Naratívna medicína

Tento termín označuje metodologický prístup k diskurzom lekárskych vied, ktorý sa zaoberá významom rozprávania pacientov o ich prežívaní vlastného ochorenia. Tento prístup predpokladá, že ľudia dávajú svojmu životu zmysel tým, že svoje skúsenosti narativizujú, teda že produkujú zmysel vo forme príbehov. Tieto príbehy sú výsledkom snahy zažívajúceho subjektu generovať koherentný príbeh z aktuálnej životnej perspektívy pacienta.[1] Takto vyprodukované príbehy odrážajú individuálne skúsenosti s chorobou (pozri heslá illness narratives, autopatografia, patografia).

Príbehy pacientov môžu pomôcť tým, že umožňujú prístup k osobným skúsenostiam. Naratívna medicína však takisto vie, že z osobných skúseností nevedie priama línia k správnosti alebo účinnosti lekárskych intervencií. Pojem naratívna medicína bol v tomto duchu uvedený do lekárskeho diskurzu na odlíšenie od medicíny založenej na dôkazoch (tiež známa ako evidence based medicine).[2] V tomto procese zohrala podstatnú úlohu Trisha Greenhalghová, ktorá svojou publikáciou How to Read a Paper. The Basics of Evidence-Based Medicine podstatne ovplyvnila tento smer medicíny, avšak zároveň výrazne upozornila na význam analýzy príbehov pacientov. Oba prístupy sa preto dajú vnímať ako komplementárne, nie ako vylučujúce sa.[3]

Rozmanité účinky choroby na celého človeka možno vnímať prostredníctvom rozprávania v literatúre, ale aj vo výtvarnom či performatívnom umení. Aj keď sa v medicíne často spomínajú bio-psycho-sociálne aspekty, až na niekoľko výnimiek v psychiatrii, psychosomatike a vo všeobecnom lekárstve sa v kontexte lekárskych vied tieto aspekty hlbšie neskúmajú. V duchu scientifikácie medicíny snaha o objektivizáciu poznania viedla k zanedbávaniu subjektívneho rozmeru. Kým ešte v moderne rezonoval v medicínskom rozprávaní primárne hlas lekára v podobe objektívnej a vedecky podloženej správy, približne od 70. rokov 20. storočia sa do popredia dostáva príbeh pacienta. Tento sa čoraz viac považuje za zdroj poznania, ktorý je zásadný pre pochopenie významu choroby.

Pre pochopenie tohto subjektívneho rozmeru je dôležité rozlišovanie medzi anglickými pojmami „disease“ a „illness“. Tieto pojmy možno preložiť ako „choroba“ a „byť chorý“. Zatiaľ čo „disease“ sa vzťahuje na biologickú/morfologickú poruchu alebo poruchu funkcie orgánov či zlyhávanie systémov, „illness“ sa vzťahuje na psychosociálne prežívanie choroby zo strany chorého.

Naratívna medicína sa rozvíja v kontexte medicínskych prístupov zameraných na pacienta, ktoré pacienta znovu implementujú do medicínskeho diskurzu ako subjekt. To bolo hlavnou intenciou psychosomatickej medicíny napríklad u Viktora von Weizsäckera.

Kathrin Montgomery Hunterová sa ako jedna z prvých zaoberala naratívnou štruktúrou medicínskeho poznania a už začiatkom 90. rokov 20. storočia zdôrazňovala význam výskumu tzv. illness narratives (por. heslo illness narratives).

Naratívna medicína využíva metodológiu iných vied, napríklad kvalitatívne metódy sociálnych vied. Importuje ale aj teoretické a metodologické inštrukcie literárnej vedy, ako je naratológia, hermeneutika, rétorika a pod. Naratívna medicína naopak ponúka svoje perspektívy výskumov literárnej vede. Tým sa naratívna medicína dostala do zorného uhla literárnej vedy, ale nielen cez teoretické a metodologické pozadie, ale aj prostredníctvom hraničných žánrov. Patografie a autopatografie ako literárne a výsostne interdiskurzívne žánre takisto prepájajú literatúru a medicínu. Cieľom príslušných analýz na strane literárnej vedy je na základe príkladov z literatúry objasniť aspekty literarizácie/narativizácie v procese prežívania choroby (porovnaj heslá literatúra a lekárske vedy, interdiskurzivita, interdiskurz, analýza interdiskurzov).