Napodobnenina

Vychádzajúc zo Gérarda Genetta rozumie literárna veda napodobneninou („forgerie“) na hypertextualite založený postup, pri ktorom autor nadväzuje na staršie literárne dielo takým spôsobom, že napíše jeho ďalšiu časť. V prípade, že autorom ďalšej časti je niekto iný ako autor staršieho diela, používa Genette pojem „continuation“, ktorého adekvátnym významovým ekvivalentom je pojem „dokončenie“. Ide tu spravidla o situáciu, keď druhý autor dokončí dielo prvého autora po jeho smrti. V prípade, že autor ďalšej časti nadväzuje na vlastné staršie dielo, hovorí Genette o „pokračovaní“ („suite“).  Ide tu spravidla o situáciu, keď autor chce využiť úspech svojho staršieho diela napísaním nového diela, v ktorom predchádzajúce uzavreté dielo ďalej rozvíja.  Na základe metonymie sa napodobneninou nazýva aj konkrétny text ako produkt takéhoto postupu.

 

V terminologickej sústave Gérarda Genetta je „forgerie“  („napodobnenina“) jedným zo šiestich postupov hypertextuality, ktorou autor rozumie jeden z piatich typov transtextuality. Novší text druhého stupňa (hypertext) nadväzuje na starší text prvého stupňa (hypotext) tak, že ho na spôsob palimpsestu prepisuje, a to formou transformácie alebo imitácie (por. Intertextualita).  Napodobnenina je jedným z trojice postupov druhého z menovaných druhov hypertextových vzťahov. Na rozdiel od pastiša („pastiche“), ktorý je ludickou imitáciou hypotextu, a persifláže („charge“), ktorá predstavuje jeho satirickú imitáciu, má napodobnenina vážnu povahu (Genette 1982, 37). Kým zásadnou funkciou  pastiša je „divertissement“ („rozptýlenie“, prípadne „zábava“)  a zásadnou funkciou persifláže je výsmech („dérision“) predlohy, tak zásadnými  funkciami napodobneniny  sú pokračovanie („poursuite“) a rozšírenie („extension“) staršieho literárneho diela (92). Na rozdiel od autora persifláže, ktorý má kritický až odmietavý vzťah k predlohe, má k nej autor napodobneniny vzťah pozitívny. Toto spája napodobneninu s pastišom, pri ktorom však ide o štylistickú imitáciu hypotextu, nie o napísanie jeho ďalšej časti.

Na základe uplatnenia dvoch uvedených funkcií „poursuite“ a „extension“ vznikajú dve rôzne podoby napodobneniny, ktoré Genette označuje pojmami „suite“ a „continuation“. Pre obe podoby je spoločné, že autor napíše ďalšiu časť už existujúceho literárneho diela. Pojem „continuation“ používa Genette v prípade,  ak autorom ďalšej časti je niekto iný ako autor staršieho diela. Ide tu spravidla o situáciu, keď  druhý autor dokončí dielo prvého autora po jeho smrti (Genette 1982, 181 – 182). 

Francúzsky termín „continuation“ by sa dal do slovenčiny mechanicky preložiť slovom „kontinuácia“, ktoré v našom jazyku existuje. Podľa Slovníka cudzích slov (2005) ide o knižné slovo s významom „súvislé pokračovanie v niečom al. [alebo] niečoho“, resp. o odborný výraz s významom „pokračovanie vo vydávaní časopisu al. [alebo] knižných diel (po zošitoch, po zväzkoch)“ (Slovník cudzích slov 2005). Toto slovo sa však nevyskytuje v Slovníku súčasného slovenského jazyka a hlavne má úplne inú sémantiku ako Genettova definícia. Preto nie je adekvátnym ekvivalentom pojmu „continuation“. Za adekvátny významový ekvivalent tohto francúzskeho pojmu považujeme termín „dokončenie nedokončeného diela“, resp. skrátene „dokončenie“.  

O „suite“ hovorí Genette v prípade,  ak autor ďalšej časti nadväzuje na vlastné staršie dielo. Ide tu spravidla o situáciu, keď autor chce využiť úspech svojho diela napísaním nového diela, v ktorom predchádzajúce uzavreté dielo ďalej rozvíja (Genette 1982, 181 – 182).

