Možné svety

Oblasti vedného poznania:

Autor:

Ekvivalent pojmu v iných jazykoch

Mögliche Welten (D)
Possible worlds (En)

Explikácia pojmu

Možné svety je pôvodne filozofický termín odkazujúci na spôsob, akým by náš svet mohol byť usporiadaný (Allén 2012, 25). V logike a vo filozofii tvorí základ teórie sémantiky možných svetov, ktorá vychádza z predpokladu, že „aktuálny svet je obklopený nekonečným množstvom iných možných svetov“[1] (Bradley a Swartz 1979, 2), tvorených entitami[2] (7-8). Táto téza, ktorá sa v literárnej vede stala teoretickým východiskom pre sémantiku fikčnosti, resp. skúmania špecifických rysov fikčného sveta literatúry, je v protiklade k sémantike jedného sveta.[3]

Pojem možné svety pochádza od nemeckého filozofa Gottrieda W. Leibniza, ktorý sa o ňom zmienil v diele Theodicea (2004)[4] v roku 1710 v nábožensko-filozofickom zmysle na zdôraznenie svojej tézy, že náš svet, pôvodcom ktorého je Boh, je najlepší z možných svetov. Vo svojom uvažovaní sa dotýka pojmov nutnosti, slobody či predurčenia. Moderný význam pojmu, oslobodený od metafyzických predpokladov Leibnizovej filozofie, zaviedol do modálnej logiky americký filozof a logik Saul A. Kripke (1963, 83-94).[5] Ten chápe možné svety ako abstraktné konštrukty či hypotetické situácie tvoriace neaktualizovanú časť sveta v protiklade k jeho aktualizovanej časti (realite). Pôvodne filozofický termín odvodený od latinského slova „posse“ (byť schopný) implikuje tri aspekty možného (predstaviteľnosť, realizovateľnosť a nerealizovateľnosť) (Allén 2012, 15) a vyjadruje všeobecné označenie súboru modálnych a referenčných termínov používaných v logike a sémantike, ktorý zahŕňa pojmy nutnosti a možnosti, sveta, množiny svetov a vzájomných vzťahov medzi svetmi (Ronanová 2006, 13-14). Dané pojmy sa stali predmetom diskurzu ďalších vedných disciplín, najmä lingvistiky, literárnej vedy, teórie umenia, či prírodných vied.[6] V literárnej vede sa pojem etabloval nielen pre lepšie pochopenie „fikčných svetov“ (Doležel, Pavel), ale aj pre rozlíšenie literárnych druhov (Doležel, Ryanová) či objasnenie procesu čítania (Eco) (18).

Rozpracovanie pojmového rámca možných svetov ako svetov, ktoré by mohli byť, však prinieslo viacero odlišných perspektív v rámci samotnej filozofie a logiky, vzťahujúcich sa predovšetkým na mieru reálnosti a platnosť výpovedí o možných svetoch. Ronanová v tomto zmysle uvádza tri základné názory: „modálny realizmus“, v ktorom sú všetky možné svety paralelné a existujúce (Lewis), „umiernený realizmus“, ktorý predstavuje napr. koncepcia možných svetov ako abstraktných entít (Kripke) alebo aktualizmus, podľa ktorého sú možné svety zložkami sveta aktuálneho (Plantinga, Rescher, Stalnaker) a nakoniec „antirealistický názor“ spojený s odmietaním reálnosti a explanačnej sily pripisovanej možným svetom (Goodman) (2006, 30-33). Napriek značným rozdielom prístupu jednotlivých filozofov sú možné svety vo všeobecnosti nástrojom objasnenia vzťahov medzi svetmi.

