Mimézis

Mimézis je umelecké napodobňovanie a reprezentácia. Pojem je gréckeho pôvodu (mimeisthai) a znamená „imitovať“, ale odkazuje aj na slovo „mím“ (gr. mîmos), tanečnú formu hry spojenú s božským (Gefen 2020, 23). V literárnej tradícii sa pojmom mimézis označuje vzťah literatúry a skutočnosti. V súčasnosti sa mimézis chápe ako tvorivé napodobňovanie (aktívnej modelovanie skutočnosti), používa sa vo filozofii umenia a v teórii literatúry a je základom každej umeleckej tvorby.

Vo 4. storočí pred Kr. používal grécky historik Hérodotos pojem mimézis v zmysle „imitácie“ v súvislosti s výtvarným umením a divadlom. Platón neskôr rozlišoval medzi mimézis, t.j. priamym napodobňovaním skutočnosti, a diegézis, resp. rozprávaním, ktoré považoval za nepriame napodobňovanie skutočnosti. Práve otázka formy výpovede (rozprávanie vs diskurz) dlho určovala povahu mimézis a delenie literárnych žánrov. Platón považoval za mimetické len žánre tragédie, komédie a epickej lyriky, zatiaľ čo Aristoteles vnímal ako mimetické všetky literárne diela a rozšíril pojem mimézis o význam „reprezentácia“ (23). V období klasicizmu sa pojem zamieňal so slovom „imitácia“ (imitation) a používal sa vo vzťahu k antickým dielam, ktoré predstavovali klasicistický ideál krásy. Nástup realizmu a naturalizmu priniesol prehodnotenie pojmu mimézis, ktorý sa chápal už nie v zmysle napodobňovania idealizovanej skutočnosti, ale skutočnosti ako takej vo všetkých jej aspektoch (Van Gorp 2005, 306-307). Moderna a neskôr štrukturalistická teória sa ostro vyhranili voči mimézis chápanej v zmysle referenčnosti, ktorá sa považovala za ilúziu (Compagnon 2006, 122). V súčasnosti sa mimézis pripisuje význam „poznanie“ alebo „kognitívna aktivita“ (napr. Frye, Ricœur), ktorý je výsledkom rehabilitácie pojmu v posledných desaťročiach (143). Francúzsky literárny teoretik Jean-Marie Schaeffer uvádza tri možné významy mimetických vzťahov: 1. napodobňovanie ako vytváranie napodobeniny (kópie), 2. predstieranie (mimikry), 3. zobrazovanie (mimetické modelovanie) (1999, 80-81).

O mimézis uvažuje Platón v diele Štát prostredníctvom sokratovského dialógu. V druhej a v tretej knihe hovorí o mimézis ako o napodobňovaní, ktoré rozoberá v kontexte výchovy strážcov štátu v súvislosti s literárnymi žánrami (mýtus, tragédia a komédia, epos)[1]. Podľa Platóna je napodobňovanie prijateľné len za predpokladu, že slúži na zobrazenie mravných činov hodných nasledovania[2]. Spočiatku zmierlivý postoj k napodobňovaniu v dvoch knihách (predmetom kritiky sú len odsúdeniahodné činy) nahrádza Platón v desiatej knihe radikálnym odmietnutím poézie, umenia a napodobňovania ako takého. Platón v nej uvažuje o umení ako o nepriamom napodobňovaní ideí, pretože umenie je zobrazením predmetu, ktorý je tiež len obrazom veci, resp. jej ideou.[3] Umelecké dielo je podľa neho napodobňovaním napodobňovania, preto je mimetická aktivita v jeho chápaní hrou, resp. klamstvom[4], ktoré nemôže byť zdrojom poznania. Platónova výhrada voči mimézis spočíva v možnej kontaminácii skutočnosti fikciou[5], a preto si zaslúži odsúdenie a vylúčenie básnikov (umelcov) z ideálneho štátu. Platón je v tomto zmysle predchodcom antimimetických postojov, ktoré v jednotlivých dejinných epochách oživujú rôzne umelecké školy a prúdy, napríklad v stredoveku ikonoklazmus alebo v 20. storočí abstraktné umenie (Schaeffer 1999, 23).