Za slovenský terminologický ekvivalentom pojmu „suite“ považujeme výraz „pokračovanie“. Volíme ho aj napriek tomu, že bol použitý aj ako ekvivalen pojmu „poursuite“. Pramení to zo skutočnosti, že slová „poursuite“ a „suite“ vo francúzštine spolu etymologicky, formálne a významovo súvisia. Kým „poursuite“ označuje skôr činnosť, tak „suite“ označuje skôr jej výsledok. Tieto dva významy v sebe implikuje slovesné podstatné meno „pokračovanie“.

Keďže pri pokračovaní sú autor hypertextu a autor hypotextu jedna a tá istá osoba, používa Genette označenie „suite autographe“ – „autografné pokračovanie“. Naopak pri dokončení používa francúzsky teoretik označenie „continuation allographe“ –„alografné dokončenie“, keďže autor hypertextu nie je identický s autorom hypotextu (Genette 1982, 181). Kým synonymom označenia „suite“ je podľa Genetta „prolongation“,  tak synonymom pojmu „continuation“ je slovo „achèvement“   (182). Za slovenské ekvivalenty týchto synoným možno považovať „predĺženie“ a „zavŕšenie“.

V 28. kapitole svojej monografie uvádza Genette základné príklady oboch podôb napodobneniny. Pojem „continuation“ preberá zo stredovekej literatúry. Spomína tvorbu troch autorov (Waucher, Menessier, Gerbert), ktorí sa pokúšali dokončiť rytiersky román Chrétiena de Troyes Perceval ou le Conte de Graal (vznik okolo 1180 – 1190; Perceval alebo Príbeh svätehé grálu) (Genette 1982, 181). Pojem „continuation“ bližšie vysvetľuje na príklade vrcholného vokálneho diela viedenského klasicizmu,  Requiem KV 626 (1791, Rekviem KV 626), zádušnej omše, ktorú po smrti Wolfganga Amadea Mozarta dokončil jeho žiak Franz Xaver Süssmayr, a na príklade francúzskeho barokového románu L’Astrée (1607/27, Astrée), ktorého štvrtý zväzok po smrti autora Honoré d’Urfého, dokončil jeho sekretár Balthasar Baro  (Genette 1982, 183 – 185). Spomedzi niekoľkých, zväčša francúzskych príkladov pokračovania („suite“), ktoré Genette uvádza (1982, 182), spomeňme druhú a treitu časť figarovskej trilógie La Folle Journée, ou le Mariage de Figaro (prvé vydanie 1783; Figarova svadba, prel. Jozef Štefánik, 1960) a L'Autre Tartuffe ou la Mère coupable (prvé vydanie 1792; Nový Tartuffe alebo Matikna vina), ktorými Pierre Augustin Caron de Beaumarchaise nadviazal na úspech svojej komédie Le Barbier de Séville ou La Précaution inutile (prvé vydanie 1775; Barbier zo Sevilly alebo Márna opatrnosť, prel. Anna Murínová-Krásnová, 1958).  Všetky tri divadelné hry existujú v širšom kultúrnom povedomí aj vďaka tomu, že sa stali predlohou opier – svetoznámej opery Gioacchina Rossinilo Il barbiere di Siviglia (premiéra 1816; Barbier zo Sevilly), rovnako známej Mozartovej opery buffa Le Nozze di Figaro (premiéra 1786; Figarova svadba) a menej známej opery Dariusa Milhauda  La Mère coupable (premiéra 1966, Matkina vina).

Genette zvolil na označenie postupu hypertextuality slovo „forgerie“, ktoré má vo francúzštine význam „[a]kt vymýšľania, konštruovania (niečoho fiktívneho alebo klamlivého) pre daný účel; výsledok tohto aktu.“  (Le Trésor de la Langue Fran çaise Informatisé 2025).[1] Podobne ako pri „charge“ (por. Persifláž) nie je ani pri „forgerie“ jednoduché nájsť vhodný ekvivalent v cudzom jazyku. Prekladateľka a prekladateľ Genettovej monografie do angličtiny sa rozhodli pre pojem „forgery“ (Genette 1997,  8). Toto riešenie  nie je najšťastnejšie, pretože „forgery“ označuje aj falzifikát ako literárny podvrh (por. Falzifikát). Dvojica nemeckých prekladateľov monografie zvolila pojem „Nachbildung“ (Genette  1993, 44), substantívum odvodené od slovesa „nachbilden“ s významom „vytvárať podľa vzoru, predlohy“ – „nach einem Muster, Vorbild gestalten“ (Duden online 2025). Je to štylisticky neutrálne slovo, ktoré nemá v literárnej vede špecifický význam. Vzhľadom na jeho sémantiku ide o vhodný ekvivalent francúzskeho termínu „forgerie“.

