre = rod) je v rámci
literárnych druhov súhrnný názov pre literárne diela, ktoré majú spoločné
tematické, kompozičné a štylistické vlastnosti. Lyrickým žánrom je napr. óda,
epickým poviedka, dramatickým tragédia. Každý literárny žáner je
výsledkom tematických, kompozičných a štylistických zovšeobecnení
a má charakter invariantného (ustáleného) modelu pre tvorbu konkrétnych
textov. Konkrétny literárny text je vždy realizáciou žánrového invariantu, čiže
vzniká na princípe istého ustáleného vzoru. Konkrétny text s vysokou
kvalitou však zároveň obohacuje aj abstraktný model žánrového invariantu, čiže
stáva sa vzorom pre tvorbu textov v danom žánri.
Explikácia
Genológia je pomerne
mladá vedná disciplína, o jej vznik v dnešnom zmysle slova sa
zaslúžil hlavne Paul van Thieghem, francúzsky komparatista v 20. rokoch
20. storočia. Vo svojej štúdii o syntéze dejín literatúry,
publikovanej v Revue de synthése
historique roku 1920, presadzuje výskum genologických štúdií (Pavera
2005, 10-11). Nastoľuje
v nej problematiku žánru a jeho vlastností, ktoré nie sú charakteristické
iba v rámci národnej literatúry, ale aj pri porovnávaní medziliterárnych
vzťahov majú svoju invariantnú, hoci vyabstrahovanú podobu. Súčasne konštatoval,
že žánre sú vystavené určitým premenám, a skúmal výskyt jednotlivých tém
v národných literatúrach a ich prechod do iných literatúr
(Pavera 2005, 10-11) . V súvislosti s výskumom
literárnej tematiky a typov zaviedol názov tematológia. Veľký
význam má jeho publikácia, ktorá vyšla pod názvom La littérature comparée, 1931, zameraná na literárnu
komparatistiku, ktorá sa rozvíjala aj v strednej Európe (na Slovensku
hlavne v prácach Dionýza Ďurišina). V oblasti genológie je významná
výskumná aktivita českých i slovenských teoretikov, a to hlavne po
druhej svetovej vojne (Daniela Hodrová, Vladimír Macura, Jozef Hvišč, František
Miko, Anton Popovič, Ľubomír Plesník).
Hoci samotná genológia
vzniká iba v 20. storočí, jej genéza siaha až do antiky. Už Aristoteles
hovorí vo svojej Poetike o troch
literárnych druhoch – o epike, lyrike a dráme. Trichotomické členenie
zostáva dodnes platné, hoci škála žánrov rozličnej proveniencie sa značne
rozšírila. Pozoruhodným dielom aj z hľadiska vývinu genológie je L’Art poétique, 1674 (Umenie básnické,
slov. 1990) od Nicolasa Boileau, ktoré obsahuje časti, venované osobitostiam
jazyka literárnych druhov a žánrov. Významný podiel na vývine genológie má Emil
Staiger a jeho dielo Základné pojmy poetiky (Grundbegriffe der Poetik),
ktorý vyšiel v roku 1946. Autor na štylistickom základe vymedzuje podstatu
literárnych druhov v tejto publikácii. Podľa neho je lyrický štýl založený
na spomienke, epický štýl na predstave a dramatický štýl na napätí. Zo
súčasného hľadiska je dôležité, že pri identifikácii štylistických osobitostí
lyrického, epického a dramatického štýlu E. Staiger používa interpretačnú metódu.
Napr. pri vymedzení charakteristických vlastností lyrického štýlu na podklade
spomienky uvádza podrobný rozbor Goetheho básne Pútnikova nočná pieseň, na
rozbor epického štýlu si vybral Homérove eposy Iliás a Odysea, pri skúmaní
napätia v dráme mu poslúžila klasika (Sofokles, Corneille, Schiller,
Lessing ap.). Táto teória je teda jednoznačne založená na tzv. vysokej
literatúre, žánre populárnej literatúry sa v období vzniku tohto diela
vôbec nebrali do úvahy.
