Metrum

(z gr. metron – miera)

Metrum je ideálna schéma básnického rytmu, abstraktná forma verša, teoretický základ, na ktorého pozadí sa realizuje rytmus konkrétnej básne. Má normatívny charakter, málokedy sa však v rytme napĺňa bez výnimky, keďže básnický text sa zväčša vyhýba rytmickej automatizácii (Sabol, 1983, s. 24). Norma sa vytvára na základe pravidelného opakovania krátkych a dlhých, resp. prízvučných a neprízvučných slabík vo verši. Najmenšou jednotkou metra opakujúcou sa vo verši je stopa.

V antike bolo metrum jedným zo signálov básnického charakteru textu a slúžilo na ich odlíšenie od iných textov. V orálnej tradícii bol práve metrický pôdorys, napríklad daktyský hexameter homérskych eposov, pomôckou pre ich šíriteľov na zapamätanie si veľkého množstva textu.

Metrické možnosti toho-ktorého jazyka sa odvíjajú od jeho prozodických vlastností. Antická časomerná verzifikácia, založená na kvantite umožňujúcej rozličné kombinácie dlhých a krátkych slabík (Štraus, 2003, s. 30), rozlišovala celý rad dvoj- až päťslabičných stôp. Naproti tomu sylabotonický veršový systém, ktorý sa opiera o kategóriu prízvuku a pravidelne sa v ňom striedajú prízvučné a neprízvučné slabiky, má počet stôp obmedzený. Navyše v jazykoch s ustáleným slovným prízvukom, medzi ktoré patrí slovenčina, sa možnosti ešte zužujú. Pri stopovej organizácii básne sa v slovenčine uplatňuje najmä jamb, trochej, daktyl a daktylotrochej, okrajovo a skôr v rovine imitácie aj ambifrach a anapest.

Pri určovaní metrického pôdorysu básne vychádzame z jej rytmickej realizácie. Vzhľadom na napätie medzi metrom a rytmom prejavujúce sa v odchýlkach od abstraktnej schémy metra treba brať do úvahy celú báseň, keďže jeden verš na určenie pôdorysu nemusí stačiť.

Metrum nie je len formálnou schémou básne, ale býva aj naviazané na jej významovú rovinu svojou schopnosťou evokovať v čitateľovi istú náladu. V básni Ivana Kraska Na cmiteri  trochejský metrický pôdorys zvýrazňuje svojou zostupnosťou, prízemnosťou a monotónnosťou trýznivú, „hmlistú“ atmosféru a bolestný pocit lyrického subjektu:

 

V doline sa mlha plazí,

plazí šedým závojom,

prestiera sa jako smútok

duše pokojom.

 

Spoza mlhy ktos´ ma zovie,

zovie dávnom po mene –

To snáď zvuky opozdené

v ducha ozvene…?

 

Zo smútiacich starých smrekov

šumí po mne bôľny hlas. –

Zúfajúce kviľby duše,

budíte sa zas…?

 

Nie! to zdola na mňa volá,

volá čísi úpny ston,

bych ho hrabal z čiernej zeme,

hrabal, hrabal von…

 

Tá istá metrická forma môže vzhľadom na rozdielne prozodické vlastnosti jednotlivých jazykov v nich nadobúdať odlišné konotácie. V slovenčine napríklad jamb od čias hviezdoslavovského parnasizmu získal charakter slávnostného metra vhodného na vyjadrenie vznešenejších obsahov, čím kontrastuje s „ľudovejším“ trochejom – ten je zas v angličtine na rozdiel od bežnejšieho jambu, ktorý niekedy môže dokonca splývať s prózou, veľmi príznakový a zriedkavý. Daktyl sa v anglickej poézii často spája s detskou poéziou a prívlastkami ako živý, rýchly, veselý. V našej poézii ho básne ako Hviezdoslavova Zuzanka Hraškovie alebo Kraskovi Baníci posúvajú do vážnejších – baladických alebo sociálnokritických – polôh.

Ďalším aspektom metra je jeho vzťah k literárnej tradícii. Michail Gasparov[1] uvádza, že ruská poéma napísaná štvorstopovým jambom asociuje Puškina a na tomto pozadí sa aj vníma. Podobne báseň napísaná tercínou (jambickým desať-, resp. jedenásťslabičníkom) asociuje Danteho Božskú komédiu.

Otázkami metra sa zaoberá jedna zo zložiek verzológie – metrika.