Do teórie literatúry bol pojem možné svety zavedený na základe argumentu, že fikčné svety ako neaktualizované stavy vecí tvoria podmnožinu možných svetov (Ronanová 2004, 63). Následne bol rozpracovaný na pozadí vývinu vedných disciplín v 80. rokoch 20. storočia a súvisel s paralelne prebiehajúcou zmenou ich nazerania na niektoré zásadné oblasti výskumu. Na poli filozofie došlo k radikálnemu prehodnoteniu tradičného chápania niektorých kategórií, v prvom rade „pravdy“[7], a vzťahov medzi svetom a jazykom[8]. Otázky referenčnej funkcie literatúry a fikčnosti (ontológia fikčných svetov a entít) vyvolali rovnako záujem literárnych teoretikov, ktorí už nepovažovali fikčnosť za vlastnosť literárnych textov (tento názor zastávala napr. Kate Hämburgerová), ale za vlastnosť danú pragmaticky (kultúrnym kontextom) (27-29). Práve spomínané problematické otázky – logický status fikčných zobrazení, predovšetkým pravdivostná hodnota a referencia fikčných výrokov, ako aj ontologická povaha fikčných entít – tvoria jadro bádania sémantiky možných svetov a teórie fikčných svetov, ktorých východiská a ciele zodpovedajú ich špecifickým potrebám.

V súvislosti s pojmom možné svety je pertraktovaná problematika „možnosti“ a „nutnosti“. Katégoria „možnosti“ sa v kontexte filozofickej logiky[9] vzťahuje na abstraktnú pravdepodobnosť výskytu, zatiaľ čo v oblasti literárnej teórie funguje v zmysle analógie s aktuálnym svetom. Možné svety sú považované za neaktuálne, rovnako ako fikčné svety, no na rozdiel od nich sú aktualizovateľné, resp. uskutočniteľné (Ronanová 2006, 63-64). Odlišný prístup k pojmom „nutnosť“ a „možnosť“ vo fikcii má vplyv aj na chápanie pojmu „medzisvetová identita“ (trans-world identity) týkajúceho sa identifikácie entít cez hranice svetov prostredníctvom vlastných mien a opisov.[10] „Prístupnosť“ zase označuje spojenie medzi možnými svetmi, resp. medzi skutočným svetom a fikčnými svetmi (sémantická prístupnosť) (Doležel 2003, 34).

Pojem možných svetov v logickej sémantike predstavuje interpretačný model, ktorý sa dá využiť na vysvetlenie logických a jazykových javov. Mimo logického diskurzu však nie je aplikovateľný bez potrebných úprav, čo vysvetľuje skutočnosť, prečo sa interpretácie pojmu v rámci logiky, literárnej vedy a ostatných vedných disciplín značne líšia. Ronanová poukazuje na to, že možné svety v teórii fikčných svetov slúžia na pomenovanie konkrétnych literárnych javov (1994, 90). Podľa B. Fořta predstavujú špecifické štruktúry zložené z fikčných jednotlivín, ktoré možno v kontexte týchto svetov skúmať a interpretovať (2016, 46). L. Doležel ich označuje pojmom „artefakty“ (2003, 29)[11].

 



[1] „[...] our actual world is surrounded by an infinity of other possible worlds.“

[2]  „[...] items exist in possible worlds other than the actual one, and that attributes are instances in possible worlds other than the actual one.“

[3] Rámec jedného sveta, v ktorom je jediným legitímnym univerzom diskurzu aktuálny svet, reprezentuje podľa Lubomíra Doležela niekoľko teórií fikčnosti: „prázdne svety“ (Bertrand Russell) vyjadrujú presvedčenie, že fikčné entity neexistujú), „čistý zmysel“ (Gottlob Frege) postuluje tvrdenie, že fikčné entity síce neexistujú, ale fikčné výrazy majú zmysel), „sebareferencia“ (Ferdinand de Saussure) naznačuje, že o vytvorení vzťahu formy jazykového výrazu (signifiant) a významu (signifié) rozhoduje konvencia a zmysel výpovede v konečnom dôsledku nezávisí od referencie, ale od formálnej štruktúry označujúceho, „mimetické teórie“, na základe ktorých fungujú fikčné entity ako skutočné prototypy, a „formálne a pragmatické teórie“ (Walton, Cohnová), podľa ktorých sa fikčnosť vníma v kontexte teórie rečových aktov (2003, 18-27).

