Objektívnosť v neradikálnom konštruktivizme

Neradikálny konštruktivizmus sa situuje medzi epistemologickými extrémami realizmu a relativizmu. Vychádza z tzv. základného realizmu, ktorý podľa Georga Lakoffa (2006) obsahuje:

-       záväzný predpoklad, že existuje skutočný svet, či už vonkajší vzhľadom na ľudí, tak aj zahŕňajúci ľudskú skúsenosť,

-       väzbu medzi ľudskými pojmovými systémami a ďalšími hľadiskami skutočnosti,

-       poňatie pravdy, ktoré nie je založené len na vnútornej súdržnosti,

-       záväzný predpoklad, že existujú stabilné znalosti o vonkajšom svete,

-       odmietnutie prístupu „všetko je možné“ – teda totálneho relativizmu.

Hovoriť o reálnej, nielen konštruovanej skutočnosti možno v súčasnosti na základe faktu, že v roku 2012 bol objavený, respektíve dokázaný Higgsov bozón (teoreticky predpovedaný 1964), ktorý spôsobuje, že častice získavajú hmotnosť. Tým sa vedecky potvrdil objektívny zdroj existencie hmoty, čiže aj reality ako (hmotnej) skutočnosti (porov. stránku CERN https://home.cern/science/physics/higgs-boson/future). Higgsov bozón a Higgsovo pole ako zdroje či mechanizmy hmotnosti nemožno považovať len za akty pozorovania,[1] zakúšania či akúsi konsenzuálnu predstavu o vnímaní reality. Aktuálne je udržateľný výrok, že objektívne vieme, že skutočnosť jestvuje (aj) hmotným spôsobom, hoci toto tvrdenie nemusí byť definitívne. Poznanie je len v medziach ľudských schopností a je aj subjektívne modifikované, ale nemožno si zamieňať, či svojvoľne adaptovať princípy mikrosveta (kde je pozorovateľ ústredným garantom pozorovanej reality) s princípmi makrosveta, v ktorom žijeme. Realita nie je len diskurzívna, konsenzuálna, znaková, mocensky sugerovaná, či nebodaj iluzívna, ale z pohľadu prírodných vied je aj substanciálna.

Každodenná ľudová teória sveta je v určitom zmysle objektivistickou teóriou, lebo väčšinou sa v nej podľa istých pravidiel tvoria „skutočné“ kategórie. Ľudia si vytvárajú kognitívne modely sveta a majú tendenciu pripisovať kategóriám v týchto kognitívnych modeloch objektívnu existenciu. Kognitívne kategórie však nejestvujú nezávisle na ľudskom myslení a pojmových systémoch (zjavnými príkladmi sú inštitúcie či farby). Svedčí o tom aj ekológia kognície, ktorá vysvetľuje, prečo je význam viazaný na vnímanie a motoriku.

Napriek tomu objektivistická generatívna lingvistika (napr. Chomsky 1965) považuje za samozrejmú existenciu autonómnej jazykovej schopnosti, ktorá nepotrebuje využívať všeobecné kognitívne schopnosti človeka. Tvrdí, že základom našej jazykovej schopnosti je určitý súbor algoritmických postupov, teda postupov, ktoré manipulujú so symbolmi bez ohľadu na ich význam či nejakú všeobecnú kognitívnu schopnosť.

Podľa objektivistického chápania by mali vedomosti zodpovedať faktom o svete, lenže usporiadanie týchto vedomostí, obzvlášť v bázovej úrovni, nie je empiricky súčasťou vonkajšieho sveta. Preto skutočnosť, že vedomosti o predmetoch vo svete sú nazhromaždené predovšetkým v bázovej úrovni, objektivizmus nedokáže vysvetliť.

Proti objektivizmu hovoria aj ďalšie argumenty (Lakoff 2006):

-       To, čo ľudia vnímajú ako celkový tvar, ktorý je charakteristický pre bázové kategórie, nevyhnutne nemusí korešpondovať s príslušnými objektmi vo svete.

-       Mentálne obrazy utvárané ľuďmi nevyhnutne nemusia korešpondovať s reálnymi kategóriami vo svete.

-       Spôsob, akým človek narába s nejakým predmetom, je určený tak povahou predmetu, ako aj vlastnosťami ľudského tela.

Skúsenostný realizmus alebo experiencializmus (Lakoff 2006) vyzdvihuje v kognitívnych procesoch totalitu ľudskej skúsenosti a všetkého, čo v nej hrá úlohu, ako je telesnosť, geneticky zdedené schopnosti, spôsoby ľudskej existencie vo svete, spoločenská organizácia a podobne. V nadväznosti na to sa ponúkajú neobjektivistické teórie významu, pravdy, poznania, rozumu, kategorizácie a podobne. Ústrednou je otázka významu. Ako môžu mať naše jazykové výrazy a pojmy, ktoré vyjadrujú, význam?

Ak objektivizmus definuje význam nezávisle na mysliacich bytostiach, experiencializmus ho charakterizuje prostredníctvom vtelesnenia, čiže prostredníctvom biologických dispozícií a fyzických a spoločenských skúseností ľudí, žijúcich v istom prostredí. Pojmová štruktúra sa rodí z našich predpojmových telesných skúseností a je s nimi zviazaná. Práve vďaka vtelesnenosti získavajú pojmy význam, lebo pojmová štruktúra jestvuje a je chápaná, pretože jestvujú a sú pochopené predpojmové štruktúry.

