Manierizmus
Autor:
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
Manierismus (D)
Mannerism (En)
Explikácia pojmu
Pojem manierizmus
je odvodený z francúzskeho slova „manière“, ktoré v období skorého stredoveku
označovalo spôsob, ako sa správať v spoločnosti. Tento výraz sa objaví opäť v
16. storočí v talianskom kontexte ako „maniera“ (Shearman 1990 [1967], 17),
konkrétne v diele historika umenia Giorgia Vasariho, ktorý ho používa v dvoch
významoch. Označuje jednak štýl umelca a potom situáciu, keď umenie stráca
priamy vzťah s prírodou a mení sa na vyprázdnený, vyumelkovaný, čistý akademizmus
(Weise 1975, 22). Tento negatívny význam maniery bol rozšírený najmä v 17. a
18. storočí a označuje veľkú časť umenia druhej polovice 16. storočia, ktoré
bolo považované za úpadkovú formu klasického renesančného umenia (Eco 2017).
Začiatok obdobia
manierizmu sa zvykne spájať s rokom úmrtia Raffaella (1520) a za jeho koniec
býva považovaný rok 1585, keď Annibale Caracci vniesol niektoré novinky do koncepcie
umenia. Užší okruh literárnych vedcov považuje toto obdobie ako neskorý prejav
renesancie, v podstate ako jej dekadentnú fázu a manierizmu tak odopiera
samostatnosť a originalitu. Je pravda, že väčšina odbornej komunity uznáva
manierizmus ako osobitý literárny jav, no kritici sa nevedia zhodnúť na jeho periodizácii.
Najviac prijateľné sa zdá byť rozdelenie obdobia manierizmu na prvé obdobie
(ca. 1520-30), stredné (ca. 1530-50) a neskoré obdobie (ca. 1550-85) (De
Girolami Cheney 2004 [1997], XXV).
Literárna kritika
sa začala zaoberať manierizmom iba pomerne nedávno, v dvadsiatych rokoch 20. storočia
predovšetkým zásluhou Maxa Dvořáka z Viedenskej školy. V štúdii z roku 1920 a uverejnenej
posmrtne roku 1928 spracoval štúdie a myšlienky Waltera Friedlaendera, ktorý
vnímal manierizmus v pozitívnom svetle ako “skrytý manierizmus” a zároveň
negatívne v zmysle “antiklasicizmu” (De Girolami Cheney 2004 [1997], XXVII).
Podobne ako ďalší nemeckí kritici aj Friedlaender nachádzal istú príbuznosť
medzi súčasnými umelcami a talianskymi manieristami z druhej polovice cinquecenta,
z doby vyznačujúcej sa pocitom “duchovnej katastrofy” a “zdanlivého chaosu”.
Táto koncepcia sa ustálila v nasledujúcich desaťročiach ako európska
historiografická kategória európskeho významu, aby vysvetlila štylistickú
premenu, ku ktorej došlo vnútri renesančného klasicizmu. (Raimondi 1975, 52).
Napriek tomu, že diskusia o manierizme stále prebieha a ozývajú sa hlasy
nesúhlasu, manierizmus už nie je chápaný výlučne ako úpadkový jav, ale ako
akýsi nový zrod individuálnej obrazotvornosti umelca, ktorý odmieta klasické
normy. Najvýznamnejší predstavitelia tohto smeru v maliarskom umení sú
Michelangelo, Tintoretto a predovšetkým El Greco; v literárnej oblasti Torquato
Tasso, François Rabelais, William Shakespeare a Miguel de Cervantes (Eco 2017).
Dvořákovu hypotézu
prijímajú aj iní kritici, napríklad aj Arnold Hauser, ktorý charakterizuje
manierizmus ako umelecký výraz politickej, ekonomickej a intelektuálnej krízy,
ktorá postihla západné krajiny v 16. storočí (Tuinen 2023, 26) a ako prvý
prejav moderného umenia, ktoré sa vyznačovalo oddelením reálna od ideálna a jeho
esenciu vystihla smiešna a zároveň vznešená postava Dona Quijota (tamže).
Bibliografia
De Girolami Cheney, Liana, ed. 2004 [1997]. Readings in Italian Mannerism. New York: Peter Lang.
Eco, Umberto, ed. 2017. Il Cinquecento. L’età del Rinascimento. Milano: Encyclomedia.
Shearman, John. 1990 [1967]. Mannerism. Style and civilization. London: Penguin.
Weise, Georg. 1975. „La doppia origine del concetto di Manierismo“. In Problemi del Manierismo, Amedeo Quondam ed. Napoli: Guida, 22-51.
Raimondi Ezio. 1975. „Per la nozione di manierismo letterario“. In Problemi del Manierismo, Amedeo Quondam ed. Napoli: Guida, 52-86.
Tuinen van, Sjoerd. 2023.The Philosophy of Mannerism. From Aesthetics to Modal Metaphysics. London-New York: Bloomsbury Academic.