[4] V diele pôvodne napísanom po francúzsky (Essais de théodicée ou sur la bonté de Dieu, la liberté de l‘homme et l’origine du mal, 1710) Leibniz uvažuje o prítomnosti zla vo svete a o (ne)prítomnosti Boha (Montalbetti 2001, 77-80).

[5] Saul Kripke položil v 60. rokoch 20. storočia základy súčasnej sémantiky možných svetov. Ďalšími vplyvnými teoretikmi možných svetov v danom období boli Rudolf Carnap, Jaak Hintikka, či Stig Kanger (Allén 2012, 115).

[6] Interdisciplinárna aplikácia pojmu je predmetom analýzy publikácie Možné světy v humanitních vědách, v umění a v přírodních vědách (Possible Worlds in Humanities, Arts and Sciences, 1988) (ed. Sture Allén), ktorá vzišla v rámci Nobelovho sympózia 65 v roku 1986.

[7] „Korešpondenčnú teóriu pravdivosti“ (napr. Bertrand Russell), založenej na predstave, že pravdivosť výpovede je daná vzťahom mimojazykového stavu vecí a jazykovým výrazom, nahradila „pragmatická teória pravdivosti“ (naznačili ju Donellan, Putman, Kripke), ktorá stavia na téze, že pravda výpovede nie je daná, ale do značnej miery závisí od kontextu jeho použitia (Ronanová 2006, 47-48).

[8] Filozofická tradícia vylučovala fikciu zo svojho uvažovania. Keďže sa na ňu nevzťahovala problematika pravdivosti, bola jej odopretá aj možnosť odkazovať na aktuálny svet. Vo filozofii priniesla zmenu nová teória odkazovania, ktorá oproti tradičnému chápaniu priznáva denotovanej entite možnosť denotácie, aj keď sa nezachováva úplná zhoda s jej možnými aktualizáciami (Ronanová 2006, 55).

[9] Kategórie „nutnosti“ a „možnosti“ vychádzajú z predpokladu, že výrok, ktorý je pravdivý vo všetkých možných svetoch, je nutne pravdivý, zatiaľ čo výrok pravdivý len v niektorých svetoch je pravdepodobne pravdivý“ (Fořt 2016, 31).

[10] Kripke poukázal na to, že vlastné mená sú rigidné designátory, ak vo všetkých možných svetoch referujú na ten istý predmet (Kripke 1980, 48). Za designátory, aj keď nie rigidné, považuje aj deskripcie.

[11] K definíciám pojmu v jednotlivých disciplínach pozri Doležel (2003, 29). Vo fikcii ich Doležel charakterizuje nasledovne: „Možné světy fikce jsou artefakty vytvořené estetickými činnostmi – básnictvím a hudbou, mytologií a vyprávěčstvím, malířstvím a sochářstvím, divadlem a baletem, filmem a televizí apod. Protože jsou tyto světy vytvořeny znakovými systémy – jazykem, barvami, tvary, tóny, herectvím a tak dále – jsme oprávněni nazývat je znakové předměty.“

Bibliografia

ALLÉN, Sture (ed.). Možné světy v humanitních vědách, v umění a v přírodních vědách. Prel. Lubomír Doležel. Praha: Academia, 2012.
BRADLEY, Raymond, Swartz, Norman. Possible Worlds. An Introduction to Logic and its Philosophy. HACKETT PUBLISHING COMPANY, 1979.
DOLEŽEL, Lubomír. Heterocosmica. Fikce a možné světy. Praha: Univerzita Karlova v Praze, 2003.
FOŘT, Bohumil. An Introduction to Fictional Worlds Theory. Frankfurt am Main; New York: Peter Lang, 2016.
KRIPKE, Saul A. „Semantical Considerations on Modal Logic.“ In Acta Philosophica Fennica 16: s. 83-94, 1963.
MONTALBETTI, Christine: La fiction. Paris : Flammarion 2001
RONENOVÁ, Ruth. Možné světy v teorii literatury. Prel. Miroslav Červenka. Brno: Host, 2006.

<< späť