Vo vývoji genológie
významné miesto zaujíma časopis Helicon,
ktorý začal vychádzať v 30. rokoch 20. storočia a venoval sa aj
teórii literárnych žánrov. Tento časopis v istej obmene vychádza dodnes
pod názvom Neo-Helicon. Vcelku sa genológia vymedzuje dvoma odlišnými
tendenciami: jedna nadväzuje na aritotelovskú triadickú koncepciu, ktorá za
ústredný problém genológie pokladá teóriu žánrov, druhá vychádza
z filozofických východísk, kde sa akcentuje individuálnosť jednotlivých
literárnych javov (Benedetto Croce, Henry Bergson, Karl Jung, Roman Ingarden
a celá fenomenológia). Táto druhá koncepcia nie je založená na teórii
žánrov, skôr sa zameriava na výskyt estetických javov v rámci literárnych
textov (Vlašín
a kol. 1977, 127). V stredoeurópskych pomeroch osobitné miesto
zaujíma poľský časopis Zagadnienia
Rodzajów Literackich, ktorý vychádza aj v súčasnosti a ako jediný
časopis je i v svetovom meradle prioritne zameraný na výskum literárnych
žánrov. V Poľsku sú dve centrá, kde sa genológia rozvíjala – Wroclaw
a Lódź. Samotný časopis bol postupne vedený Stefaniou Skwarczyńskou, Janom
Trzynadlowskim a Grzegorom Gazdom. Popri poľskom časopise existuje aj
americký časopis pod názvom Genre.
V českom
literárnovednom kontexte významné miesto zaujíma brnianska slavistika na
čele s Ivom Pospíšilom, kde sa systematicky uskutočňuje výskum zameraný na
literárne žánre. České tradície však siahajú až ku Frankovi Wollmanovi
a Slavomírovi Wollmanovi, z nich Slavomír Wollman vydal knižku pod
názvom Porovnávacia metóda v literárnej vede (1988), kde sa dotýka aj
štruktúry žánrov (Wollman 1988, 141-156). I. Pospíšil udáva nový smer pre ďalší vývoj
genológie, ktorá má prekročiť hranice tradičnej historickej a teoretickej
komparatívnej poetiky, lebo podľa neho je súčasná genológia tlačená no nových
polôh vývoja literatúry (Pospíšil – Zelenka 2014, 46-47). Z toho možno vyvodiť, že už
nemožno vystačiť iba evidenciou klasických žánrov, lebo palimpsestovosť,
aluzívnosť a vcelku intertextualita posúvajú genológiu do nových oblastí.
I. Pospíšil poukazuje zároveň aj trivializáciu literatúry a jej
udomácnenia v elektronickom prostredí. Pokiaľ niektoré žánre boli dlho
mimo záujmu literárnych vedcov (horor, komiks, fantasy, literatúra faktu,
pitaval, detektívka, kriminálny román, western, filmová adaptácia a pod.),
teraz sa presúvajú do popredia a vzbudzujú čoraz väčšiu pozornosť
teoretikov. Dokonca aj pod vplyvom internetu vznikajú nové žánre, ktoré nemožno
úplne negovať pri výskume populárnych štruktúr (blog, poézia SMS, internetová
poézia, cyberpunk, internetový časopis a pod.) (Pospíšil – Zelenka
2014, 51-52). I. Pospíšil namiesto literárneho druhu
uprednostňuje ako odborný výraz „rod“, ale žánrovú systematiku neruší (lyrika –
epika – dráma), hoci v rámci rozličných genologických koncepcií spomína aj
pokus o novú systematiku, vychádzajúcu z nenormatívneho poňatia
žánru, rozpracovanú P. Hernadim v štúdii Beyond Genre (Pospíšil
2014, 10-11).
Poľsku už v roku
1997 bol vydaný Slownik literatury popularnej, zahrňujúci aj žánre tejto
proveniencie ako aj typické tematické okruhy. Medzi ne patrí: cyberpunk,
exotika v populárnej literatúre, fantasy, horor, komiks,
melodráma, pitaval, pornografia a erotická literatúra, gotický román,
kriminálny román, robinsonáda, rockový text, western a pod.). Aj
dramatické žánre sú obohatené o nové formy a postupy vďaka rozhlasu
a televízie. Napokon aj telvízny seriál žne v súčasnosti veľký úspech
u divákov na Slovensku.
Literatúra nadväzuje aj
na tzv. neliterárne texty a žánre (na publicistiku, vedu atď., resp. na
ich žánre – črtu, glosu, reportáž, fejtón, esej, článok atď.). Ale to by
nestačilo. Dnes už treba vo zvýšenej miere prihliadať aj na vzťah literatúry
k iným druhom umenia. Keďže žijeme v období panvizualizmu, aj samotná
literatúra sa vizualizuje (Žilka 2014, 128-135). Sú tu dve možnosti:
a/ V literatúre sa
vo zvýšenej miere objavujú vizuálne prvky (fotografie, kresby, graficky
usporiadaný text a pod.). Na tento jav sú príkladom kaligramy (grafické
básne), ale aj texty, kde primárnu funkciu zohrávajú napr. fotografie (Pavel
Vilikovský: Silberputzen. Leštenie
starého striebra. 2006). Dokonca v prípade Vilikovského vznikol text
na základe fotografií: k fotografiám bolo treba dopísať príbeh z obdobia
Rakúsko-uhorskej monarchie, z čias, ktoré práve fotografie najvýstižnejšie
charakterizujú.
b/ Príbeh sa môže
vyjadriť primárne kresbami, verbálny text iba pomáha pochopiť obrázky.
