Normalizmus

Normalizmus je koncept, ktorý vyvinul nemecký literárny vedec Jürgen Link. Vychádza z pozorovania, že literatúra systematicky problematizuje hranice normálneho a artikuluje strach z denormalizácie, vyjadruje hrozbu, že jednotlivec vypadne z rámca hraníc normálneho. Literatúra podľa Linka odhaľuje stratégie, ktorými sa vytvára normalita a zároveň stvárňuje momenty kontingentnosti tejto kategórie. Literatúra tak môže byť kontradiskurzom voči stratégiám normalizácie, ktoré definujú nutné atribúty „normálnosti“, ako spečaťujú jej nevyhnutnú platnosť. Link chápe normalizmus ako raster logiky poznania, ktorá je produktívna tak v špeciálnych diskurzoch vedných disciplín, ako aj v interdiskurzoch.

Logika normalizmu usporadúva objekty poznania takpovediac podľa Gaussovej krivky. Veľká stredná oblasť vykazujúca priemerné hodnoty sa vymedzuje voči okrajovým oblastiam s relatívne malým počtom prípadov. Čím väčšmi sa daný prípad približuje k priemeru, tým viac ho možno považovať za normálny.

Vtedy začína pôsobiť strach z denormalizácie, ktorý Link analyzuje v podobách jeho metaforizácie, resp. analogizácie v mnohých textoch.

Na základe logiky normalizácie Link rozlišuje dve štrukturálne a historicky zásadne odlišné normalizačné stratégie, resp. antagonistické diskurzné pozície v rámci nominalizmu: protonormalizmus a flexibilný normalizmus. V protonormalizme sú stanovené mimoriadne úzke hranice normality. V priebehu 20. storočia sa začínajú objavovať formy flexibilného normalizmu, kde je pole normálneho oveľa širšie a jeho hranice sú pohyblivé a zväčša priepustné.  Podľa Linka sa vývoj normalizmu začal od 18. storočia v duchu tzv. protonormalizmu. Táto stratégia má vytýčené prísne hranice. Tieto hranice normality jasne oddeľujú od seba pole normality v kontinuu normalita –  anormálnosť. Inú situáciu máme v prípade tzv. flexibilného normalizmu. Je dynamickejší a menej určovaný zvonka, viac sa kontroluje sám a je historicky mladší. V tomto prípade je potrebný autonómny subjekt, ktorý dokáže konať a myslieť v šírke kontextu ponúkaných hraníc normality.

Hranice sú premenlivé; paralelne s poľom normality by sa dalo hovoriť o akomsi hraničnom poli, v rámci ktorého možno hranice skúmať, rozširovať, ale aj zužovať a posúvať. Normálnosť je skôr generovaná frekvenciami a subjektívnym skúmaním na základe spoločensky ponúkaných kritérií. Je človek ešte normálny alebo už ohrozený? Normálnosť a normatívnosť sa rozchádzajú; čo je v tomto zmysle normálne, nemusí byť nevyhnutne normatívne žiaduce.

V mnohých analytických krokoch Link nadväzuje na normalizačné teorémy Michela Foucaulta. U Foucaulta vidí skôr zameranie na to, čo Link nazýva protonormalizmus. Vo svojej knihe Versuch über den Normalismus zdôrazňuje predovšetkým historický charakter tejto kategórie. Link uvádza, že „normalitu nemožno chápať ako ahistorickú, vždy pripravenú, antropologicky konštantnú kategóriu, ale ako historicky špecifickú emergenciu, ktorú možno pozorovať od 18. storočia, a ktorú nemožno oddeliť od západnej moderny.

Uvedená Linkova štúdia predstavuje dva dôležité analytické diferenciácie. Link rozlišuje medzi úrovňami diskurzov na jednej strane a normalizačnými stratégiami na strane druhej. Okrem toho rozlišuje tri typy diskurzu okolo normalizmu, ktoré sa navzájom podmieňujú. Prvým je elementárny diskurz normality zakotvený v bežnom živote. Link pozoruje, že náš prehovor je plný výrokov o normálnosti.

Ďalej sú to špeciálne diskurzy, diskurzy vied, ktoré operujú s normalitou. Tieto diskurzy pochádzajú z prírodných aj humanitných vied a štruktúrujú oblasť normality podľa frekvencií, distribúcií istých charakteristík. Hlavnú úlohu tu zohráva vývoj odboru štatistiky.

Napokon sú to takzvané interdiskurzy, ktorými do každodenných diskurzov prenikajú prehovory o normálnosti, najmä prostredníctvom rôznych médií. Interdiskurzy transformujú a reintegrujú poznatky špeciálnych diskurzov subjektivizujú poznanie, formujú vnímanie človeka aj sebe samému, k svojim predstavám, citom, konaniu, vlastnej telesnosti a pod.

Link rekonštruuje v uvedenej štúdii základnú sieť diskurzných komplexov a dispozitívov, prostredníctvom ktorých sa v moderných spoločnostiach vytvára predstava o normalite a abnormalite. Táto rekonštrukcia nadväzuje na Foucaultovu metódu do tej miery, kým analyzuje komplex normality v konštelácii špeciálnych diskurzov.