Ako slovenský ekvivalent Genettovho termínu „forgerie“ volíme štylisticky neutrálne slovo „napodobnenina“. Podľa tretieho zväzku Slovníka súčasného slovenského jazyka je napodobnenina, resp. napodobenina to, „čo je nepôvodné, čo bolo vytvorené podľa originálu istého diela, výrobku a pod.“ (Slovník súčasného slovenského jazyka 2015).  Nepôvodnosť v tomto prípade nevnímame len ako závislosť na cudzej predlohe, ale aj na vlastnom predchádzajúcom diele. Napodobnenina, jedno, či ide o pokračovanie („suite“) alebo dokončenie („continuation“) nevyhnutne preberá rôzne prvky tematickej, ,kompozičnej a jazykovej roviny hypotextu.

Keďže sa slovu „napodobnenina“ a s ním slovotvorne súvisiacim slovám  (napr. napodobniť, napodobňovanie) nedalo vyhnúť ani pri výklade iných literárnych fenoménov (por. Pastiš, Persifláž, Falzifikát), je potrebné zdôrazniť, že pri pojme „napodobnenina“ ako ekvivalente pojmu „forgerie“ máme na mysli špecifický, užší význam tohto slova.  Táto skutočnosť je dôležitá o to viac, že Genette poníma „forgerie“ ako hyponymum strešného pojmu „imitation“, t. j.  termín „napodobnenina“ v užšom, špecifickom význame slova je podmnožinou termínu „ imitácia“.

Iný terminologický problémom súvisí s typológiou postmoderných prepisov Lubomíra Doležela (por. Prepis), ktorú tento literárny vedec predložil v poslednej kapitole anglického originálu svojej monografie (1998) a rovnako aj v českom preklade publikácie (2003), ktorého je sám autorom. Doležel  používa na označenie jedného z troch typov postmoderných prepisov termín „expansion“, ktorý prekladá  pojmom „rozšíření“ (por.  Rozšírenie). Doleželova monografia vyšla v anglickom origináli a v českom preklade s dosť veľkým časovým odstupom od prvého knižného vydania Genettovej monografie Palimpsestes (1982). Doležel sa na Genettovu koncepciu odvoláva, nevysvetľuje však, v akom vzťahu stojí jeho „expansion“ a jeho „rozšíření“ k Genettovmu pojmu „extension“, ktorého vhodným slovenským ekvivalentom je tiež pojem „rozšírenie“. Je evidentné, že Doleželov anglický i český pojem  a Genettov pojem sú len čiastočnými synonymami. „Expansion“ („rozšířění“) a „extension“ spajá skutočnosť, že autor novšieho diela je iná osoba ako autor staršieho diela. Pri Doleželovom „rozšíření“ ako jednom z typov postmoderného prepisu  „ide najčastejšie o tvorivú konkretizáciu predchádzajúcich (prehistória), nasledujúcich (pokračovanie) alebo paralelných udalostí“ (Benyovszky 2024). Genette naproti tomu nevzťahuje „forgerie“ („napodobneninu“), ku ktorej patrí aj „rozšírenie“ („extension“) len na postmodernú literatúru, jeho príklady majú širší historický rozmer. Na druhej strane sa však Genettov pojem „extension“ zjavne vzťahuje len na konkretizáciu udalostí, ktoré časovo nasledujú po udalostiach stvárnených v hypotexte.  Z týchto dôvodov je pri použití pojmu „rozšírenie“ vhodné vždy uviesť, či ide o pojem z terminologickej sústavy postupov hypertextuality, ktorej autorom je Gérard Genette,  alebo o pojem  z typológie postmoderných prepisov Lubomíra Doležela.