Iný prístup k mimézis zastával Aristoteles, ktorý sa o pojme zmieňuje v diele Poetika. Aristoteles považoval napodobňovanie skutočnosti na rozdiel od Platóna za prirodzený nástroj poznávania človeka, ktoré je pre neho navyše zdrojom potešenia.[6] Mimézis ako napodobňovanie je podľa Aristotela základom všetkých foriem umeleckého vyjadrenia,[7] predovšetkým tragédie, ktorú autor uprednostňoval pred epickým básnictvom. Mimézis je prostriedkom učenia aj v tom zmysle, že súcit a strach recipienta vyvolané v tragédii sú predpokladom usmernenia negatívnych pocitov a túžob v skutočnom svete.

Mimézis nie je iba napodobňovaním, ale aj určitým zobrazením skutočnosti. Aristoteles to naznačuje v rámci svojej definície tragédie, ktorú chápe ako „napodobňujúce zobrazenie nie ľudí, ale činov a života“ (Aristoteles 2009, 21). Mimézis ako zobrazovanie preto implikuje umelecké stvárnenie skutočnosti – podstatný nie je samotný predmet (zobrazené činy), ale spôsob jeho zachytenia.[8] Aristotelova mimézis navyše nie je zobrazovaním ideálu, ale možných podôb skutočnosti, čo bolo v období renesancie podstatou myšlienky „pravdepodobnosti“ (Van Gorp 2005, 306). Pri umeleckom zobrazovaní (mimézis) je princíp pravdepodobnosti napokon diferenciačným prvkom fikčných a referenčných textov (týka sa to najmä histórie, ktorá opisuje veci tak, ako sa stali). 

 Od renesancie po koniec 19. storočia sa potvrdzovalo vnímanie mimézis v zmysle referenčného vzťahu medzi literatúrou a svetom, ako to ukázal napríklad analytický prístup nemeckého filológa a literárneho kritika Ericha Auerbacha ku klasickým dielam svetovej literatúry. Vo svojom veľkolepom diele Mimesis. Zobrazení skutečnosti v západoevropských literaturách (1968) Auerbach uplatňuje koncepciu mimézis ako zobrazenie skutočnosti, pričom cez rozmanité štýly poukazuje na spôsoby jej zachytenia.

S nástupom štrukturalizmu v lingvistike (Lévi-Strauss) a rozmachom naratológie (Barthes) po druhej svetovej vojne, ktorá sa sústredila na analýzu štrukturálnych vlastností literárnych textov, sa mimézis ako napodobňovanie skutočnosti ocitla na istý čas v úzadí, resp. ignoroval sa jej zaužívaný význam[9] (prevládal názor o autoreferenčnosti literatúry) (Compagnon 2006, 107-108). Predmetom spochybnenia literárnej tradície mimézis teda nebol samotný pojem, ale referenčná schopnosť mimézis.

Mnohí literárni teoretici (Genette, Ricoeur, Schaeffer) navrhujú nahrádzať mimézis pojmom „fikcia“. Naratológ Gérard Genette sa o mimézis zmieňuje vo 4. kapitole diela Figures II s názvom „Hranice rozprávania“ (Frontières du récit), v ktorej rozoberá mimézis a diegézis na pozadí problematiky napodobňovania v Aristotelovej Poetike a v Platónovom Štáte. Napriek spomínaným rozdielom – u Platóna rozlíšenie medzi diegézis (rozprávanie) a mimézis (napodobňovanie) a uprednostňovanie prvého (Platón 2009, 115-119), u Aristotela je mimetické každé básnictvo, no hodnotnejšie je tragické (Aristoteles 2009, 56) – sa obidvaja filozofi podľa Genetta zhodujú na odlíšení drámy od naratívnej epiky či lyriky, pričom tá prvá má väčšiu schopnosť napodobňovať. Genette prichádza k záveru, že mimézis je v zmysle antického chápania literárneho zobrazenia vo svojej podstate rozprávanie, preto „mimézis je diegézis“[10]. Genettova interpretácia bola neskôr označená ako nesprávna a príliš zjednodušujúca – mimézis bola v Platónovom poňatí len jednou z podôb vyjadrenia diegézis, ktorá bola charakteristická pre komédiu a tragédiu (Pierre 2021, 133).