Príkladom na tento jav je dielo iránskej autorky Marjane Satrapiovej Persepolis (v češtine v roku
2006). Persepolis je prvý iránsky
komiks všetkých čias, aj keď napísaný a nakreslený v Paríži. Zároveň
je to ďalší príspevok do pokladnice v poslednom čase stále populárnejšieho
autobiografického komiksu: po Thompsonovom opuse Pod dekou a po Padúcnici
Davida B. „nakreslila“ vlastný život aj Marjane Satrapiová. Ten jej je však
omnoho exotickejší: opisuje detstvo a dospievanie v Iráne za čias islamskej
revolúcie a za vojny s Irakom.
Osobitným okruhom
otázok sa v súčasnosti javí vzťah medzi literatúrou a filmom, t.j.
otázka adaptácie literárnych diel do filmovej podoby. Keďže film bol a je
závislý na literatúre, aj svoje žánre – okrem niekoľkých výnimiek – si vytvára
podľa vzoru literatúry. Výnimkou je napr. road-movie (Svěrákova Jízda) a možno ešte niektoré ďalšie
žánre. To však neprotirečí s tým, že poetika vytvorená na báze literatúry
sa nedá preniesť a aplikovať s istými úpravami aj na filmové umenie.
Prirodzene, ide predovšetkým o dramatické a epické žánre, lyrika sa
síce môže podieľať na tvorbe filmovej štruktúry, ale svoje žánre neprepožičiava
pre filmové umenie (skôr svoje výrazové prostriedky). Ide napr. o tieto
žánre:
Akčný
a dobrodružný film (Harry Potter)
Dráma
(Kawasakiho ruže, Sofiina voľba, Niekde v Európe, Predčítač)
Komédia
(Niekto to rád horúce, Traja muži v člne, Hoří, má panenko, Vesničko má,
středisková)
Historický film (Vojna
a mier, Danton, Alexander Nevskij)
Kriminálny film (filmy
podľa textov Agathy Christie)
Horor (Vtáci, Dracula,
Frankenstein)
Muzikál
(Ježiš Kristus superstár, Na skle maľované, István, a király – Kráľ Štefan)
Vedecko-fantastický
film (Cesta na Mesiac, Avatar)
Vojnový film (Smrť sa
volá Engelchen, Žeriavy tiahnu, Na západnom fronte nič nového)
Western
(Limonádový Joe)
Osobitným typom textu
je román Predčítač a z neho
vytvorený rovnomenný film. Keďže ide o pútavý príbeh, pomerne ľahko
sa prepísal na film. Aj z tohto
prehľadu nám vychádza, že genológia by mala v budúcnosti stavať na svojej
tradícii, ale zároveň musí byť rozšírená o všeobecnú žánrovú problematiku
k iným druhom umenia. [ii]
Primárne z českého prostredia pochádzajú aj zborníky pod názvom Žánrové
metamorfózy v středoeurópskych souvislostech, hoci na tomto výskume
participujú aj literárni vedci z iných krajín (Adam F. Kola, Marta Žilková,
Andrej Červeňák, Agnieszka Baran a iní). Pod vedením Libora Paveru už
vyšlo 6 zborníkov s týmto obsahom.
Výskum je tu zameraný aj na problematiku posúvania genológie do iných
oblastí, dokonca do oblastí médií a elektronickej komunikácie. Skúmajú sa
žánre živé, mŕtve a revitalizované. Treba pritom spomenúť, že sa centrum
výskumu presunulo do Bielska-Biale.
[i] Takéto rozlíšenie pochádza od
Petra Zajaca, ktorý je autorom kapitoly Žánrová povaha literárneho diela
a literárneho procesu v zborníku O interpretácii umeleckého
textu. (State z teórie literatúry). 11. (Nitra, 1989, s. 235-268). Pozri
ešte Žilka, Tibor: Poetický slovník. (1987, s. 207-208).