V predpojmových skúsenostiach fungujú aspoň dva typy štruktúr:

1.             bázová štruktúra – vytvára sa zbiehavosťou celostných (gestaltových) vnemov, ľudskou schopnosťou telesného pohybu a schopnosťou utvárať mentálne obrazy;

2.             kinestetická obrazovoschematická štruktúra – obrazové schémy sú relatívne jednoduché štruktúry, ktoré sa stále znova objavujú v našej telesnej skúsenosti, napríklad nádoby, cesty, väzby, sily, rovnováha. Vyskytujú sa v rôznych orientáciách a vzťahoch: hore – dolu, vpredu – vzadu, časť – celok, centrum – periféria.

Tieto štruktúry sú bezprostredne významuplné preto, lebo sú priamo a opakovane zakúšané prostredníctvom našej telesnosti, prostredníctvom spôsobov jestvovania tela v okolitom prostredí.

Existujú dva spôsoby, ako z bázovej a obrazovoschematickej štruktúry povstáva abstraktná pojmová štruktúra:

1.            metaforická projekcia z fyzickej domény do domén abstraktných;

2.            projekcia z bázových kategórií do kategórií na vyšších a nižších úrovniach.

Abstraktné pojmové štruktúry sú významuplné nepriamo. Sú chápané vďaka svojmu systematickému vzťahu ku štruktúram, ktoré sú významuplné priamo. S týmto poňatím významu sa následne dá charakterizovať: chápanie prostredníctvom významu, pravdivosť prostredníctvom chápania, vyplývanie prostredníctvom pravdivosti, poznanie prostredníctvom pravdivosti a chápania, a napokon objektívnosť prostredníctvom porozumenia tomu, ako rozumieme a chápeme (Lakoff 2006, 262). Neobmedzenému subjektivizmu zabraňuje fakt, že telesná skúsenosť je konštantnou skúsenosťou okolitého sveta, ktorá väčšinou zahŕňa úspešné obstátie v ňom, čím sa na pojmovú štruktúru uvaľujú striktné obmedzenia zo skutočného sveta. Obrazové schémy sú spoločné všetkým ľuďom, rovnako ako princípy, ktoré určujú bázové pojmy, čím sa vylučuje totálny relativizmus, hoci obmedzený relativizmus sa pripúšťa (262).

Epistemologickú polarizáciu dvoch poznávacích prístupov, prírodovedného a humanitného,  možno vidieť tak, že cieľom, zmyslom prírodných vied väčšinou je objektívnosť ako aktuálne overený, potvrdený argument, ktorý zároveň zadáva ďalšiu prospektívu poznania. Ak sa tohto cieľa humanitné vedy z objektívnych či subjektívnych dôvodov vzdávajú, tak potom svoj zmysel vidia väčšinou v intersubjektívnej pravdepodobnosti. Čiže epistemologický rozdiel je buď v cielení k čoraz presnejšiemu, objektívnejšiemu poznaniu alebo k pravdepodobnosti. Ale neplatí to absolútne, lebo pravdepodobnosť funguje aj v kvantovom mikrosvete, a humanitné a spoločenské vedy tiež môžu produkovať a využívať potvrdené argumenty.

Epistemologickú polarizáciu dvoch poznávacích postojov prekonáva napríklad empirická kognitívna veda. Snahu o objektívnosť v zmysle overiteľných a potvrdených argumentov nepovažuje ani v humanitných vedách (napríklad pri výskume literárnosti a literárnej komunikácie) za nezmyselnú, pretože táto snaha prináša argumenty napríklad o tom, ako myslíme, a to nielen z individuálnej, fenomenologickej stránky, ale tiež z vedeckého, experimentálneho hľadiska. Pre vedu je zásadnou kvalifikáciou objektívnejšieho poznávania kontraintuitívne namietanie (Moukheiber 2021, 77), nie(len) intersubjektívna koherencia, lebo tá má mizivú spôsobilosť na kontraintuitívne dokazovanie. Vedecké poznanie vyžaduje zbaviť sa jednej perspektívy a pozerať sa na situáciu z toľkých hľadísk, z koľkých je len možné. Preto objektívnejšie poznanie posúva veda, nie komunikačný konsenzus. Bez vedecko-experimentálneho ťahu k empirickým argumentom by sa celkové „generovanie reality“ vlastne nemalo z čoho odvíjať, komunikanti by sa nemali na čom dohodnúť, čomu porozumieť. Pritom výskum kognitívnych schopností živých tvorov je aj o povahe a špecifikách intersubjektívnosti, čiže aj tom, ako akty pozorovania ovplyvňujú objektívnosť reality a opačne.

Problém epistemologickej polarizácie možno opísať aj ako využívanie špecifických metód rôznymi vednými odbormi, z čoho sa odvíja povaha ich argumentov, ktoré vo výsledku nie sú rovnako silne garantované pozorovateľom. Umiestňujú sa na škále. Spoločenská realita alebo literatúra sú nepochybne viac podmienené ľudskou mysľou než referent Vysoké Tatry, hoci Tatry tiež môžu vzbudzovať pocity, postoje a záujmy a ich obraz je inter/subjektívne modifikovaný. Treba preto pri diskutovaní o objektívnosti (vedy, reality) zvažovať a skúmať aj rôznu podobu či „kvalitu“ reality a mieru abstrahovania od skutočnosti.