Ornamentálna próza

ORNAMENTÁLNA PRÓZA  

je mnohovrstevná štruktúra literárneho diela, komponovaná na zámernom prelínaní rozličných, často protikladných motívov, opakujúcich sa v rytmických variantoch, refrénoch a metaforách. Najvýraznejším príkladom sú „prozaické symfónie“  ruského symbolistického básnika a prozaika Andreja Belého (1880-1934, vl. m. Boris Nikolajevič Bugajev), založené na kontraste odlišných estetických princípov (vysokého a nízkeho štýlu, opisov krásneho a škaredého, spájaní mystiky s iróniou a groteskou).  Ako teoretik symbolizmu (v prácach Zelená lúka/Луг зеленый,  1909; Symbolizmus/Символизм, 1910 a Arabesky, 1911) spájal Belyj umenie s teurgiou. Poézia chápal ako najhlbšie náboženstvo, v ktorom je básnik demiurgom (stvoriteľom sveta) a teurgom (nositeľom tajného poslania), kultivovaným estétom, pohybujúcim sa medzi „čistým“ umením a mágiou. Pod vplyvom nemeckej filozofie života (A. Schopenhauer,  F. Nietzscheho) A. Belyj tvrdil, že najvýraznejšou formou umenia, schopnou postihnúť všetky sféry ľudského ducha je hudba. Svoju tézu sa pokúsil dokázať experimentovaním oblasti prózy, komponovanej na hudobnom princípe, kde využíva rozprávkové a fantastické motívy stredovekých legiend a mýtov (Symfónie I.-IV./Симфонии I.-IV, 1900-1908;  z nich najznámejšou je Návrat/Возврат, 1905).