[ii]
Podľa I. Pospíšila k tomu vedú dve cesty: jednak vypracovanie
slovníka literárnovednej metodológie a terminológie, kde by žánrová
problematika bola kľúčová, jednak by mohla byť rozšírená o obecnú umeleckú
žánrovú problematiku, v minulosti už raz opustenú. Porovnaj Pospíšil,
Ivo: K teorii ruské literatury a jejím souvislostem. (2013, s. 79-80).
Bibliografia
Arisztotelész. 1974. Poétika. Budapest: Magyar Helikon.
Boileau, Nicolas. 1970. Básnické umenie. Bratislava: Tatran.
Brukner, Josef – Jiří Filip. 1968. Větší poetický slovník. Praha: Československý spisovatel.
Doležel, Lubomír. 2000. Kapitoly z dějin strukturální poetiky. Brno: Host.
Hrabal, Josef. 1973. Poetika. Praha: Československý spisovateľ.
Gazda, Gregorz – Slowina Tynecka-Machowska, eds. 2006. Slownik rodzajów i gatunków literackich. Kraków: UNIVERSITAS.
Кoпистянська, Н. Х. 2005. Жанр, жанрoва систeма у прoстoрi лiтeратурoзнавства. Львiв: Видавництвo «ПЛIС».
Lotman, Jurij, M. 1990. Štruktúra umeleckého textu. Bratislava: Tatran.
Macey, David. 2000. The Penguin Dictionary of Critical Theory. London: Penguin Books.
Miko, František. 1973. Od epiky k lyrike. Bratislava: Tatran.
Miko, František – Anton Popovič. 1978. Tvorba a recepcia. Bratislava: Tatran.
Mikuláš, Roman. 2013. Literatur als Kommunikationssystem. Systematische Betrachtungen. Nümbrecht: KIRSCH-Verlag.
Mikuláš, Roman – Andrea Mikulášová. 2011. Grundfragen der Literaturwissenschaft. Theorien, Methoden, Tendenzen. Teil I. Nümbrecht: KIRSCH-Verlag.
Mukařovský, Jan. 1971. Cestami poetiky a estetiky. Praha: Československý spisovatel.
Nünning, Ansgar, ed. 2006. Lexikon teorie literatury a kultury. Brno: Host.
Pavera, Libor a kol. 2005. Stabilita a labilita žánru. Opava: Slezská univerzita v Opavě.
Pavera, Libor a kol. 2006. Žánry živé, mrtvé, revitalizované. Opava: Slezská univerzita v Opavě.
Pavera, Libor a kol. 2009. Žánr – ponorná řeka. Gatunek –rzeka podziemna. Bielsko – Biala – Praha: University of Bielsko-Biala – Verbum.
Pavera, Libor a kol. 2011. Žánr a „já“. Gatunek i „ja“. Praha : Verbum, 2011. 315 s.
Pavera, Libor – František Všetička. 2002. Lexikon literárních pojmů. Olomouc: Nakladatelství Olomouc.
Plesník, Ľubomír ed. 2011. Tezaurus estetických výrazových kvalít. Nitra: Univerzita Konštantina Filozofa v Nitre.
Pospíšil, Ivo. 2013. K teorii ruské literatury a jejím souvislotem. Brno: Masarykova univerzita.
Pospíšil, Ivo. 2014. Věda v čase všeobecného stmívání: k současné genologii, účelové paměti a moci ve vědě. In Z dějin literární vědy: metody a přístupy, eds. Ivo Pospíšil – Miloš Zelenka, 35 – 115. Brno: Tribun EU.
Pospíšil, Ivo. 2014. Literární genologie. Brno: Masarykova univerzita.
Staiger, Emil. 1969. Základní pojmy poetiky. Praha: Československý spisovatel.
Wollman, Slavomír. 1988. Porovnávacia metóda v literárnej vede. Bratislava: Tatran.
Zajac, Peter. 1989. Žánrová povaha literárneho diela a literáenho procesu. In O interpretácii umeleckého textu, ed. Ján Kopál, 235 – 268. Nitra: Pedagogická fakulta v Nitre.
Źabski, Tadeusz a kol. 1997. Slownik literatury popularnej. Wroclaw: Towarzystwo Przyjaciól Polonistyki Wroclawskej.
Žilka, Tibor. 1987. Poetický slovník. Bratislava: Tatran.
Žilka, Tibor. 2011. Vademecum poetiky. Nitra: Univerzita Konštantina Filozofa v Nitre.
Žilka, Tibor. 2014. Communication Poetics. World Literature Studies, 6 (23), 3: 128 – 135.