Mýtokritika

Mýtokritika je vedecká metóda, ktorá sa využíva pri tematickom výskume mýtov. Táto vedecká oblasť našla široké využitie najmä vo francúzskej komparatistike v sedemdesiatych rokoch. Výsledky tohto výskumu o literárnom mýte boli zhrnuté v diele Mythocritique (Mýtokritika), ktoré uverejnil francúzsky komparatista Pierre Brunel v roku 1992.

Brunel prevzal výraz Mýtokritika z diela antropológa Gilbert Duranda, ktorý sa usiloval nájsť „štruktúry predstavivosti“ v textoch a našiel pre tento výraz špecifické využitie v literárno-vednej oblasti. Jeho výskum sa opiera o všeobecné určenie mýtu a usiluje sa nájsť osobitosť mýtu v modernej literatúre v porovnaní s  klasickou mytológiou. Pokiaľ ide o definovanie mýtu, vychádza z koncepcie, ktorú navrhol Mircea Eliade v diele Aspects du mythe (1963), podľa ktorého mýtus rozpráva svätý príbeh, pričom odkazuje k udalosti, ktorá sa odohrala v pradávnom čase (cit. in Brunel 2015, 47). K tejto koncepcii Brunel pridáva koncepciu odvodenú od Duranda, podľa ktorého je mýtus dynamický systém symbolov, archetypov a schém, ktorý má tendenciu usporiadať sa do príbehu (cit. ivi: 25). Podľa metodológie mýtokritiky, najskôr je potrebné nájsť schému, ktorá vyvolá mýtus (touto schémou môže byť archetyp v Jungovom chápaní, psychoanalitický vzťah, spoločenský, alebo náboženský konflikt, atď.) (ibid.). Následne potrebujeme overiť, či existujú analógie medzi štruktúrou mýtu a štruktúrou textu. (ivi, 53). Hoci Brunel používal výraz štruktúra, usiloval sa prekonať istú strnulosť a schématickosť štrukturalistov, napríklad Selliera alebo Rousseta, ktorí predtým skúmali túto oblasť. Mali by to byť tri štruktúry: vynorenie sa v literárnom texte, ku ktorému dochádza postupne od skrytého ku jasnému, flexibilita, teda “prispôsobivosť a zároveň odolnosť mýtického prvku v literárnom texte” (ivi, 63); a nakoniec vyžarovanie, ktoré označuje vnútornú vlastnosť mýtu (označená ako sila vyžarovania, ivi, 66). Vďaka vyžarovaniu sa mýtus v texte objaví, hoci nemusí byť priamo zobrazený.