Problematikou mimézis v kontexte vzťahov medzi subjektom a svetom sa z filozofického hľadiska zaoberal aj Paul Ricœur, predovšetkým v trojzväzkovom diele Čas a rozprávanie I, II, III (Temps et récit I, II, III 1983-1985). Ricœur vníma mimézis v úzkej spätosti s naratológiou, poetikou a filozofiou. Nadväzuje na Aristetolovo chápanie mimézis ako na tvorivé napodobňovanie[11], pričom nastoľuje jej trojakú podobu: mimézsis I (mimézis-odkaz), mimézis II (mimézis-tvorenie) a mimézis III (mimézis-činnosť) (Ricœur 2000, 79)[12]. Ricœur chápe mimézis ako fikciu, čím má na mysli skutočnosť, že zobrazovať znamená rozprávať, resp. usporiadať jednotlivé prvky skutočnosti do určitej podoby. Trojitá mimézis zohľadňuje aj genézu a recepciu fikcie. Ako však filozof uvádza, pojem fikcia má dva odlišné významy – fikcia ako naratívna konfigurácia a súčasne ako protiklad historického rozprávania –, z ktorých vo svojom uvažovaní vyhradzuje pre fikciu druhý uvedený význam (fiktívne vs historické rozprávanie) (104-105).

            V tomto zmysle aktualizuje mimésis aj Jean-Marie Schaeffer, ktorý v diele Prečo fikcia? (Pourquoi la fiction?, 1999) zakladá svoje uvažovanie o fikcii práve na „napodobňovaní“[13] a to vo svetle poznatkov kognitívnych vied. Schaeffer vychádza z uvedeného Aristotelovho argumentu, že napodobňovanie je pre človeka prirodzené.  Navrhuje skúmať mimézis s ohľadom na Platónovo hľadisko (napodobňovanie ako predstieranie) v rámci Aristotelovej koncepcie (napodobňovanie ako kognitívne modelovanie). Usiluje sa ozrejmiť fungovanie fikcie ako takej na pozadí mimetických skutočností a polysémie pojmu mimésis[14], a tým ukázať, že fikcia ako spôsob mimetického učenia predstavuje dôležitý faktor v procese poznávania.

Široký záber diela J.-M. Schaeffera ukazuje, že teoretické uvažovanie o mimézis sa v súčasnosti nevzťahuje len na literatúru[15], ale je podstatou všetkých druhov mimetického umenia (vrátane videohier, filmov a pod.). Potvrdzuje to aj americký filozof Kendall L. Walton, ktorý chápe mimézis ako simuláciu alebo predstieranie (make-believe) a fikciu ako (umelecké) zobrazenie.[16] Tak Walton ako aj Schaeffer vidia princíp fungovania umeleckých diel v praktizovaní mimetickej aktivity, ktorá je pokračovaním simulačných hier praktizovaných v detstve. Problematika fikcie je aj v tomto prípade načrtnutá predovšetkým cez otázku mimézis.

V neposlednom rade je mimézis predmetom uvažovania pragmatiky. A. Gefen sa zmieňuje aj o existencii pojmu „lingvistická mimézis“, ktorý predstavuje napodobňovanie výpovede (skutočných rečových aktov) v literatúre (príkladom je výpoveď Emmy Bovaryovej, ktorá odzrkadľuje reč francúzskej provinčnej buržoázie). Poľský lingvista a literárny teoretik Michal Glowinsky navrhuje používať v prípade javov napodobňovania neliterárneho diskurzu v literatúre (napr. jazyk historikov alebo filozofov) pojem „formálna mimézis“ (Gefen, 225). Napodobňovanie rôznych typov diskurzov môže viesť v extrémnych prípadoch k zámene fikčných a referenčných textov (príkladom je fiktívna biografia Marbot W. Hildesheimera, ktorú čitatelia pôvodne považovali za biografiu skutočnej osoby).