Mytologická kritika

Mytologická kritika je literárnovedná  a kulturologická metóda, ktorá vychádzajúc z analýzy mýtov uvažuje o ich symbolike. Zameriava sa na výskum mechanizmov preberania a transformácie mytologických príbehov, mytologických motívov a obrazov s cieľom odkryť ich významy v literárnom diele a v kolektívnej predstavivosti. Prostredníctvom rozboru mytologických invariantov, mytologických archetypov a rekurentných komponentov odhaľuje mytologická kritika väzby medzi starodávnymi mýtmi a umeleckými textami; okrem toho môže poukazovať i na mýty v kolektívnom podvedomí, v spoločnom dedičstve minulosti. Hoci zárodky mytologickej kritiky siahajú hlboko do minulosti (por. Brunel 1992), metóda ako taká sa konštituuje v kontexte uvažovania Gastona Bachelarda, Carla Gustava Junga, Mircea Eliadeho, Clauda Lévi-Strausa  a i. Nejde pritom o homogénnu teoreticko-kritickú školu s doktrínou a vyhranenými metodologickými postupmi: možno preto povedať, že označenie sa vzťahuje na pomerne rôznorodé tendencie, ktorých spoločným znakom je skúmanie väzieb medzi literárnym textom a mýtom.

 Označenie mytologická kritika, mythocritique,  po prvý raz použil francúzsky kultúrny antropológ Gilbert Durand v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, inšpirujúc sa psychologickou kritikou, psychocritique, francúzskeho teoretika Charlesa Maurona (1962). V nadväznosti na učenie Lévi-Straussa a Junga a v polemike s Mauronom zastával Durand  názor, že „mytologická kritika musí kotviť v oveľa hlbšom antropologickom základe ako osobné dobrodružstvo, ktoré je zaznamenané vo vrstvách biografického podvedomia“[1] ( Durand 1979, 168; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty preložila Z. M. ).    

Mytologická kritika nazerá teda na literárny text z optiky mýtu, a preto hľadá v texte najrozličnejšie mytologické referencie, explicitné a implicitné mytémy, odkazy na hlbinnú kolektívnu podstatu.  „Každý mytologický prvok, zjavný i skrytý, považuje mytologická kritika za podstatný a významný[2]“ (Chauvin a kol. 2005, 7). Tento prístup k textu priznáva mýtom špecifický štatút a valorizuje ich: nepovažuje ich len za akýchsi predchodcov filozofického uvažovania, ale za plnohodnotné formy myslenia, ktoré vypovedajú o spoločnom antropologickom základe predstavivosti. Mytologické prvky smerujú k tejto predstavivosti generovaním významov. Durand, zameraný skôr na antropologický a filozofický aspekt mytologickej kritiky, považoval mýtus za pôvodnú predlohu každého príbehu: do jeho štruktúry sa premietajú základné schémy a archetypy psychiky (Durand 1996b, 230).

Mytologickú kritiku treba odlíšiť od vedeckej analýzy mýtov, mythanalyse, ktorej cieľom je uchopiť „nielen psychologický ale aj sociologický význam mýtu“[3] (Durand 1979, 313). Sám pôvodca pojmu mythanalyse, švajčiarsky autor Denis de Rougemont, nazeral na analýzu mýtov vo vzťahu ich pôsobenia na spoločnosť.

Mytologická kritika súvisí čiastočne aj s mytologickou poetikou, mythopoétique, ktorá skúma spôsob fikcionalizácie mýtov v literatúre.  Francúzski literárni vedci, napríklad komparatista Pierre Brunel (2003), prevzali tento pojem od významného kanadského literárneho vedca Northropa Fryea, ktorý sa v Anatomy of Criticism (1957;  Anatomie kritiky, čes. 2003) venoval aj teórii mýtov. Niektorí autori (Émond 1987, 88 – 91, Brunel 1992, 74) vidia isté paralely aj medzi mytologickou a tematickou kritikou (thematology, Stoffgeschichte).

 V osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch  minulého storočia rozpracoval Brunel presnejší postup zameraný na výskum mýtov v literatúre. Spočíval v analýze „vyžarovania“, irradiation  a „flexibility“, flexibilité, mýtu, ktorý sa v danom texte „vynoril“, mythe émergeant. (Brunel 1992, 72 – 87). Po prvej etape, teda „vynorení sa“  mytémy, respektíve mýtu v texte, inak povedané po identifikácii nejakého mytologického prvku, navrhoval kritik skúmať jeho flexibilitu, t. j. schopnosť inovatívne sa transformovať a prispôsobiť novému textu. Na záver odporúčal Brunel analyzovať celkovú schopnosť „vynorených“ a „transformovaných“  mytém  „vyžarovať“ významy a modifikovať ich. 

V anglofónnom kultúrno-jazykovom areáli označujú mytologickú kritiku, zrejme s odkazom na práce Fryea, aj ako „archetypálnu kritiku“ (Andričík 2015, 45), čo, na rozdiel od francúzskeho prístupu, zužuje bádateľskú perspektívu na výskum archetypov.

V novom tisícročí vychádza vo Francúzsku publikácia kolektívu autorov Questions de mythocritique  (2005; Otázky mytologickej kritiky) s ambicióznym cieľom odlíšiť mytologickú kritiku od príbuzných kritických prístupov, pomenovať jej špecifiká či dištinktívne znaky, a to všetko pri uplatnení „interdisciplinárneho prístupu.“[4] (Chauvin a kol. 2005, 8) Podtitul Dictionnaire, slovník, navodzuje predstavu systematického uchopenia problematiky s dôrazom na všeobecné otázky. Hoci je dielo nesporne zaujímavou bilanciou mytologickej kritiky s naznačením ďalších perspektív bádania, teoretické otázky akoby ostali na okraji záujmu autorov. Tridsaťjeden slovníkových hesiel z pera rôznych autorov prináša originálny pohľad na najvýznamnejšie mytémy, mytologické archetypy, symbolické štruktúry  a ich transformácie vo vybraných literárnych textoch. V tomto zmysle dopĺňa publikácia známe kolektívne dielo Dictionnaire des mythes littéraires (1988; Slovník literárnych mýtov). Niektoré heslá v Otázkach mytologickej kritiky relativizujú, respektíve prekonávajú pretrvávajúci helénocentrizmus: zameriavajú sa na mimoeurópsky kultúrno-jazykový areál a uvažujú napríklad o transpozíciách afrických alebo indických mýtov. Autori jednotlivých hesiel sa venujú i otázkam vzťahov mýtu a konkrétneho žánru (napríklad epos a mýtus, životopis a mýtus a i.), väzieb mýtu k pojmu (napríklad mýtus a archetyp, mýtus a symbol, typológia mýtu a i.) ako i súvislostiam medzi mýtom a filozofiou či ideológiou. Prínosné sú aj reflexie o mytologickej kritike v kombinácii s inými prístupmi (napríklad hypertextualita a mytologická kritika, recepcia a mytologická kritika a i.), smerujúcimi k lepšiemu uchopeniu literárnych textov.

 Mytologická kritika sa ukazuje ako mimoriadne produktívna najmä v oblasti literárnej komparatistiky (Brunel 1992, Chauvin a kol. 2005). Jej postupy sa však môžu využiť aj pri interpretácii vybraných literárnych diel: na Slovensku ich uplatnil napríklad Ján Drengubiak (2009) pri analýze románovej tvorby súčasného francúzskeho autora Richarda Milleta a i.